O skutočnosti, že baníctvo a na neho nadväzujúca úprava nerastných surovín, bola svojho času v okolí značne rozšírená, sa možno presvedčiť z nasledovného náčrtu:

Obr. 02 – Lokality železiarskej výroby v širšom okolí Rožňavy
(zdroj: M. Šarudyová: Topografia železiarní na Slovensku v 19. storočí, Košice 1989, s. 72)
Prvá zmienka o ťažbe a úprave železných rúd v spomínanej oblasti je z roku 1740, v slovenských peciach, ktoré tu boli používané do roku 1853. Nahradil ich gróf Gabriel Keglevich, ktory vybudoval medzi obcami Lúčka a Kováčová vysokú pec, pomenovaná po ňom ako Gábor huta. Pri hute postavil aj skujňovací hámor. V roku 1870 ju prebudoval a predal grófovi Zichy Ferrárisovi Bódog, ktorý ju dal do prenájmu Martinovi Nehrerovi z Rožňavy. V roku 1884 bola pec opäť prebudovaná a dosiahla výšku 11,5 m. Pre vysoké náklady jej produkty boli, pre konkurenciu podobných, ťažko predajné, a preto predal Zichy Ferráris úpravňu aj bane úpravárenskej spoločnosti z mesta Katovice v Poľsku. Táto spoločnosť následne taktiež pre nízku rentabilitu 28. 1. 1903 výrobu v Lúčke definitívne zastavila. (Údaje sú od Jána Kilíka.)
V nasledovnom článku chcem čitateľov oboznámiť s touto menšou, ale významnou úpravňou, ktorá sa nachádzala na turistami často navštevovanej trase smerom od križovatky na hlavnej ceste Košice – Rožňava pri obci Lipovník do Drnavy až do Zádielskej tiesňavy. Úpravňa železnej rudy bola postavená medzi obcami Kováčová a Lúčka. V publikácii Ing. Márie Šarudyovej, vydanej v roku 1989 je opísaná takto:
Lúčka (Gabrielova huta, okres Rožňava)
"Tunajšiu vysokú pec so skujňovacím hámrom postavili v roku 1853 na mieste poslednej slovenskej pece v Uhorsku. Železiareň patrila v päťdesiatych rokoch 19. storočia dedičom grófa Gabriela Keglevicha. Vo vysokej peci tavili rudy z okolia Lúčky, Bôrky, Smolníka, Štósu a Vyšného Medzeva. Priemerne sa vo vysokej peci vyrobilo 168 ton surového železa a odlialo sa 67,2 t odliatkov (rúry, sporákové odliatky, rošty). Surové železo z Lúčky sa skujňovalo vo vlastnom skujňovacom hámri v Szilvásvárade (dnes v MĹR). Za vlastníctva grófa Bódoga Zichyho Ferraisa v osemdesiatych rokoch 19. storočia podstatne vzrástla výroba vysokej pece (ročne na 400 ton) v súvislosti s jej rekonštrukciou. Vyrábané tmavé surové železo bolo vhodné na odlievanie tvrdých odliatkov, ktoré mali odbyt v budapeštianskych zlievarňach i na trhoch vo Viedni. Vysoká pec bola v prevádzke do roku 1903."
Na stránke obce Lúčka, je o uvedenej skutočnosti nasledovná informácia:
„V prvej polovici 19. storočia zaujala pozornosť jedného z potomkov Andrássyovcov železná ruda, ktorá bola pokladaná za poklad už aj v tej dobe, po čom tam na mieste, v časti chotára nazývanej Maša, postavil zlievareň, do ktorej dal doviezť z oblasti Erdély (dnešné Rumunsko) zaučených odborníkov.“
Úpravňa a železiareň pri obci L Ú Č K A
Spomínaná úpravňa sa nachádzala tesne pri ceste smerom k obci Lúčka (obr. 3). Po ľavej strane uvidíte zostatky malej stavby, ktorá patrila k úpravni. V súčasnosti je aj okolitý pozemok podľa katastra vo vlastníctve 249 podielnikov a po pravej strane cesty je miesto bývalej úpravne s pozemkom, o ktorom neexistuje v katastri záznam o vlastníctve. V úpravni sa upravovali železné rudy, a to hlavne siderit FeCO3 a hematit Fe2O3. Z nich získané železo sa následne využívalo na rôzne účely, tak ako ich uvádza v publikácii M. Šarudyová.

Obr. 3 – Lokalita úpravne
Celý areál úpravne, ešte na začiatku 20. storočia, vyzeral takto (obr. 4)

Obr. 4 – Historická fotografia úpravne asi z konca 19. storočia
Vystavaná vysoká pec a skujňovací hámor, s príslušnou infraštruktúrou, si vyžadovala pre funkčnosť i príslušný zdroj energie, a tým bola voda neďaleko pretekajúceho potoka Čremošná. Je pravdepodobné, že to bolo ešte vodné koleso. Na pohon bol potrebný určitý výškový rozdiel pre činnosť kladiva v skujňovacom hámri. Určite bol využitý pretekajúci potok, ktorý bol v údolí odklonený do vybudovaného koryta, ako ho znázorňujem na ortomape z roku 1950 (obr. 5). Jeho koryto možno na niektorých miestach identifikovať i teraz, a to i s miestom zadržiavania potrebnej vody pre vodné koleso formou vodnej priehrady (na obr. 4 je v jeho strede vidieť i hrádzu vodnej nádrže), ako i vyššie vystavaný výpust vody do Čremošnej v prípade odstávky železiarne. Výškový rozdiel je pomerne značný, už od odbočky do obce Lúčka asi 12 m. Celú trasu kanála po križovatku som peši prešiel a je vizuálne aj s miestom vodnej nádrže pozorovateĺná.

Obr. 5 – Orientačne v mape zakreslený prívod vody do úpravne a potok Čremošná
Spracovávanie železnej rudy
Železná ruda, v prevažnej miere to musel byť siderit – FeCO3 z ložísk, ako ich uvádza v publikácii M. Šarudyová. Aj v okolí údolia, smerom po Zádielsku tiesňavu, sa nachádzajú menšie ložiská železnej rudy, jednak v paleozoiku Gemerika, ale i v spodnotriasovom súbore hornín (vápence) vo forme ankerit- hematitových akumulácií. V blízkosti spomínanej úpravne sú to ložiská a výskyty, ktoré boli i predmetom prieskumu v druhej polovici 20. storočia. Overované boli banskými prácami a vrtmi. Lokalizácia ložísk s plánom prieskumných prác je znázornená na mape z roku 1952 (obr. 6). Je pravdepodobné že i ruda z týchto blízkych ložísk bola tavená v úpravni.

Obr. 6 – Plán geologického prieskumu známych ložísk železnej rudy
Súčasný stav okolia úpravne
Okolie a zostatky po úpravni dokumentujem nasledujúcimi fotografiami, zhotovenými 24. apríla 2021. Celý areál je zarastený krovím, stromami a po jednotlivých stavbách ostali len kopcovité ruiny (obr. 7).

Obr. 7 – Fotografia územia s vloženou fotografiou

Obr. 8 – Pozostatok po niektorej prevádzkovej budove
Žiaľ, stal sa i miestom veľkého množstva navezených rôznych odpadkov (i ropných produktov), ktoré majú vplyv na kvalitu blízkeho potoka Čremošná. Na zostatkoch bývalej úpravne sú desiatky ton odpadu. Tu boli ukladané odpadky, pravdepodobne z viacerých blízkych obcí, vedľa i dnes používanej poľnej cesty pred viacerými rokmi. Viditeľné sú len na jar, ale neskôr keď skládka zarastie trávou a listnatým krovím ju ťažko zbadáte

Obr. 9 – Skládka odpadu pozdĺž poľnej cesty v dĺžke asi 100 m
Dobre je viditeľná i halda trosky z pece asi 30 m južne od úpravne, ale už sem nezodpovední občania vozia stavebné odpadky (obr. 9).
Obr. 10 – Uložený stavebný odpad na haldu strusky
Pre turistov – záujemcov i o banícku a hutnícku históriu Informáciou o úpravni Lúčka Vás chcem taktiež upozorniť, aby ste počas svojho výletu do Zádielskej tiesňavy, ktorá je autom prístupná len touto cestou, využili svoj čas, okrem pozostatkov po železiarni pri Lúčke, i baníctvu v Drnave a pamiatkam v obci Lúčka. Celá asi 17 km dlhá údolná dolina od obce Lipovník cez obec Drnava (zásluhou Andrássyovcov, najmä ich hutníckej a železiarskej činnosti, známej v celej Európe) a v pokračovaní cez obec Kováčová, Lúčka po obec Bôrka, s pokračovaním do Zádielskej tiesňavy predstavuje jedinečné prírodné prostredie. Jednotlivé obce a v nich postavené domy sú súčasne sčasti využívané ako chatové víkendové chaty. Najmä v obci Lúčka je možné vidieť domčeky so zachovalou pôvodnou architektúrou a s obdivuhodnou udržiavanou čistotou obce.

Obr. 11 – Pôvodný dom v obci Lúčka upravený na víkendovú chatu
Obec Drnava
V obci sa miestna samospráva, na podnet od: „Gemerský banícky spolok Bratstvo Rožňava“, pochvalne a záslužne postarala o obnovu areálu štôlne Dénes, nachádzajúcej sa od hlavnej cesty v prvej ľavej dolinke v závere obce vo vzdialenosti asi 500 m. Navedie vás tam umiestnená informačná tabuľa a autom sa dostanete až do spomínaného areálu, kde je vybudované oddychové turistické miesto na rôzne účely. Ložisko, z ktorého bola týmto banským dielo ťažená železná ruda a barit sa vyťažená ruda dopravovala na úpravu najprv vystavenou železničkou do blízkosti hradu Krásna Hôrka (po Malý vrch, obr. 12), kde bola preložená na lanovku s dopravou až do úpravne na Rožňava Bani.

Obr. 12 – Trasa železničky dopravujúcej rudu na lanovku

Obr. 13 – Dénes štôlňa s kalom pred portálom a po úprave
Takto vyzeral portál štôlne Dénes v minulosti a jej okolie ktoré bolo zaplavené ílom z nej vytekajúcej vody zafarbenej do hneda prímesou železa a po následnej úprave.

Obr. 14 – Odpočinkový areál pred štôlňou
Viac sa dozviete z informačnej tabule postavenej pri štôlni. Doporučujem pozrieť si i stránku obce.: http://www.obecdrnava.sk/-história
Obec Lúčka
V pokračovaní cesty a po obhliadke pozostatkov úpravne a železiarne doporučujem pozrieť si i obec Lúčka s pekným kostolíkom. Žiaľ, nezachovala sa žiadna maľba a tradičná kostolná infraštruktúra (obr.15 a 16). Kostolík bol postavený v 13. storočí. Samotný kostol bol postavený v strede celého areálu a pomerne zachovalá stavba – kamenná veža, pre návštevníkov uzavretá a pomerne malých rozmerov, bola asi kaplnka so zvonom. Na informačnej tabuli pri kostolíku je uvedené:
„V 15. storočí počas pôsobenia Jána Jiskru z Brandýsa sa stal kostol pevnosťou. Pribudla kamenná veža (dnes najzachovalejšia súčasť komplexu) a boli posilnené aj ochranné múry. V tom čase získal i prívlastok husitský, ktorý používajú obyvatelia obce dodnes.“ Kostolík a ostatné stavby patria rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Bôrka. Informácia o tejto obci a kostolíku je na stránke: http://www.facebook.com/Husitsky kostol

Obr. 15 – Zvonička a kaplnka pri husitskom kostolíku a info tabula pred obcou Lúčka

Obr.16 – Zostatky kostolíka z 13. st. a následne s určitou úpravou na obrannú pevnosť husitmi v 15. st.
Zádielska tiesňava
Využite i možnosť vidieť Zádielsku tiesňavu výstupom na jej východnú stranu s nádhernými výhľadmi na tiesňavu z vrchu a na časť Národného parku Slovenský kras (napr. ako na obr.17 a 18).

Obr. 17 – Pohlaď na Zádielsku tiesňavu

Obr. 18 – Výhľad a odpočinkové miesto pre turistov
Spracoval: Ondrej Rozložník,
člen Gemerského baníckeho spolku BRATSTVO, Rožňava
apríl 2021

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-