Home Literárne práce Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal - 52. časť

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal - 52. časť

Po menšej prestávke a rozlúčke s Julianne, sme sa zase vydali na posledný úsek našej túry a zakotvili na noc v našom starom dobrom Hoteli Lathame v New York City. Bolo to dobré, že som mohol znovu byť na mieste, kde som svoju púť v Amerike začínal, v Big Apple - vo Veľkom Jablku, ako New York City tu nazývajú. Znovu som si narýchlo pozrel niektoré miesta, ktoré mi boli také blízke a i pohľad na Sochu slobody som si neodpustil. Z ostrova, kde sa týčila, som si znovu pozrel aj Twin Towers - Dvojičky, ktoré tam vtedy ešte hrdo dominovali. Presne o dvadsať rokov neskoršie ľahli popolom pričinením teroristických síl a ich neúprosným aktom pomsty Američanom za ich prílišnú snahu všetkých na svete kontrolovať a riadiť. Večerný New York je naozaj najkrajší so svojimi nekonečnými svetlami a reklamami na Broadwayi.

   Na druhý deň sme odchádzali do nášho posledného cieľa, a to do Bostonu. Cesta bola veľmi rýchla a za chvíľu sme tam boli. Po zaparkovaní na určené miesto šéfom skladišťa, ktoré bolo veľké ako dve futbalové ihriská, nám za poplatok päťdesiat dolárov vysokozdvižnými vozíkmi vyložili celý náklaďák hrozna. Medzitým ho aj kontrolovali, či je dobre vychladené, ale hlavne kvalitné a či nie je zhnité. Dopadli sme dobre a za necelú hodinku sme sa mohli vytratiť z tohto bludiska s nekonečnými regálmi a chladiacimi oddeleniami. Majiteľ mal pre nás už pripravenú ďalšiu várku s obrovskými vaňami, ktoré putovali do Louisville v Kentucky, kde si mal Frank vyzdvihnúť svojho syna. Bolo vzdialené 1632 kilometrov, takže sme mali pred sebou dlhý výlet.

   Z Bostonu sme vyrazili okolo desiatej hodiny, takže by sme to museli ťahať dlho do noci, pokým by sme sa konečne mohli dostať do vytúženého cieľa v štáte Kentucky. Nakoniec sme sa ale rozhodli, že si ponecháme viac času na Louisville, aby sa Frank mohol trošku aj zdržať u svojej bývalej manželky a pripraviť syna na tú dlhú túru do Los Angeles. Rozhodli sme sa, že si odpočinieme na noc v Clevelande v štáte Ohio, čo bolo vyše tisíc kilometrov. Na to sme potrebovali minimálne desať hodín a potom dobrý odpočinok, lebo sme boli hore už od skorého rána.

   Prešli sme cez hlavné mesto štátu New York, Albany, ktoré bolo niečo okolo 276 km vzdialené. Odtiaľ sme šli priamo do Syracuse, ktoré bolo asi 504 km od New York City. Ďalšie mesto sme mali necelých dvestopäťdesiat kilometrov a bolo to známe hokejové mesto, Buffalo Sabres, ktoré je iba 27 kilometrov od slávnych Niagarských vodopádov. V hluku motora sme ich nepočuli a nakoľko sme nemali čas, tak sme sa ani nerozhodli tam ísť. Príležitosti ešte budú, ale nakoniec som sa tam nikdy nezastavil a ani neviem či mi je to ľúto. Ale ani nie, pretože neskoršie som si to vynahradil návštevou iných zaujímavých miest. Raz tam možno zoberiem syna, keď nám to vyjde, pretože vidieť tento div sveta je iste zážitok na celý život. Posledný úsek bol do Clevelandu, kde sme plánovali odpočinúť si a pokračovať ďalej v našej púti naprieč Amerikou.

   Bol čas vybrať sa na úsek, ktorý bol šesťsto kilometrov dlhý, takže za šesť hodín sme tam plánovali byť. Vyrážali sme skoro, asi o piatej ráno, aby sme toho čo najviac stihli, ale hlavne aby Frank mal čas na svoju rodinku, bývalú manželku a syna. Rozvedení neboli ešte tak dlho, a tak vášne ešte planuli. Po ceste sme sa prešli dvomi peknými mestami. Prvé bolo mesto Columbus, pomenované po slávnom objaviteľovi Krištofovi Columbusovi a bolo vzdialené necelých dvestoosemdesiat kilometrov. Do ďalšieho známeho mesta Cincinnati nám zostávalo ešte asi stoosemdemdesiat kilometrov. Odtiaľto to už tak ďaleko nebolo, a tak za necelých stosedemdesiat kilometrov sme už boli v Lousville, v štáte Kentucky.

   Po príchode do mesta sme vyložili v skladoch vane a odtiaľ som odtiahol náklaďák ešte zopár kilometrov a zaparkoval tesne pri činžiaku, kde bývala Frankova rodina. Potom som sa pobral na pár hodín na prechádzku mestom a zároveň som si šiel niečo zajesť. Rozhodli sme sa urobiť si trojhodinovú prestávku a ja som ju perfektne využil. Prvé, čo ma napadlo, bolo to, že je to rodisko slávneho boxera Cassiusa Marcella Claya - Muhammada Aliho, ktorý tu uzrel svetlo sveta 17. januára 1942. Práve v tomto jeho rodisku v roku 1978 premenovali ulicu Maple Street na Muhammad Ali Boulevard, čo v začiatkoch spôsobilo menšie protesty, ale neskoršie sa to celkom utíšilo a doteraz je to veľmi známy úsek, po ktorom sa ľudia a návštevníci mesta radi prechádzajú. Bol som iba kúsok odtiaľ, a tak som si bol pozrieť tú ceduľku s nápisom o tomto slávnom športovcovi.

   Obrovská horúčava a vlhko mi dosť vadilo, takže som sa veľmi tešil, keď už odtiaľto vyrazíme bližšie do krajov smerom na západ, kde je suchšie podnebie. Potom sme šli do skladu, kde sme si vyzdvihli elektromotory – ďalšie zásielku, určenú pre Denver.

   Pred nami bolo ďalšie veľmi populárne mesto v štáte Missouri, kde preteká aj známa rieka toho istého mena, mesto St. Louis. Je vzdialené vyše štyristo kilometrov. Ďalšie mesto Kansas City je vzdialené od Louisville vyše osemsto kilometrov.  Keď sme tam dorazili, bola už tma. Tu sa dalo jazdiť okolo sto kilometrov za hodinu, a tak sme to zvládli celkom rýchlo. Občas som to napálil aj na stodvadsať, ale častejšie tých stodesať, pretože to menej bilo do očí. Naviac sme museli jazdiť v tom najbližšom pruhu pri krajnici, takže sme sa policajtom aspoň trochu vyhli. Celá premávka letela tou stodesiatkou, takže sme sa tam aj my celkom stratili.

   Na druhý deň sme vyrazili, aby sme čo najskôr doručili zásielku paliet s výrobkami elektromotorov do mesta Denver, v štáte Colorado. Bolo vzdialené okolo tisíc kilometrov. Odtiaľ sme to chceli ešte stihnúť do Saliny, kde sme plánovali prenocovať. Bol to pekný úsek, niečo vyše tisíc sedemsto kilometrov. V Denveri sme náklad úspešne vyložili,  potom sme sa rýchlo poberali, aby sme stihli prísť čo najskôr do Saliny. Nakoniec sme ale došli len do Green River v štáte Utah, kde sme nocovali v moteli, kúsok od diaľnice.

   Pred nami boli už len posledné mestá, ktoré sme museli prekonať a vzdialenosť do Los Angeles bola takmer tisícsto kilometrová. Prebehli sme cez mestečká Salina, starý dobrý George a nakoniec aj Las Vegas, kde sme sa trošku pretiahli a zahrali si zopár hier Black Jack, po našom Očko. Odtiaľ sme potom mali ešte niekoľko kilometrov, niečo vyše štyristo, do mesta Anjelov.

   Po dorazení sme zaparkovali nákladný voz na parkovisku a hnali sa domov. Ja som to mal ale ešte pekný kúsok, tak som prenocoval u Frankieho. Potom sme mali tri dni voľna, aby sme sa zregenerovali, ale samozrejme aj mechanici museli vykonať perfektnú údržbu na našom autíčku, aby sme mohli ísť zase zarobiť nejaké korunky. Neboli to vždy až také dlhé túry, pretože sme často jazdievali s rôznym tovarom iba do Chicaga, Denveru, ako aj do Seattlu, v štáte Washington. Práve na týchto cestách som zistil aká je to nádherná krajina, najmä  Oregon, ktorý sa stal mojím najobľúbenejším miestom, kde som zakotvil na krásnych tridsať rokov. Ale ešte nepredbiehajme... Ono sa to za chvíľu uskutoční a s tým aj pekné zážitky na cestách do mesta rieky Multnomah a Columbie, jednej z najväčších riek Ameriky.

   U tejto firmy som robil ešte nejaký čas, ale ani nie tak dlho, pretože majiteľ začal mať problémy s niektorými vodičmi, ktorí sa nevedeli kontrolovať a užívali aj nejaké drogy, aby tú námahu ľahšie znášali. Zistil som, že tu to bolo dosť zaužívané dávať si drogy na zlepšenie výdrže. U mňa to nebolo potrebné, pretože základom bol dobrý odpočinok a dostatočne veľa spánku, ktorého som si na cestách doprial bohato. Frank občas vysedával po krčmách a naháňal dievčence, čo netvrdím, že aj ja som to nerobieval, ale nie až tak veľa ako on. Potom som zistil, že si občas niečo dal, aby zvládal prácu po prebdených nociach. Raz to ale nezvládol a havaroval, a bolo po partnerovi. Majiteľ ho prepustil a i mne pohrozil, že som mal na neho dávať pozor. Zviezol som sa s ním a utrpel aj ja. Darmo som mu vysvetľoval, že sa to nedalo, ale nič som nezmohol. Frank bol tak trošku tvrdohlavý a naviac mal niečo našetrené, ako aj ja, takže mu to ani veľmi nevadilo. Za týždeň mal prácu v  druhej firme. Naďalej sme spolu udržiavali kontakt, a tak mi to radostne oznámil. Byť dlho bez práce v tomto veľkom meste nie je jednoduché. Bol veľmi spokojný a určite aj viac opatrný.

   Viem, že niečo takéto u ľudí ako on vydrží určitú dobu a neskôr sa často znovu zvezú. Potom zase začínajú v novej firme. Všimol som si, že Američania sú v určitom slova zmysle takí kočovníci. Hlavne tí, ktorým je to jedno a majú určitú hrdosť. I vďaka tomuto ich veľa cestuje z miesta na miesto a pobudne aj v niekoľkých štátoch. Vyzerá to tak, že ani ja som nebol výnimkou a tiež som tak cestoval. Ale to bolo asi kvôli tomu správnemu miestu, ktoré som dovtedy nenašiel. Teraz som na jednom mieste skoro tridsať rokov, čo potvrdzuje, že som spoľahlivý a nechcem prelietávať z vetvičky na vetvičku. Akurát, že občas som si niekde na chvíľku odskočil, ale hneď nato som sa aj vrátil do môjho Oregonu. Mňa to prestalo baviť v Los Angeles, nakoľko to horúce podnebie mi nevyhovovalo, a tak som začal kuť plány na presun do severnejších a chladnejších miest. Nakoniec som zakotvil v štáte Oregon, ktorý sa mi veľmi zapáčil už pri mojich pracovných potulkách s náklaďákom.

   Pred odchodom som si odložil na pamiatku vodičský preukaz z Californie a taktiež aj občiansky, ktorý som potreboval hlavne v banke, kde si vždy žiadali dva doklady na identifikáciu. Prakticky tu občiansky preukaz ako taký ani neexistuje, pretože ich tu nazývajú identifikačnými kartami, kde sú všetky potrebné údaje. Vodičský preukaz má väčšiu dôležitosť, pretože ten si vyžadujú viac. Identifikačná karta je iba v tom prípade dôležitá, keď dotyčný občan nemá vodičský preukaz. Po odchode z niektorého štátu sa musí vrátiť vodičský preukaz, lebo keď sa nevráti, tak mu nevystavia nový v druhom štáte. Ja som si ho chcel odložiť na pamiatku, a tak som ho zamlčal. Potom som musel robiť skúšky a testy znovu. Môj pôvodný vodičský preukaz z Californie bol platný 30 dní.

   Bol čas sa rozlúčiť s Californiou, s týmto teplým krajom a pobrať sa ďalej smerom na sever...
8.jún2010
Ján Slovinec


 

Komentárov  

 
0 # 2010-06-09 17:34
Janko, teší ma že pokračuješ. Pozdravuje Rudo.
Odpovedať | Odpovedať citáciou | Citovať
 
 
0 # 2010-06-09 20:48
Rudko, srdec'na' vd'aka Ti! 53. c'ast' je uz' tiez' napi'sana', takz'e neleni'm. Cez vi'ken napi's'em 54. S pozdravom John
Odpovedať | Odpovedať citáciou | Citovať
 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Reklamný prúžok
Aktuálne komentáre
Sobota, 19. Máj 2012

Dnes má meniny Gertrúda
Zajtra má meniny Bernard