Ťažobné práce boli sústredené na ložiská Gampel, Ignác a Manó. Mohutné rudné šošovky, ktoré vychádzali na povrch, dobývali lomove. Postupne od 17. storočia otvárali ložiská štôlňami. V roku 1872 boli hlavné úvodné diela na uvedených ložiskách spojené na povrchu zvážnicami a úzkokoľajkou na konský pohon, po ktorej rúbaninu dopravovali k pražiacim peciam a ďalej k vysokej peci. Praženie rudy zaviedli v roku 1868. Koľajovú dopravu v baniach začali používať postupne od roku 1892.
Od roku 1900, kedy skoro celý banský majetok na okolí si nadobudla Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, sa začína intenzívnejšia výstavba ťažobného závodu. Za krátky čas zaviedli do používania výstupkové a priečne dobývanie so základkou, v roku 1902 rekonštruovali šachtu Ignác a vybavili ju brzdovým zariadením s protizávažím, zmodernizovali banskú i povrchovú dopravu a v roku 1906 zaviedli do používania vŕtacie stroje na elektromotorický pohon. Spoločnosť koncentrovala výrobu železa do svojej železiarne v Ózde, a preto vysokú pec Etelka v roku 1907 vyradila z prevádzky. V tom istom roku pripojili závod vlečkou na železničnú trať Plešivec – Dobšiná. V roku 1908 postavili vodnú elektráreň na rieke Slaná a vybudovali rozvodnú elektrickú sieť k baniam a povrchovým zariadeniam. Ešte v tom istom roku prestavali kamenné pražiace pece na modernejšie a výkonnejšie so železnou konštrukciou a výmurovkou. V objekte likvidovanej vysokej pece zriadili v roku 1910 mechanickú, mokrú, gravitačnú úpravňu, ktorá sa však pre dané vlastnosti rudniny neosvedčila a preto bola vyradená z prevádzky. Upravovali sa iba pražené rudy, a to ručným preberaním. V rokoch 1925 – 1929 pražiace pece vybavili exhaustormi.
S razením hlavného úvodného diela na ložisku Manó začali v roku 1935. V tom istom čase zaviedli aj pneumatické vŕtanie a dopravu benzínovou lokomotívou na povrchu i v bani. V roku 1941, na overenie hlbinného pokračovania ložiska Gampel – Ignác, používali vrtnú súpravu na jadro typu Itag.
V roku 1946 bola celá prevádzka včlenená, ako samostatný závod, do novo vzniknutého podniku železorudných baní. Vedľa ťažobnej činnosti, bolo prvoradou úlohou rozšírenie závodu, jeho postupné vybavovanie novou technikou a mechanizácia všetkých pracovných operácií. Na rast ťažby priamo vplývala investičná výstavba, ktorá sa začala od roku 1958. Pozostávala najmä z prehĺbenia jamy Manó II, vybudovania nárazísk, riešenia horizontálnej banskej dopravy a jej elektrifikácie, vybudovania rozvodov stlačeného vzduchu v bani, riešenie vetrania a odvodňovania.
V období rokov 1958 – 1966 bol vykonávaný rozsiahly geologický prieskum banskými a vrtnými prácami. V rámci neho bolo vyrazené aj nové úvodné dielo – šachta Gabriela a realizovaný výpočet zásob nerastnej suroviny. V rokoch 1969 - 1975 prebiehala rozsiahla investičná výstavba „Otvárka bane Gabriela a magnetizačné praženie“. Po jej ukončení, už celú odťažbu uskutočňovali novou, výstavbou zrekonštruovanou, šachtou Gabriela. Horizontálna otvárka bola realizovaná systémom podložnej, nadložnej a strednej chodby, z ktorých sú pre dobývanie razené prekopy smerom do ložiska. Po zavedení bezkoľajovej mechanizácie v roku 1973 sa začínajú používať na dobývaní vrtné súpravy PVS-1 a 2 a vrtný voz MINI JUMBO. Pri razení sa uplatňovali vrtné vozy MINIMATIC a TOROMATIC. V tejto súvislosti sa používalo dobývanie podetážnym závalom s odťažbou škrabákovými vrátkami alebo prepravníkovými nakladačmi.
Surovú rudu po vyťažení najprv drvili a potom táto prechádzala magnetizačným pražením v dvoch rotačných peciach. Po ochladení praženca priamym stykom s vodou, bol tento mletý v guľových mlynoch. Po následnej magnetickej separácii sa z koncentrátu vyhotovovali v zbaľovacích bubnoch zbalky (pelety) o priemere asi 14 mm, ktoré následne vypaľovali. Po ochladení v bubnovom chladiči boli finálnymi výrobkami závodu.
Závod, prešiel viacerými organizačnými zmenami, bol známy pod názvom Siderit Nižná Slaná, neskôr sa dostal do finančných problémov a aj napriek finančnej dotácii od vlády v roku 2007, výroba a ťažba prestala v septembri 2008. Závod sa v októbri toho istého roka dostal ako dlžník do konkurzu.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Mikuláš Rozložník

{jcomments on}