K podstatnejšiemu rozvoju, modernizácii a výstavbe, dochádza po vzniku národného podniku, a to postupne v rokoch 1950 – 1956, 1962 – 1963 a 1967 – 1970. V rámci toho prehĺbili úpadnicu, vyrazili slepú šachtu, racionalizovali dopravu, zlepšili bezpečnosť a ďalšie. Geologickými prieskumnými prácami, vykonávanými vedľa ťažby, overili ďalšie zásoby nerastnej suroviny, ktoré boli základom pripravovaného rozsiahleho rozvoja. Toto ložisko komplexných Fe, Cu, Ag rúd bolo pred rokom 1989 považované za najperspektívnejšie ložisko bývalého štátneho podniku. Veľké investície boli však po roku 1989 zastavené a baňa sa stala súčasťou podniku Želba, ktorý sa dostal do ťažkostí. Ešte pred jeho úplným zánikom, v roku 2000, rozhodli, pre údajnú ekonomickú neefektívnosť ložiska, baňu zatopiť. V roku 2005 bola baňa kompletne zatopená a začali problémy s nežiadúcimi následkami vytekajúcich banských vôd. V roku 2011 nový majiteľ dobývacích práv firma Gemer – Can, s. r. o. má záujem o obnovenie ťažby a začala práce na projekte jej obnovy. V prácach podľa projektu obnovy predmetná firma pokračovala aj v uplynulom roku.
Ložiská kobaltových a niklových rúd
Ložiská týchto rúd nadobudli priemyselný význam len v okolí Dobšinej.
Ich objavenie je spojené s menom Johanna Gottlieba Schőna, ktorý tu v roku 1780 začal vyhľadávať nerasty na výrobu kobaltovej farby. Objaviteľ, ešte toho istého roku, požiadal o udelenie práva ťažiť nájdenú rudu. Mestská rada a banský majster mu vydali potvrdenie a Schőn dobrovoľne odovzdával mestu 1/6 podielu. Pod jeho vedením začali dobývať v banských poliach na Steinbergu, Zembergu a Gugli. Využívali aj staré odvaly, na ktoré v predchádzajúcich dobách sypali kobaltovo-niklovú surovinu, vtedy považovanú za bezcennú. Po prehratom majetkovoprávnom spore, keď Schőn nemohol splatiť odškodné a súdne trovy, bol uväznený a zanedlho zomrel. Majitelia oprávnení však pokračovali v ťažbe a po určitej dobe došlo k intenzívnemu vyhľadávaniu a ťažbe týchto rúd, a to aj na úkor ťažby medených rúd.
V rokoch 1780 – 1810 rudy zamieňali najmä v erárnej hute Stratená. Táto však v roku 1810 prestala vyrábať, a tak pre nedostatok odbytových možností ťažba stagnovala. Od roku 1828, keď sa podarilo zabezpečiť odbyt, bola stálym odberateľom kobaltovo-niklových rúd anglická firma. Zabezpečenie odbytu, znamenalo konsolidáciu v prieskumnej činnosti a ťažbe. Výnosnosť ťažby týchto rúd v rokoch 1860 – 1875, t. j. v období jej rozkvetu, sa odrazila aj v rozvoji mesta.
Ložiská kobaltovo-niklových rúd boli otvárané a dobývané sústavou štôlní. V banskom poli Hilfgottes vyrazili aj nehlbokú šachtu. Používaná banská technika bola rovnaká ako pri dobývaní ostatných rúd.
Úprava suroviny začala už v bani, ručným preberaním a odstraňovaním jaloviny z rúbaniny. Na povrchu sa vyklepávaním a preberaním získavala kvalitná kusová ruda. Drobnú frakciu rozdružovali v primitívnych sádzačkách. Pri väčších baniach, ako napr. Mária a Hilfgottes, používali na úpravu aj stupy a splavy. Kvalitné kusové rudy a upravené jemnozrnné koncentráty prepravovali k odberateľovi v drevených sudoch.
Po roku 1875 ťažba začala rýchlo upadať. Príčinou bol náhly pokles cien, súvisiaci s objavením bohatých zahraničných ložísk týchto rúd, ako aj značné vyčerpanie dobšinských ložísk. V roku 1897, vyše storočná éra ťažby týchto rúd, skončila.
Po tomto roku došlo ešte k niekoľkým pokusom o obnovenie dobývania tejto suroviny, ale bez prenikavejšieho úspechu.
Ložiská ortuťových rúd
Začiatok dobývania ortuťových rúd v Gemeri presne nepoznáme. Priame doklady pochádzajú až zo 17. storočia. Podľa záznamov v banských knihách, v roku 1697 boli v Dobšinej v prevádzke tri bane, kde sa získavali ortuťové rudy. Napriek tomu, že na tomto území ťažba ortuťových rúd nedosiahla zvláštny hospodársky význam, nachádzame tu až do roku 1772 viacej banských oprávnení na ich dobývanie. Vyťaženú rudu upravovali v stupoch. Od roku 1775 túto surovinu prestali ťažiť. Na území mesta sa ešte v polovici 19. storočia stretávame s prieskumnými prácami, aj s menšou ťažbou ortuťových rúd na Čuntave (baňa Samuel).
V menšom rozsahu sa ortuťové rudy získavali v rokoch 1744 – 1747 v okolí Rožňavy (Szőlőmál, Kalvária).
Vyše dvesto rokov sa so striedavými výsledkami využívalo ložisko Svätá Trojica v katastrálnom území Nižná Slaná. Prvá písomná zmienka je z roku 1701, keď banská komora žiadala o nájom tejto, oddávna opustenej bane. Z toho vyplýva, že z ložiska bolo ťažené už v predchádzajúcom období. V roku 1745 práce na ložisku zastavili a baňu prevzal jej pôvodný majiteľ – rodina Andrássyovcov.
Od polovice 18. storočia, približne až do roku 1805, dosahovalo dobrých výsledkov ťažiarstvo spišskonovoveských banských mešťanov Laudon Kunstschacht Gewerkschaft, ktoré otvorilo ložisko v jeho východnej časti štôlňou a šachtami z povrchu. Ťažná a odvodňovacia šachta boli vybavené gápľom na vodný pohon. O rozsahu banských prác tohto ťažiarstva a majiteľa svedčí prvá banská mapa z roku 1767.
Obdobie rokov 1795 – 1858 bolo obdobím určitej stagnácie. Od roku 1858 nájomné ťažiarstvo troch dobšinských podnikateľov znovu otváralo niektoré zavalené banské diela a v dobývaní pokračovali so striedavými úspechmi.
Od roku 1864 v ťažbe pokračovala rodina Andrássyová. Podnikanie pod vedením banského majstra grófskych baní M. Schablika trvalo až do konca 19. storočia a možno ho považovať za najvýznamnejšie. Preskúmané bolo ložisko smerom do hĺbky a banské diela boli vybavené mechanizmami tej doby. V roku 1877 bola na slepej šachte inštalovaná podzemná vodná turbína, ktorá slúžila na odvodňovanie. V rokoch 1883 – 1885 bola vyhĺbená nová šachta z povrchu. Túto šachtu, v roku 1884, vybavili vodosĺpcovým ťažným strojom. Tento predstavoval na svoju dobu unikát gemerského baníctva. V roku 1890 prehĺbili šachtu z povrchu a začali otvárku najhlbších častí ložiska, ktorú umožnilo využívanie vtedajších technických zariadení. V uvedenom období rekonštruovali aj primitívnu ortuťovňu.
Úložné pomery ložiska, veľký prítok vôd, závaly a problémy s nedostatočným vetraním spôsobili, že práce museli vykonávať za nepriaznivých podmienok. Bolo obdobie, keď ťažba a výroba bola stratová (napr. roky 1893 – 1899). Vtedy ťažili iba rumelku, miestami s čistou ortuťou.
Úprava rúbaniny začínala priamo v bani, a to hrubým oddeľovaním jaloviny od úžitkových nerastov. Rýdzu ortuť, ktorá sa miestami vyskytovala vo veľkých kvapkách, pozbierali z dutín ložiskovej výplne lyžicami. Rumelku a tetraedrit vyťažili, pokiaľ to bolo možné, oddelene. Ďalšia úprava sa robila vyklepávaním a triedením, pred baňou na povrchu. Drobné frakcie rozdružovali v primitívnych ručných sádzačkách. Takúto technológiu uplatňovali asi od polovice 19. storočia. Usudzuje sa, že predtým, získavali rumelku z rúbaniny, ryžovaním. Takto získané produkty ďalej spracovávali v hutníckom zariadení, ktoré tvoril rúrkový destilačný prístroj s príslušenstvom. Z tetraedritových rúd najprv získavali pražením ortuť a zvyšok s obsahom striebra a medi zhutňovali v Štefanskej hute.
V roku 1900 celý banský majetok odkúpila Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. Predmetom jej záujmu, boli predovšetkým iba železné rudy, a tak prevádzku zastavila.
Ložisko Rákoš bolo objavené v roku 1956, pri vykonávaní geologického prieskumu sideriticko – limonitových žíl. V rokoch 1956 – 1958 vykonávali na ložisku vrtný prieskum, čím bolo ložisko overené v kategórii C2. Počas nasledujúcich dvoch rokov ložisko otvorili prieskumnou šachtou a vyrazili jeden hlbinný obzor. Na základe investičnej úlohy, vypracovanej v roku 1969, započali nasledujúceho roku s prehlbovaním šachty a jej úpravou, razením ďalšieho obzoru a štôlní, so stavbou čerpacej stanice, strojovne s príslušenstvom, sociálnych zariadení, trafostanice a ďalšieho vybavenia. Následne boli vykonávané ťažobné práce, pri ktorých sa uplatňovali všetky vtedy bežné technické prostriedky a zariadenia. Úpravňa nebola postavená, ruda sa prepravovala nákladnými autami do flotačnej úpravne Nadabula. Ťažba ortuťovej rudy na ložisku skončila v roku 1988, zvyškové zásoby boli z evidencie vyradené v roku 2003.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}

































Ložisková oblasť Mária – Szőlőmál – Rákoš
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-