Usudzuje sa, že staršia banícka činnosť, zameraná na vyhľadávanie a získavanie zlatonosných rúd, bola vykonávaná na antimonitovom ložiskovom pruhu, v ktorom sa nachádzalo aj rýdze zlato. I keď sa podrobnejšie údaje o ťažbe zlata nezachovali, na základe starých záznamov možno usudzovať, že určitá ťažba zlata tu existovala. Najznámejším náleziskom bola Zlatá dolina, kde podľa záznamov v banských knihách získavali zlato ešte v roku 1744. Oprávnene možno predpokladať, že stupy v Zlatej a Čiernej doline i na úpätí vrchu Orma slúžili na drvenie zlatonosných rúd. V tom istom roku, založili aj ťažiarstvo Svätá Trojica, ktoré začalo ťažiť zlatonosné rudy v bani Peter-Pavol pod Malým Volovcom. V baniach tohto spoločenstva prestali pracovať v roku 1749.
V roku 1767 udelili J. Schmiedegovi a spoločníkom právo na ryžovanie zlata z náplavov potoka pod Volovcom. V literárnych prameňoch sú zmienky o ryžovaní zlata v najstarších dobách aj z náplavov, získavaných pri razení šachtíc a chodieb, na území mesta Rožňava, ako aj z náplavov rieky Slanej medzi Rožňavou a Brzotínom.
Medzi podnikateľmi v tejto oblasti, nachádzame aj erár, ktorý na zlatonosnom ložiskovom pruhu ťažil v Zlatej doline. Pri bani Baptista, ktorá mu patrila, vybudoval aj stupy a hutu.
I keď ťažba zlata nedosiahla zvláštny hospodársky význam, banské práce smerujúce k jeho získaniu prestali vykonávať až v prvej polovici 19. storočia.
Veľkú zásluhu na rozvoju ťažby antimónových rúd malo rožňavské ťažiarstvo Mateja Hebenstreita, ktoré v roku 1772 rozširovalo prieskumné a otvárkové práce v Majerskej doline. Najznámejšie bane Matej, Michal a Klement, ktoré boli ťažiskom neskoršieho dobývania, zdedili rožňavské rodiny Keviczky a neskôr Szeghő, od ktorej ich odkúpil Filip Bachruck z Bohumína. Na Ramzaši, v rokoch 1807 – 1835 vlastnili bane rodiny Ujházy, Pekar a Fekna.
Najvýnosnejšou bola ťažba v rokoch 1830 – 1835, pretože nebola zahraničná konkurencia. Mnohí ťažiari zhutňovali vyťažené rudy priamo pri baniach vyciedzovaním, iní ručne upravované rudy prepravovali na zhutňovanie do Malužinej a Medzeva.
Do konca 19. storočia nebola ťažba systematická a koncentrovaná. K určitej zmene došlo od roku 1900, kedy si viedenská firma Miller a spol. nadobudla banské oprávnenia a prikročila k výstavbe ťažobného závodu v Čučme. Ťažobným prácam však nevenovali potrebnú pozornosť a ťažili najmä zanechané rudné zásoby. Najdôležitejším objektom bola mechanická úpravňa, ktorej prevádzku otvorili v roku 1900. Pohon úpravníckych zariadení zabezpečovala energia vyrobená Francisovou turbínou, ktorú poháňala voda neďalekého potoka. Hlavné časti úpravne boli drviče, bubnové sitá, sádzačky a otáčavé splavy. Napriek tomu, že zariadenie bolo bezchybné, asi po trojročnej prevádzke, práce zastavili. Hlavným dôvodom bol nedostatok vody pre pohon turbíny a nepripravenie ložiskových zásob.
V roku 1906 celý banský majetok odkúpila firma A. Odendall – Schalmann z Viedne, ktorá ešte toho istého roku dala do prevádzky novú úpravňu antimonitovej rudy pri bani Klement v Čučme. Úprava pozostávala z ručného preberania kusovej rudy, drvenia, triedenia a rozdružovania v sádzačkách. Pohon úpravníckych zariadení zabezpečoval spaľovací motor. Súčasne pristúpili aj k intenzívnejšiemu otváraniu ložísk v jednotlivých banských poliach. Na dôležitejších pracoviskách zaviedli v roku 1908 mechanické vŕtanie, začali s razením šachty a s používaním železných koľajníc a banských vozíkov. Ťažiskom prác boli bane Matejka, Vincent, Klement a Gabriela. Na odľahlejších lokalitách, v okolí Ramzášu, sa neťažilo. Vyrábané koncentráty zhutňovali vo Vajskovej.
Závod, v rokoch 1914 – 1918, pracoval pod vojenským dozorom a od roku 1926 bol súčasťou novozaloženej spoločnosti Antimónové banícke a hutnícke závody, účast. spoločnosť v Banskej Bystrici. Najvýznamnejším činom tejto spoločnosti, okrem rozšírenia otvárkových prác a zavedenia systematického dobývania, bola výstavba flotačnej úpravne v roku 1931. Týmto bolo zabezpečené zužitkovávanie aj chudobnejších častí ložiska a spracovanie odvalov z odpadu, vzniknutého pri predchádzajúcej úprave suroviny. Od uvedenej doby, sa okrem antimónového koncentrátu, získaval aj koncentrát zlata.
Od roku 1938 pokračovali v ťažbe pod správou maďarských štátnych rudných baní. Závod rozšírili o hutu na výrobu surového antimónu a prieskumné práce vykonávali aj na odľahlejších lokalitách. Zariadenie po vojne demontovali a previezli do Vajskovej.
Po roku 1945 pokračovali v ťažbe do roku 1952, kedy už známe zásoby suroviny boli vyčerpané a hĺbkové pokračovanie žíl nebolo nájdené. Prieskum, v rokoch 1952 – 1955, sa sústreďoval len na známe výskyty, bez detailnejšieho overovania. Ťažobné práce už neboli trvalo obnovené, zásoby ložiskovej suroviny doťažili v rokoch 1956 – 1958.
Okrem už uvedeného, boli antimónové rudy občasne dobývané aj v okolí obce Chyžné v hone Malejková. Podľa záznamov v banskej knihe, boli tu udelené oprávnenia v roku 1757. V období rokov 1878 – 1910 na nálezisku pracovalo ťažiarstvo Božia pomoc. Ložisko otvárali štôlňami a jeho kvalitnejšie časti vyrúbali. V roku 1937 si oprávnenie nadobudli súkromní podnikatelia, ktorí po znovu sprístupnení štôlní preskúmali ložisko aj v smere sklonu a vyťažili menšie množstvo kvalitnej rudy. Po dvojročnom podnikaní, v roku 1939, prevádzku predali už spomínaným Antimónovým závodom v Banskej Bystrici. Tieto ťažbu už neobnovili a odviezli na spracovanie skôr vyťažené menej kvalitné rudy.
Začiatky prieskumu ložiska Betliar – Straková nie sú známe, je ale pravdepodobné, že súviseli s prieskumom antimonitových žíl čučmianskej oblasti. Na ložisku boli v minulosti udelené banské polia Rudolf a Štefánia. Ložisko, pravdepodobne v rokoch prvej svetovej vojny, otvárali dvomi štôlňami (Západná a Vrchná). Z územia obce Gemerská Poloma overovali predpokladané pokračovanie zrudnenia štôlňou Potôček. Uvedené štôlne v rokoch 1950 – 1952 znovu sprístupnili. Hĺbkové pokračovanie zrudnenia overovali novozaloženou Spodnou štôlňou, z ktorej v rokoch 1952 – 1957 realizovali ďalšie prieskumné práce, a to úpadnicu a podzemný vrt o hĺbke 60 m. Od tejto doby, až do roku 1972, neboli vykonávané žiadne práce. V nasledujúcich rokoch spracovávali geochémiu ložiskovej oblasti a vykonali jej podrobné geologické mapovanie. V rokoch 1980 – 1986 robili prieskumné práce banskými dielami, vrtmi a rýhami. K trvalej ťažbe nedošlo.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}

































Ložiská zlatonosných antimonitových rúd.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-