Spôsob rozrušovania hornín ohňom bol už známy pomerne skoro a dlho sa používal. Až do 17. storočia sa hornina rozpojovala ručne. Používali sa pri tom viaceré spôsoby, ako práca pomocou čakana a motyky v mäkkých častiach žily, pomocou drevených klinov, ohňa a najbežnejší spôsob dobývania surovín bol pomocou želiezka a kladiva, ktorý sa zachoval až do doby, kým sa horniny nezačali rozstreľovať pomocou trhavín, čo bolo podmienené objavom výbušných látok. Dobývanie želiezkom a kladivom bolo namáhavé a zdĺhavé.
Napriek všetkému sa v banskej činnosti používal veľmi dlhú dobu. I keď prvá výbušná látka – čierny prach bola u nás známa už v 13. storočí, na trhanie hornín bol prvý raz použitý až v roku 1627. Od tejto doby sa trhacie práce stali neodmysliteľnou súčasťou ťažobného procesu v baníctve.
Rozpojovanie horniny, bolo v minulosti, ale je ešte aj dnes, jednou z najdôležitejších banských prác. Od úspechu rozpájania horniny závisel výkon baníka pri razení štôlní, hĺbení šachiet i pri dobývaní. Úsilie riešiť túto otázku po celé stáročia nebolo úspešné a sa hornina rozpájala ručne.
Rozpojovanie dreveným klinom
Je jedným z málo známych prastarých spôsobov rozpojovania hornín, nazvaný ako „Taschen-Arbeit“ („práca do vrecka“), ktorý sa využíval v korutánskych baniach, odkiaľ sa rozšíril aj do vtedajšieho Uhorska. Podstatou tohto primitívneho spôsobu bolo používanie veľkých drevených klinov, ktoré zatĺkali do puklín v čelbe banského diela. Kliny následne po dlhšiu dobu polievali vodou, aby tak zväčšovali svoj objem, čím sa vytváral tlak na okolitú horninu, čo v konečnej fáze spôsobilo jej rozpojenie.
Rozpojovanie pomocou ohňa
Využívanie ohňa na rôzne účely bolo známe už od pradávna, napr. z rímskej doby podáva pomerne podrobné popisy Plinius (23 – 79 r. po Kristovi), keď uvádza, že už Hannibal (247 – 183 r. pred Kristom) využíval metódu španielskych baníkov a pomocou ohňa si razil cestu v Alpách.
Prvý odborný popis tejto metódy v baníctve uvádza vo svojom diele z roku 1556 Agricola:
„Tvrdosť skál rozrušuje tiež oheň, čo sa nedeje jednoduchým spôsobom. Pretože je žila uzavretá skalami a pre tvrdosť alebo malú mocnosť nemôže byť dobývaná a ak je štola nízka, zapaľuje sa hromada suchého nazhromaždeného dreva, ak je štola vysoká tak dve nad sebou a tak dlho horia, až ich oheň pohltí úplne. Oheň v takomto prípade obyčajne nezmäkčuje veľkú časť žily, iba jednotlivé odlupky. Ak nadložie a podložie je možné dobývať želiezkom, ale žila je tvrdá, že sa želiezkom dobývať nedá, vtedy sa do horniny vyrazí dutina...“

Rozpojovanie ohňom
(zdroj: Agricola: De Re metallica Libri
XII, Basilej 1556)

Rozpojovanie ohňom (zdroj: N.N.: Návšteva bání, Praha, 1873, s. 36)

Rozpojovanie ohňom
(podľa Balthasar Röszler“ Hell-
polierter Berg-Bau-Spiegel, Dresden,
1700, s.76)
Podstata rozpojovania ohňom spočíva v tom, že na pracovisku založili oheň, ktorý okolitú horninu zohrial na žiadanú teplotu. V takom stave horninu polievali studenou vodou, následkom čoho táto popraskala. Do takto vytvorených trhlín potom vrážali kliny, čím horninu rozdrobovali. Dôležitú úlohu pri používaní tejto metódy zohráva zloženie dobývanej suroviny. V prípade, ak by sa počas tohto procesu vytvorili jedovaté plyny, alebo by bolo banské dielo nadmerne zadymené, prístup do nich bol dočasne nemožný.
Podrobný opis tejto metódy, hojne využívanej v minulosti najmä v baniach terajšieho Rumunska, uvádza Delius vo svojej knihe z roku 1773:
„Pri razení chodieb sa používali železné mreže (eisene Roste), ktoré zakrývali plechom (Blech) a boky obložili kameňmi, aby bol oheň, naložený pod mrežou, usmernený na požadované miesto. Mrežu, ktorú nazývali ako „železná mačka“ (Prögel-Katze), mala ohnutý tvar a zhora i z bokov bola obložená plechom. Náradie tvorilo železné kladivo (Krücke) a železné vidly (Furkel), ktorými sa dávkovalo drevo pod mrežu.“
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Mikuláš Rozložník


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-