Ložiská medených rúd K najstarším na okolí patria bane gápelsko – čiernohorské (Gapel – Schwarzenberg). Po ich prechodnom opustení došlo tu k značnému rozvoju dobývania. V roku 1732, na zlepšenie vetrania, tu vyrazili novú štôlňu, o štyri roky neskôr, vyrazením ďalšej štôlne, bane odvodnili, a to s pomerne veľkými nákladmi. V roku 1737 dobývali v štyroch šachtách a vo viacerých štôlňach. V rokoch 1745 – 1749 vyrazili ďalšiu šachtu a štôlňu. Pretože ložisko bolo čoraz chudobnejšie začali raziť hlavnú dedičnú štôlňu, pričom veľké ťažkosti spôsoboval príval vôd a vetranie. Začiatkom nasledujúceho storočia tu boli v prevádzke čerpacie stroje. Okolo roku 1830, boli bane opustené.
Rudy, získavané v oblasti Strieborného (Silberzech), vykazovali značný obsah striebra.
V 17. storočí boli už ložiská skoro vyčerpané. Neskôr dobývali iba zanechané časti ložiska. Po opakovaných prestávkach, koncom 18. storočia, od dobývania odstúpili.
V baniach na Buchwalde dobývali najmä do 17. storočia, neskoršie pokusy o ťažbu boli bezvýsledné. Zužitkovali aj staré odvaly. Rudy spracovávali v hute, postavenej v neďalekej doline.
Bane v oblasti Čuntavy, Grund a Gedernics zanikali už v 17. storočí, koncom ktorého tiež zužitkovali aj haldový materiál. K väčšiemu rozvoju ťažby už nedošlo.
Bane v hone Niklhannes boli v prevádzke s prestávkami až do začiatku 19. storočia, keď ich opustili ako vyčerpané.
V okolí Winzogu bola známa dobre hospodáriaca baňa Svätá Trojica. Dobývaná surovina obsahovala aj striebro. V prvej štvrtine 19. storočia bola opustená ako vyčerpaná.
Bane na Flose boli opustené v 17. storočí. V priebehu nasledujúceho storočia ich znovu otvorili a s prestávkami tu dobývali až do začiatku 19. storočia.
V oblasti Stempelscheuer – Gründl – Hoppgarten – Ebend – Birkeln – Kälbl medené rudy ťažili vo veľkom množstve ešte aj 18. storočí. Koncom 19. storočia tu jestvovalo iba niekoľko baní a prieskumných prác. Ložisková oblasť Langenberg – Gugel – Ebeberg bola známa aj získavaním železných rúd a ďalších nerastov. Mnohé bane, ktoré sa tu nachádzali (Mária štôlňa, Johanni štôlňa, Zemberg), boli známe aj dobývaním kobaltových rúd. Preto v nich pracovali aj v 19. storočí.
Baňa na medenú rudu Hirschkohlung bola v prevádzke už v najstarších dobách. Začiatkom 18. storočia, ju ako opustenú, znovu otvorili. Dobývalo sa tu v 19. storočí a krátko aj v nasledujúcom storočí.
V údolí Krebseifen sa nachádzali bane, v ktorých sa vedľa medených rúd získavala aj ortuť. Zanikli začiatkom 19. storočia.
Bane pod Neuwegom, známe od najstarších čias, dobývali do 19. storočia. Najväčší význam nadobudla baňa Himmelskron, založená v roku 1763. Ložisko otvárali šachtou do hĺbky asi 100 m. Napriek tomu, že používali mechanické čerpacie zariadenie, začiatkom 19. storočia bola pre mimoriadny prítok vody opustená.
V oblasti juhovýchodne od Dobšinej sa medené i striebronosné rudy získavali na okolí Peckenbergu, Tranky a Birkeln. Až na malé výnimky, bane zanikli koncom 18. storočia.
Dobývanie medených rúd uskutočňovali podzemným spôsobom. Banské diela, až do zavedenia strelného prachu do používania (okolo roku 1727), razili ručne. Používané náradie bolo rovnaké ako pri dobývaní železných rúd. V 18. storočí začali používať gápeľ a využívať vodnú energiu na dopravu.
Získanú rudu drvili, separovali a mleli, najskôr ručne, neskôr využívaním vody v stupoch, postavených pri každej väčšej bani. Čistú rudu tavili pomocou dreveného uhlia a prirodzeného ťahu vzduchu, podporovaného ručným dúchadlom. Neskoršie stavali zariadenia väčších rozmerov s využitím vodnej energie na pohon dúchadiel – tzv. hute. V hojnom počte boli v prevádzke počas 15. až 18. storočia. Najdlhšie pracovala huta v Stratenej (po zmenách a zlepšení až do roku 1926).
V 19. storočí dobývanie medených rúd začalo upadať a k jeho koncu takmer úplne zaniklo. Začiatkom 20. storočia, keď sa znova zvýšil záujem o tieto rudy, utvorili sa spoločnosti, ktoré začali intenzívnu činnosť. Zaviedli, ako prvé v území, mechanické vŕtanie, v roku 1908 a 1912 – 1915 postavili dve úpravne medených rúd a v roku 1914 postavili aj elektráreň na rieke Hnilec. Začali aj s výstavbou vlastnej hute, ktorú však nedokončili. Za prvej svetovej vojny v ťažbe pokračovala vojenská správa, práce zintenzívnila ďalšou mechanizáciou a na prepravu rúd vystavala lanovku z Čiernej hory – Schwarzenbergu do údolia. Ukončením tejto aktivity, dobývanie medených rúd v okolí Dobšinej, úplne zaniklo. Ojedinelý pokus, súkromného podnikateľa o obnovenie ťažby v dvadsiatych rokoch minulého storočia, bol neúspešný.
Začiatky dobývania ložiska Za Skalou pri Rejdovej spadajú do najstaršieho obdobia. Dokazujú to staré banské diela, početné nálezy trosky po zhutňovaní železných a medených rúd, ale aj tá skutočnosť, že v 18. storočí boli udelené oprávnenia na staré, už dávnejšie opustené bane. Na začiatku 18. storočia spišskí ťažiari ťažili medené rudy v bani Baptista, ktoré zhutňovali vo vlastnej hute. Je pravdepodobné, že následkom nesystematického dobývania, sa baňa zavalila a bola opustená. V roku 1831 tu pracovalo ťažiarstvo utvorené z miestnych obyvateľov, neskôr rodina Andrássyovcov, ktorá v roku 1839 dala postaviť stupy. Je to pred 20. storočím ojedinelý prípad mechanickej úpravy medených rúd. Koncom 19. a začiatkom nasledujúceho storočia bolo udelených viacej oprávnení na ťažbu trosky, ktorá ostala po zhutňovaní rudy v starších dobách. Obec Rejdová tu v 18. storočí vlastnila polovysokú pec na výrobu železa. Jej prevádzka skončila okolo roku 1860. V rokoch 1868 – 1904 boli tu evidované ešte tri ťažiarstvá, ale zakrátko prestali práce vykonávať. K určitému oživeniu došlo ešte v rokoch 1908 – 1910, keď účastinárska spoločnosť tu otvorila novú štôlňu pod starými baňami na medenú rudu. I keď dosiahli dobré výsledky, pre finančné ťažkosti, museli práce zastaviť.
Začiatok ťažby medených rúd v údolí Súľovej, ktoré spadá do katastrálneho územia Gemerská Poloma, nepoznáme. V 17. storočí tu úspešne podnikalo ťažiarstvo Hostina. Od roku 1724 boli v území často udeľované oprávnenia na ťažbu trosky zo starých medených hút. Rodina Andrássyovcov, ktorá si tu nadobudla podstatnú časť oprávnení, prebudovala aj hutu Hostina. V období rokov 1837 – 1843 zamieňali medené rudy z baní Šrámky, Spálená šachta a Štefan. V druhej polovici 19. storočia, došlo k zániku dobývania. Práce, na krátky čas, obnovili v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Okrem uvedeného, s dobývaním medených rúd v minulosti sa stretávame aj v ďalších oblastiach. Ich hospodársky význam bol však menší.
V katastrálnom území obce Vyšná Slaná sa medené rudy s obsahom striebra ťažili okolo roku 1827 v hone Cípová a na pokračovaní ložiskového ťahu z okolia Dobšinej (banské pole Irma).
V oblasti medzi riekami Slaná a Hnilec, východne od Vlachova, boli v období rokov 1798 – 1847 udelené banské oprávnenia na vyhľadávanie a ťažbu medených rúd.
S udelením banských oprávnení na ložiskovom ťahu Pauli – Hermani, ktorý leží južne od Dobšinej pri Vlachovskej Maši, sa stretávame v roku 1798. Ložisko bolo otvorené štôlňami a šachtou. Podľa záznamov z rokov 1856 – 1898, sa v baniach ešte pracovalo.
Banícka činnosť v 18. a 19. storočí bola zameraná na ťažbu medených rúd aj v území medzi Brdárkou – Kobeliarovom – Nižnou Slanou – Gočovom a Gemerskou Polomou. Ťažba však nenadobudla väčší hospodársky význam, pretože ide o ložiská, kde medené rudy vo výplni boli zastúpené len nepodstatne.
Poznámka:
V texte sú miestami uvedené pôvodné názvy chotárnych častí, pretože z väčšej časti neexistuje ich slovenský ekvivalent.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).