1903, bola odberateľom a spracovávala železné rudy vyťažené v tomto revíre. Zemepáni ťažili rudy vo vlastnej réžii a na viacerých lokalitách vykonávali prieskumné a otvárkové práce. Banské práce väčšieho rozsahu uskutočňovali na ankeriticko – limonitovom ložisku Gabriel, ktoré sprístupnili štôlňou a šachtou. Doprava v šachte a odvodňovanie bolo mechanizované, ostatné pracovné postupy, otvárka a dobývanie mali nízku úroveň a boli nehospodárne. V rokoch 1863 – 1879 boli bane a vysoká pec v prenájme. Na začiatku 20. storočia majetok odkúpila zahraničná firma, ktorá však od roku 1902 prestala dobývať. Výška ťažby počas celej doby existencie prevádzky bola malá a pohybovala sa iba okolo 6 tis. ton ročne, čo stačilo pre spotrebu vysokej pece.
Baníctvo na tomto území, pre nerentabilitu ťažby na malých ložiskách, prakticky zaniklo už v období pred prvou svetovou vojnou.
Ložiská železných rúd v oblasti Španieho Poľa
Prvé, doteraz známe písomné údaje, pochádzajú približne z roku 1880. Podľa nich, na výskytoch sideritu a limonitu, miestami s obsahom nerastov medi, boli založené početné, vtedy už staré zavalené a opustené štôlne. Následne sa podnikatelia zameriavali iba na zužitkovanie trosky zo starých slovenských pecí, pravidelná ťažba tu nebola. Podľa úradnej evidencie tu existovalo v rokoch 1878 – 1908 ťažiarstvo, ktorého činnosť bola viac-menej iba formálna.
Koncom 19. storočia získava tu výhradné kutiská Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. V roku 1900 si nadobudla banskú mieru na železnú trosku. Táto spoločnosť znovu otvorila aj niektoré štôlne, vykonávala mapovanie a všetky ostatné predpísané práce vo výhradných kutiskách. V rokoch 1925 – 1927 začali raziť novú prieskumnú štôlňu. Práce však nepriniesli očakávaný výsledok a boli zastavené.
Ložiská železných rúd v okolí Držkoviec
Prvé údaje o prácach na ložisku pochádzajú z rokov 1887 – 1892, kedy tu bolo evidované banské pole Lujza. Majiteľom bol knieža Coburg. Rúbanina bola používaná ako prísada pri zhutňovaní, pravdepodobne v Červeňanoch. V prvých rokoch minulého storočia tu vykonávali prieskumné práce podnikatelia J. Glatter a J. Habányi, k ťažbe však nedošlo.
Ložiská železných rúd v okolí Brusníka
Začiatok dobývania suroviny nie je známy. Početné stopy po prieskumných prácach a ťažbe svedčia o starej baníckej činnosti, z čoho možno usudzovať, že rudy boli zužitkovávané. Na začiatku 19. storočia tu vlastnil slovenskú pec s hámrom A. Farkas a v roku 1855 rodina Latináková z Ploského. Podľa záznamov v knihe údelov, bola v roku 1890 udelená povrchová miera na železnú trosku S. Grossmanovi. V roku 1893 výhradné kutiská získala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, ktorá vykonávala prieskumné práce naposledy v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Ložiská železných rúd v okolí Bradla
Priame údaje o začiatkoch baníckej činnosti nemáme. V starších časoch tu zrudnenie overovali plytkými šachticami a inými povrchovými prácami.
Keď po roku 1938 územie pripadlo Maďarsku, pokračovali v prieskume ložiska a jeho otvárke štôlňami. V období rokov 1940 – 1941 razili tri štôlne, ktoré však ložisko nedosiahli a práce boli zastavené. V prieskumných prácach pokračovali od roku 1949, kedy začali raziť štôlňu na južnom svahu. V roku 1951 realizovali rozsiahlejší geologický výskum oblasti. Prieskumné práce, realizované v období rokov 1952 – 1955, pozostávali z banských a vrtných prác. Ložisko bolo overené Hornou a Dolnou štôlňou so zvislým odstupom 50 metrov. V roku 1955 bol urobený výpočet zásob na ložisku, ale nasledujúceho roku práce skončili. Ťažba na ložisku vykonávaná nebola.
Ložiská železných rúd v okolí Šankoviec
Údaje o staršej baníckej činnosti na tejto lokalite sa nezachovali. Po roku 1938, keď územie patrilo Maďarsku, štátne železiarne na základe povrchových indícií začali prieskumné práce, ktoré však nedokončili. K ich obnoveniu došlo až v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale pravidelná ťažba na ložisku však nebola.
Ložiská železných a medených rúd v okolí Nandraža
Údaje o vývoji dobývania ložiska sa zachovali iba neúplne. Banícka činnosť v staršej dobe úzko súvisela s využívaním neďalekých ložísk v Rákošskej Bani. Ložiská rúd v hone Mačková dobývali na začiatku lomovým spôsobom. V roku 1835 pracovali v banskom poli Angelika, v roku 1846 začali pracovať v banskom poli Fridrich a v roku 1860 v banskom poli Ľudovít. Ložiská boli otvárané štôlňami bez významnejšieho prevádzkového zariadenia. V Mačkovej postavili v roku 1849 cementačné zariadenie na získavanie medi, ktoré však za krátku dobu zaniklo.
V roku 1906 začali dobývať v banských poliach Emília I. – IV. V časti Mačková bolo v roku 1910 realizovaných šesť vrtov, z ktorých štyri boli pozitívne. V rokoch 1910 – 1912 vykonávali prieskumné práce piatimi povrchovými vrtmi. V banskom poli Angelika v roku 1911 dosiahli vrtným zariadením Ingersoll hĺbku 118 m. V snahe sprístupniť hlbšie časti ložiska, začali v roku 1913 raziť dedičnú štôlňu Remény (neskôr Elena). V Mačkovej postavili menšiu parnú elektráreň, ktorá vyrábala energiu pre elektropneumatické vŕtacie stroje a iné zariadenia. Okrem toho vybudovali prípojku k lanovke Železník – Chyžná Voda. V roku 1930 boli železorudné bane Skalica spojené lanovou dráhou so stanicou v Chyžnej Vode. Rudná žila Skalica bola otvorená prekopom, ktorý vychádzal zo štôlne Remény.
V tridsiatych rokoch minulého storočia vykonávali dobývacie práce v Mačkovej štôlňou o dĺžke 360 m, ktorá bola s horným horizontom spojená 70 m dlhou zvážnou. Z posudkov o ložisku, vykonaných v tom čase vyplýva, že ložisko už bolo pred vyčerpaním. Od roku 1939 do roku 1944 tu vykonávali prieskumné práce najmä na hlavnej limonitovej žile nad úrovňou štôlne Elena.
V rokoch 1952 – 1953 vykonali prieskum žíl v podloží, jeho výsledky nie sú však známe. V rámci prieskumných prác v období rokov 1953 – 1954 zdokumentovali a prehodnotili celé ložisko, uskutočnili prieskum banskými dielami a výpočet zásob. K pravidelnej ťažbe nerastnej suroviny už nedošlo.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}

































Ložiská železných rúd v okolí Lúčky a Bôrky
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-