veľký záujem, v roku 2013 vyšlo jej druhé vydanie Banskou agentúrou Košice - Ing. Tibor Turčan.





"Banícke mesto Dobšiná (Dobschau, Dobsina) sa stalo známou a produktívnou rudonosnou lokalitou v celej Európe vďaka výskytu viacerých rudných ložísk
s minerálmi obsahujúcimi železo, meď, ortuť, nikel, kobalt, bizmut, striebro, zlato, ako i ložiskom azbestu. Banícka činnosť pri ťažbe rôznych druhov nerastných surovín na tak malom ložiskovom priestore je unikátom v európskom meradle.
Presný dátum založenia mesta Dobšiná nie je možné určiť. Potom, čo šľachtická rodina Bebekovcov dostala veľký kus pôdy na Gemeri, dosadila štítnická vetva (zo Štítnika - Schittnich) obyvateľa Dobšinej Nikolausa už do existujúcej osady (v roku 1326) ako „Schulza“ (richtára). Zmluvne ho zaviazala osídliť osadu nemeckými odborníkmi, lesníkmi a baníkmi z Karpfenu (dnešné mesto Krupina), ktorí do tohto mesta prišli z Nemecka (Ost-Franken, oblasť Erzgebirge) a konštituovať ju na formu ostatných banských miest. Odvtedy mali obyvatelia Dobšinej osobnú slobodu a mesto sa riadilo krupinským banským právom. Pretože pôda, na ktorej sa rudné ložiská a mesto nachádzali, patrila majiteľom zo Štítnika, nemohla byť osada deklarovaná ako slobodné kráľovské mesto. Tým nedostala menovanie od kráľa, i keď od roku 1417 mala trhové právo a neskôr aj ďalšie privilégiá, ktoré boli prisúdené ostatným banským mestám.
Z priaznivých možností ťažby železných a medených ložísk, nachádzajúcich sa na povrchu v okolí Dobšinej možno usúdiť, že už Kelti pri svojom putovaní zo strednej Európy na Balkánsky poloostrov oblasť Spišsko-gemerského rudohoria preskúmali (v 2. str. pred n. l) a priaznivé podmienky výskytu a ťažby rúd využili.
Komplikovaný proces redukcie železnej rudy a získavania kovu z nej ako i z polymetalických rúd, bolo možné zvládnuť len veľmi komplikovanou hutníckou technológiou spracovania rudnej suroviny.
Počas storočí sa pomocou redukčných pecí spracovávala železná ruda, ktorá vylepšením ohrievania a kutia sa menila na kujné železo. Až koncom 17. storočia boli zavedené skúsenosti zo spracovania železných rúd na kujné železo. Prvá taviaca alebo vysoká pec bola vybudovaná pri Dobšinej podľa plánov Daniela Fischera a odborníkov zo Saska. Až týmito novými skúsenosťami vznikol v Dobšinej nový hutnícky priemysel a boli získané skúsenosti s liatym železom. Vznikli remeselné dielne i na výrobu zbraní, ktoré umožnili železiarskemu priemyslu udržať sa až do konca 19. storočia.
Keď v roku 1780 Johan Gotlieb Schön objavil v Dobšinej niklovo-kobaltové zrudnenie a dopyt po farbiacom produkte stúpal, zažila Dobšiná ešte jedno ďalšie storočie svojho hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu. V poslednom období to bola už len ťažba serpentinitu a z neho získavaný chrysotilový azbest pre izolačné materiály.
S ťažbou železných a medených ložísk sa priaznivo vyvíjalo i mesto. Mesto, aj pri preferovanom hospodárskom vývoji, sa vyvíjalo aj kultúrne. Od reformácie (1560) bolo mesto čisto evanjelické. Výstavbou katolíckeho kostola (1792) sa rozšírilo aj o osadenstvo slovenského pôvodu s katolíckym vierovyznaním.
Od reformácie sa pozdvihol aj vývoj školstva. Na začiatku existovala jedna cirkevná škola s vyučovacím plánom a školským štatútom, od 17. storočia škola pre základné vyučovanie a jedno lýceum ako vyššia škola s vyučovaním latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny. S budovaním nových škôl začala epocha nového štúdia. Bolo zriadené gymnázium, cirkevné školy, ktoré boli v roku 1870 premenené na komunálne školy. Mesto založilo meštiansku školu (1897), ku ktorej boli pričlenené i zlievačská, zámočnícka a hutmanská škola. Existovala tu dievčenská škola, od roku 1927 ako obchodná. V Dobšinej od roku 1851 boli detské jasle pre výchovu poriadku a poslušnosti najmladších obyvateľov. Tak veľa škôl je vyjadrením kultúrnej snahy obyvateľov mesta.
Ale najdôležitejšiu výchovu dostávala mladá generácia, ktorá sa učila za baníka, hutmana, uhliara alebo iným remeslám založeným mestskej baníckej školy. Jej založenie si vyžiadal rozvoj baníctva. Školu založil Kamil Kauffmann (Camillo Kauffmann), riaditeľ mestských baní, ktorý pre siedmych poslucháčov otvoril v roku 1860 prvý banícky kurz. Zakladateľ bol zároveň aj prvým a jediným učiteľom teoretických a praktických predmetov. Tento veľký úspech a pokrok stanovil ako povinnosť každému ďalšiemu riaditeľovi mestských baní zariadiť otvorenie kurzu, učiť v ňom a byť aj jeho riaditeľom. Uvedené tradície si osvojil aj mladý nastupujúci riaditeľ mestských baní Eugen Ruffiny, ktorého zásluhou sa táto škola úspešne rozvíjala. Do výučby zainteresoval aj ďalších odborníkov, ako boli Eduard Melzer, Samuel Klein, Peter Mayer a neskôr Samuel Zajzon. Výučba prebiehala v dvojročných cykloch. Riadnymi poslucháčmi mohli byť iba 18 až 30 roční baníci, ktorí úspešne absolvovali prijímacie skúšky. Poslucháči počas štúdia pracovali ako baníci. Vyučovalo sa v pracovných prestávkach vždy v stredu a sobotu poobede a v nedeľu dopoludnia. Výdavky spočiatku hradilo mesto, neskôr poslucháči dobrovoľne zaplatili ročné školné. Z predmetov, ktoré sa v škole vyučovali to boli hlavne: počty, merba, trigonometria, chémia, mineralógia, rysovanie, fyzika, zemepis, baníctvo, banské meračstvo, odborné rysovanie a praktické meračské cvičenia. Absolventi tejto školy, ktorých bolo 156, sa bez väčších ťažkostí umiestňovali nielen v Dobšinej, ale aj v iných banských prevádzkach po celom svete. Škola skončila svoju činnosť v roku 1895.
Spoločenský život sa prežíval v rôznych spolkoch, cirkevných a baníckych združeniach. Najdôležitejším sviatkom v Dobšinej bol banícky deň oslavovaný počas Turičných sviatkov na ktorých sa obliekala výhradne banícka uniforma. Dobšiná mala aj svoju vlastný ženský a panský kroj. Časté boli i divadelné predstavenia ako i tanečné zábavy v prírode, čo viedlo k príjemnej spoločenskej atmosfére. V roku 1864 bol založený Ženský evanjelický spolok, neskôr aj Ľudová knižnica s čitateľským krúžkom. To všetko tvorilo základ vysokej spoločenskej a kultúrnej úrovne spoločnosti v tomto meste.
Obyvateľstvo Dobšinej pozostávalo od počiatku z viacerých jazykových a kultúrnych skupín. Je známe, že osídlenci z Krupiny, zo Spiša, ale všeobecne z nemeckých zemí, predstavovali väčšinu v baníckej, hutníckej, uhliarenskej a remeselníckej komunite.
Prosperujúce hospodárstvo samozrejme priťahovalo do mesta i Slovákov a Maďarov z juhu, najmä preto, že tam našli dobré uplatnenie a stali sa slobodnými občanmi. Zvlášť musíme zdôrazniť, že za celých 700 rokov spoločného žitia týchto občanov, nedošlo k nacionálnym roztržkám. Každý človek bol posudzovaný podľa svojej pracovnej výkonnosti, vierovyznania a morálnych zásad zaužívaných v spoločenstve občanov Dobšinej. Reč a jazyk slúžili ako prostriedok dorozumievania a nie ako znak nacionálnej príslušnosti. V Dobšinej sa hovorilo nemeckým dialektom nazývanom bulinerčina, z ktorým sa bez problémov dorozumievalo celé obyvateľstvo mesta. V dôsledku okolitého, slovensky a maďarsky hovoriaceho etnika, došlo k zníženiu počtu nemecky hovoriacich obyvateľov hlavne po epidémiách v 17. a 18. storočí. V roku 1900 mala Dobšiná 5 115 obyvateľov, z toho 2 790 Nemcov, 1 509 Slovákov, 746 Maďarov a 70 ostatných.
Súčasne je banská činnosť v okolí Dobšinej ukončená, ale táto ostane dokumentom o vysokej úrovni baníctva, hutníctva a kultúry tohto banského mesta.
RNDr. Ondrej Rozložník
Fotografie: Mgr. Tatiana Bachňáková a archív OR
{jcomments on}



































Na 13. predvianočnom geologickom seminári usporiadanom Štátnym geologickým ústavom Ľudovíta Štúra a Slovenskej geologickej spoločnosti, ktorý sa uskutočnil 11. decembra 2014 v Bratislave, odovzdali zástupcovi Baníckeho spolku Bratstvo v Rožňave Ing. Marianovi Bachňákovi ocenenie za knihu Banské mesto Dobšiná. Ocenenie z rúk predsedu SGS RNDr. Ladislava Šimona, PhD potešilo okrem zostavovateľov knihy RNDr. Ondreja Rozložníka a Ing. Emericha Hunsdorfera aj ďalších, ktorých mená sa dostali na cenný dokument, ako: M. Bachňák, J. Gašpar, J. Kilík, R. Magula, J. Mesarčík, M. Neubaer, M. Rozložník, E. Šmelková, J. Vozár, P. Kolesár, M. Rengevič, A. Russ, K. Tományi, T. Turčan, W. Steck, B. Ádám, H. Sándor a J. Kalivoda, ktorým sa tak dostalo uznania za príkladné spracovanie témy, a kniha mohla byť ocenená ako najlepšia geologická práca v kategórii: Popularizačné práce za roky 2012-2013 v Slovenskej republike. Z prihlásených kníh to bola zároveň najlepšia knižná monografia o histórii a geologicko-ložiskových pomeroch Dobšinej. Keďže o knihu bol v regióne Gemera
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-