nemali pre všetkých kapacitu, pokiaľ bývali študenti na priváte možnosť stravovania zabezpečovali niektoré podniky (železničné stravovacie  zariadenia, Slovenská pošta a iné). Drevo, uhlie bolo na prídel a študentom na súkromí sotva vystačilo do konca februára. Ak medici i dostali miesto v internáte niekedy na jednej izbe bolo umiestnených až 14 postelí, čo pre študenta prvého ročníka bolo neprijateľné - veď  tam sa vôbec nedalo pre vyrušovanie študovať. Naši kolegovia z ročníkov pred nami nám všemožne vychádzali  v ústrety, čo sme my zase opätovali  tým, ktorí prišli rok po nás. Niekedy aspoň dobrou radou. Napočítať všetky ťažkosti by sa ani nedalo. Problémov ekonomických, spoločenských a politických bolo na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia neúrekom a maturant bol tvor vnímavý. Mnohých sa rôzne dotýkali i osobne. Samozrejme, že našou hlavnou úlohou bolo štúdium. Krajanská blízkosť, kolegiálnosť aj totožnosť problémov nás ešte viac zbližovali a keď sme sa po nejakom čase ako-tak aklimatizovali, hľadali sme i trošku relaxu i trošku veselej chvíle. Poniektorí sme navštevovali galériu, našli sme si čas aj na aktívny futbal, v letných mesiacoch krátke potulky po košickom prekrásnom okolí. Sem-tam kino, ojedinele i divadlo. Niekedy, čo sa neskôr stávalo pravidlom, sme zapadli do reštaurácie, bolo to najmä po úspešných zápočtoch i čiastkových skúškach. Tak sme objavili akýsi nám vyhovujúci azyl v reštaurácii „12 Apoštolov“ na Kováčskej ulici. To bolo dejisko, kde sa odohralo neskôr množstvo rozhovorov, debát, prelustrovalo sa veľa i rozporuplných tém, šľachtenie názorov, vzájomného spoznávania sa. Samozrejme pri troške i pri viac ako troške dobrého vína a v prostredí, ktoré dýchalo atmosférou nadľahčenej, raz veselej, inokedy aspoň slovne deklarovanej bezstarostnosti. Z pravého rohu podvečer z pozadia prehovoril vždy neodmysliteľný cimbal s vyberanou cigánskou sláčikovou zostavou. Mierumilovnú, vtedy vždy trošku nafajčenú miestnosť doplňovala náladová hudba, raz dojímavo sentimentálna, raz očarujúco povznášajúca. A niekedy „primáš“, on to vedel vycítiť, doniesol nám ju až k uchu. Áno, tu sa ktokoľvek z nás mohol nadchnúť, protirečiť, pridať akcent do hlasu a vzápätí súhlasiť v nesúhlase, aj zmieriť sa s nezmieriteľným. Áno, politické tragédie – keď posielali do väzenia či na popravu tých, u ktorých bola vina vykonštruovaná (Novomeský, Clementis), a ktorí ešte včera boli na výslní diania, keď priamo na fakulte zatkli nám odborne vynikajúcich i najmilších prednostov ústavov (MUDr. Porázik a MUDr. Neuwirth) s ortieľom  jedenásť a pätnásťročného pobytu v Jáchymove. I o týchto veciach sme hovorili a búrilo sa naše vnútro nad prízemnosťou triedneho boja, vulgárnosťou hľadania nepriateľa vo vlastných radoch, udavačstva či diskriminácie veriacich. Niekedy sme vôbec nepostrehli, že už bude svitať. Akoby strach zavládol všade. Takto sme sa tiež občas rozchádzali rozčarovaní a poslednú fľašu zničili u kolegu na privátnom byte na Kováčskej ulici nadchýnajúc sa čírymi ideálmi v spravodlivosť. Aj takí sme boli. Nie, neboli sme my  nijakí bohémi - na to sme nemali mentálnu vybavenosť, ani čas a ani peniaze. A boli sme  prevažne výborní študenti a chceli nimi i zostať.  Za takýchto posedení som vnútorným okom v tomto prostredí párkrát skicoval niektoré verše a až neskôr dal na papier ako báseň:

Momentka
(U 12-Apoštolov)

Je vo mne ešte: Mesiac krúži
mysľou. Polčas pískať stihol.
Cimbal má spúšť a v strunách pištoľ -
pre dvanásť apoštolov chystám únik. 

Sú dni, keď spriadam vzburu u nich,
rozkladám život - bolesť tíšim vínom.
až ráno priškrtenú myseľ zdvihlo,
keď už tma z kýpťa cerí riedke zuby. 

Ach, je čas, keď aj noci padá krídlo,
zráža ma nežná najútlejším švihom -
čo vôkol nikto nevytušil. 

Dvanástich sklamem, strach si ustlal v duši
až luna zajaká sa pritom
a vzburu a aj sprisahanie nadnes ruším. 

Počas prvých štyroch semestrov sme boli stmelení, neskôr sa konzistencia začala uvoľňovať-poniektorí z nás sa špecializovali na stomatológiu alebo pediatriu, aj stretnutí bývavalo menej, vyžadoval to i charakter štúdia klinických predmetov. Po promócii nás priam vstrebali oblasti, kde  v tých rokoch bola sotva, ba skôr nebola zabezpečená sieť lekárskych miest. Úplný nedostatok a dostupnosť odborných služieb boli katastrofálne. Osudy rôznych  kolegov rôzne! O vyťaženosti a zaťažení  lekárov z tých  časov nech v mojom subjektívnom pohľade vypovie báseň „V kolotoči“, ktorú som umiestnil do zbierky „Z averzov a reverzov“ :

Telefón, cigareta, káva,
nad stolom šarapatí dym.
Nemyslím,
že táto spoločnosť mi núka  nápad -
možnože telefón raz pozabudne na mňa. 

A po cestách, dni, týždne, roky
voči mne záludne...
V neľudskom čase
zas ktosi zvoní.
V zajatí siločiar, čo majú naponáhlo,
nezmením prognózu viac
v úsmevný nález.     
Každý deň začínal
s vražedným tancom v kolotoči
o nikdy nekončiaci príbeh:
len o tom istom:
po káve, ponad dym a zoči-voči
vždy iba o životy išlo.

Veru, stretnutia bývavali už sporadickejšie, náhodne po rokoch, sérii rokov, po telefóne, ale i v inej klíme s rôznym obsahom a azda i názormi. Roky štúdia boli prekrásne našou mladosťou, túžbami, úspechmi, bolestivé zároveň v dobe, ktorú sme museli prežiť a v ktorej mnohí trpeli, a hlavne nespravodlivo. V dobe, v ktorej mnohí prišli nevinne i o život.
Roky praxe boli o zodpovednosti, ďalšom štúdiu a každého z nás limitovali diferencovane.          

Promócie  v roku 1949 a 1950:
Gemerčan MUDr. Gabriel Halát, do Košíc prišiel z Lekárskej fakulty z Bratislavy do X. semestra. Pracoval na Ústave hygieny Lekárskej fakulty v Košiciach, neskôr  ako vedúci Oddelenia dorastového lekárstva Fakultnej nemocnice v Košiciach. Zomrel.

Promócie  v roku 1951:
MUDr. Štefan Halász z Meliaty, dlhé roky pracoval ako obvodný lekár v Ratkovej a Rožňavskom Bystrom - veľmi svedomitý, zodpovedný lekár. Zomrel pred niekoľkými rokmi v Rožňave. (Poznámka O.D.) 

Promócie  v roku l952:
MUDr. Rudolf Andráš, účastník našich spoločných stretávaní, pracoval ako okresný hygienik v Rožňave, neskôr ako dlhoročný riaditeľ kúpeľov Číži.
MUDr. Vojtech Belák z Muránskej Dlhej Lúky, lekár - biochemik, spisovateľ. Publikoval vo svojom odbore. Vynikajúci študent. Za totality perzekvovaný, väznený. Vybudoval Oddelenie biochémie v popradskej nemocnici. Riaditeľ OUNZ v Poprade. Ocenený Hypokratovou a Janského medailou. 

Promócie v roku 1953:
MUDr. Július Bečke z Plešivca. Krátko pôsobil na Katedre telovýchovného lekárstva, neskôr ako vedúci posudkový lekár bývalého MUNZu v Košiciach.
MUDr. Ondrej Ivaniš z Revúcej bol stomatológom v Moldave nad Bodvou. (Ešte i ako medik prednášal básne od Ivana Krasku.) Zomrel pomerne mladý. 

Promócie  v roku 1955:
MUDr. Peter Beňo, stal sa pediatrom, stále pôsobil  na Detskej klinike  FN v Košiciach, získal pedagogický titul docent a vedecký titul kandidát vied. Publikoval z odboru pediatrie. Zomrel pred niekoľkými rokmi.
MUDr. Ondrej Janco z Gemerskej Polomy, internista, pôsobil v Moldave nad Bodvou. Zomrel relatívne mladý odolávajúc statočne chorobe. Priateľ, ktorý mi odkladal niektoré skriptá k štúdiu. Bolo mi veľmi smutno, keď krátko ležal na Neurologickej klinike v Košiciach  počas môjho pôsobenia na nej. Bol  odborne veľmi vzdelaným lekárom.
MUDr. Vladimír Kuchta z Tisovca pôsobil ako gynekológ v Banskej Bystrici.
MUDr. Juraj Majling z Muránskej Dlhej Lúky, ako študent perfektný futbalista, ako lekár chirurg dlhodobo pracoval ako primár chirurgického oddelenia v  Hnúšti, neskôr v Rožňave a v Lučenci. Vynikajúci odborník v brušnej chirurgii.
MUDr. Ján Kulifaj z Jelšavy uplatnil svoju odbornosť v stomatológii.

Promócie  v roku 1956:
MUDr. Štefan Bozo z Uzovskej Panice (na Lekársku fakultu do Košíc prišiel až po delimitácii študentov z bratislavskej Lekárskej fakulty). Ako uznávaný ortopéd  bol  primárom ortopedického oddelenia v Michalovciach.
MUDr. Július Chriašteľ z Hnúšte, pracoval na Ústave  súdneho lekárstva  Lekárskej fakulty v Košiciach, neskôr ako obvodný lekár v Košiciach, potom ako posudkový lekár, neskôr  v rôznych funkciách na krajskej úrovni. Vynikajúci študent a s výborným organizačným talentom ako lekár.  
MUDr. Karol Korpáš z Revúcej (na košickú Lekársku fakultu prišiel do štvrtého ročníka po delimitácii študentov z bratislavskej Lekárskej fakulty) gynekológ pôsobiaci v Prešove.
MUDr. Eduard Poliak z Revúcej. (Promoval v Prahe.)  Pôsobil ako pediater na Detskej klinike  Fakultnej nemocnice v Košiciach, nezastupiteľný člen našich stretnutí. Vždy ochotný pomôcť. Publikoval z odboru pediatrie. Milovník  a recitátor poézie. Zomrel relatívne mladý. 

Promócie v roku 1957:
MUDr. Alexander Baffi z Rožňavy, vždy priateľsky naladený kolega - medik, po promócii sa zameral hlavne  na posudkovú expertízu v okrese Rožňava.
MUDr. Miroslav Ďurinda z Ratkovej - neurológ, účastník stretnutí, pracoval na Neurologickej klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach, neskôr ako vedúci lekár Neurologického oddelenia ŽNsP v Košiciach, metodický vedúci odboru  neurológie rezortného železničného zdravotníctva  ÚŽZ v Bratislave. Publikoval z odboru neurológie. Vyšlo mu  niekoľko zbierok poézie. Zaoberal sa i historickou publicistikou.
MUDr. Ján Ďuríček z Gemerskej Polomy (promoval v Bratislave). Internista s organizačným nadaním, ktoré využil ako námestník riaditeľa vtedajšieho KÚNZ v Košiciach. Zomrel pred asi 15-timi rokmi.   
MUDr. František Fabo z Muránskej Dlhej Lúky, účastník našich stretnutí, milovník poézie a obdivovateľ básnika Smreka. Pracoval ako obvodný lekár v Gemerskej Hôrke, neskôr v Gemerskej Vsi. S hudobným nadaním robil nám pohodu hrou na husliach nielen v internáte. Zomrel pred štyrmi rokmi.
MUDr. Gejza Gyorfi zo Skerešova z ratkovskej doliny. Pracoval ako obvodný lekár v Tornali. Znalec  histórie Krásnej Hôrky, Betliara, rodu Andrášiovcov, o ktorých vedel zaujímavo vyprávať. Zomrel asi pred dvadsiatimi rokmi.
MUDr. Zoltán Ondrej z Rožňavy, pracoval ako internista  v Rožňave, veľmi priateľský kolega, ale hlavne „virtuóz“ na husliach. Bol to on, ktorý s úsmevom sebe vlastným vyčaril náladu a aj zapózoval. Žiaľ, mám dojem, že z našej ročníkovej zostavy zomrel ako prvý, vnímali sme to  ako „veľkú nespravodlivosť osudu“, veď to bolo azda len 10 rokov po promócii.
MUDr. Dušan Polk z Revúcej s neodmysliteľnou gitarou a trampskou pesničkou v jeho interpretácii: „vítr vane pouští, po poušti žene klobouk, zahnal ho do houští...“.  Odborník v pľúcnom lekárstve. Účastník našich stretnutí. Tiež už asi 10 rokov  nežije.
MUDr. Ján Rozložník z Tornale. Pôsobil ako asistent - internista  na Internej klinike Fak. nemocnice v Košiciach, neskôr ako internista v Tornali. Nie, zábavu nikdy nepokazil, rád a dobre hral futbal, nežije už azda 20 rokov.
MUDr. Ján Zatroch z Gemerskej Polomy. Výborný a usilovný študent. Pediater, primár Detského oddelenia v Revúcej. Vo svojom  osobnom umeleckom zázemí  prejavil  aktívne sklony k poézii. Zomrel  pred necelými desiatimi rokmi.

Promócie  v roku 1958:
MUDr. Elvíra Galajdová - Bírová z Číža, výborná študentka, internistka na Internom oddelení Fakultnej nemocnice v Košiciach.
MUDr. Eva Belicová - Vozáryová z Rybníka, hygienička na významnom riadiacom poste v rámci bývalého KÚNZ-u v Košiciach. Mimoriadne  empatickej povahy.
MUDr. Mária Földiová z Tomášovej venovala sa chirurgii, najprv v Rožňave, neskôr trvalo na chirurgickej klinike  Fakultnej nemocnice v Košiciach - žiaľ, už tiež nie je medzi  živými.
MUDr. Vojtech Kluka z Tácht. Získal titul univ. profesora a doktora vied. Venoval sa pediatrii, hlavne genetike, kde patrí medzi našich popredných odborníkov z tohto oboru. Človek mimoriadne skromný a kolegiálny. Rozsiahla je jeho publikačná činnosť.
MUDr. Rudolf Maukš z Muránskej Dlhej Lúky,  venoval sa všeobecnému lekárstvu. Zomrel asi pred polrokom.
MUDr. Júlia Lazúrová – Olexová z Jelšavy. Vynikajúca študentka, kvalifikovala sa v pediatrii, pracovala v Sabinove a v Košiciach.
MUDr. Oľga Plavúchová z Betliara, odborná asistentka, histologička, vedecká pracovníčka Ústavu histológie Lek. fakulty v Košiciach. Zomrela pred viac ako dvadsiatimi rokmi. MUDr. Klára Sutorová – Zapletalová odborná lekárka - psychiatrička. Pracovala na  Psychiatrickej klinike v Košiciach, neskôr v Bratislave. 

Promócie v roku 1959:
MUDr. Viera Drábová - Artimová z revúckeho gymnázia. Pediatrička, pracovala v Revúcej a neskôr v Muráni. Veľmi zodpovedná, obľúbená lekárka, výborná študentka.
MUDr. Pavol Sisik z Muránskej Dlhej Lúky. Kvalifikoval sa ako internista s pôsobiskom v Revúcej, veľmi zodpovedný, empatický lekár. Ako medik zvládal dobre „techniku“ futbalovej lopty.

Chcem sa zmieniť  ešte o  dvoch – kolegoch - medikoch z revúckeho gymnázia, ktorí sa zúčastnili v októbri 1951 zápisu na Lekárskej fakulte v Košiciach, ale po mesiaci prestúpili na Vojenskú lekársku fakultu do Hradca Králove v Čechách. Tam promovali. Boli to:

MUDr. Karol Pulcner z Ratkovej, krátko pôsobil ako lekár u vojenského útvaru, neskôr ako chirurg v Bratislave. Môj dlhoročný priateľ. Zomrel  pred viacej ako dvadsiatimi rokmi.
MUDr. Michal Savčenko z revúckeho gymnázia.  Výborný študent a veľmi ambiciózny i ako lekár. Vynikajúci hudobník, recitátor. Priateľ, ktorý viackrát recitoval moje verše. Pracoval vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, zomrel veľmi mladý pri autohavárii.

Nakoniec sa musím zmieniť o našom kolegovi medikovi  z tých rokov – Ladislavovi Adamovičovi. On, Laco, bol dušou spoločenského diania, nechýbal na žiadnom našom stretnutí, dnes by sme povedali, že bol „integrujúcou postavou s charizmou“. Bol nedostižne kultivovaný recitátor poézie, recitovával i v rozhlase. Ako starší medik, člen vtedajšej  študentskej internátnej rady, postaral sa o nás, keď vedel, že budeme potrebovať internátne ubytovanie a zabezpečil ho - azda pre všetkých z revúckeho gymnázia. Nie, medicína nebola jeho osudom. Odišiel po niekoľkých semestroch. Mal iné ambície podmienené jeho vrodeným nadaním. Nikdy sme na neho nezabudli, ale nikdy som ho už potom nestretol. Zomrel pred asi dvadsiatimi rokmi. Pochádzal z obce Sása neďaleko Ratkovej. Dodnes, keď prechádzam Kováčskou ulicou okolo „12 Apoštolov“ akoby som asocioval jeho prítomnosť. Býval na priváte v tej istej ulici spolu i s Eduardom Poliakom. Ochutnali sme tam nejeden pohár dobrého vína.

Takýto je sumár dnes už „histórie“ medikov - Gemerčanov prvého desaťročia trvania novozaloženej Lekárskej fakulty v r. 1948 v Košiciach. Dodnes vnímam tváre mladých medičiek - medikov tak, akoby to bolo iba včera. Žiaľ, z jedenásť  medikov - Gemerčanov zapisujúcich sa do prvého ročníka Lekárskej fakulty v roku 1951 žijem už len ja sám. Kiežby tí, ktorí sa na niektorých z nás ešte pamätajú, kiežby v dobrom zaspomínali. Málo tu už z nás!

A ešte poznámka na koniec - niektoré údaje nemusia byť pri všetkých popisovaných aktéroch presné, nepodarilo sa mi ich všetky exaktne aktualizovať. Taktiež prosím čitateľa o akceptovanie, že moje postrehy sa viažu prevažne na roky  mladosti a iste sú zaťažené i pohľadom subjektívneho videnia autora z tých čias. Ospravedlňujem sa, ak predsa z enumerácie tam patriacich osôb - medikov - lekárov sa  niekto vytratil. Použité kópie fotografií sú z kníh: Zamlčané sprisahanie od Zoltána G. Meška, M.D. a 20 rokov Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.) 
Košice, február 2011
MUDr. Miroslav Ďurinda