Ložiská železných rúd v okolí ŽelezníkaKoncom 18. storočia tu vlastnil bane aj gróf Koháry, ktoré od roku 1882 až 1883 prešli do majetku kniežaťa Coburga. Ďalším významným podnikateľom od roku 1864 bolo železiarske ťažiarstvo Heinzelmann. Vlastníkom väčšiny banského majetku a súčasne najväčším podnikateľom sa od roku 1881 stala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť.
Na jednom ložisku po dlhé stáročia pracovalo viacej podnikateľov, čo okrem nesystematického dobývania bolo príčinou aj mnohých majetkoprávnych sporov a prekážok v prevádzke. Pracovalo sa zariadeniami a technológiou na nízkej úrovni. Produkty prepravovali povozmi, s tým spojené náklady však často prevyšovali výrobné náklady. Ťažbu zvyšovali zakladaním veľkého počtu malých úvodných diel, hlavne plytkých šácht.
K zmene došlo od polovice 19. storočia, kedy sa začínajú formovať väčšie podnikateľské celky. Od uvedeného obdobia dochádza k razeniu dlhých banských diel, na ktorých koncentrovali dopravu rúbaniny. Už pred rokom 1863 bola razená štôlňa Ladislav, neskôr až do roku 1899 začali raziť Šrobárovu štôlňu, Hornosirkovskú a Dolnosirkovskú štôlňu a dedičnú štôlňu Alžbeta. Pred štôlňou Ladislav bola v roku 1891 postavená aj prvá pražiareň. Od roku 1869 zaviedli pravidelné dobývanie so základkou. V roku 1870 v dedičnej štôlni Ladislav zaviedli do používania koľajnicovú dopravu.
Prvú lanovú dráhu dala postaviť Rimavskomuránska šalgótarjánska spoločnosť v roku 1884 medzi Železníkom a Likierom. Svojou dĺžkou 13,9 km a kapacitou predstavovala svojho času priekopnícke dielo v uhorskom baníctve. Bola poháňaná parou, neskôr od roku 1936 elektrinou. Druhú lanovku postavil v roku 1898 Heinzelmann medzi Železníkom a Chyžnou Vodou o dĺžke 6,3 km. Ďalšiu lanovku vybudovali v rokoch 1900 – 1902 štátne bane medzi Železníkom a Tisovcom o dĺžke 15,2 km. V roku 1901 premiestnili pražiareň od štôlne Ladislav do Sirku, kde bola preložená aj nakladacia stanica lanovky. Súčasne tu bola aj konečná stanica úzkorozchodnej železnice z Rákošskej Bane. Pre urýchlenie otvárkových a prípravných prác, začali od roku 1905 používať mechanické vŕtanie. V sústave banských diel dosiahli veľkého rozšírenia brzdové šachty. Prieskum vývrtmi na jadro z povrchu prvýkrát použili v roku 1909 v banských poliach ťažiarstva Heinzelmann. V baniach tohto ťažiarstva sa pri doprave používali uhorské vozíky až do roku 1910. V roku 1913 zaviedli do používania benzínové lokomotívy, ložisko pod úrovňou Šrobárovej štôlne otvorili slepou šachtou a postavili mechanickú triediareň limonitových rúd. V roku 1914 postavili pri štôlni Alžbeta kompresorovňu. Železné rudy, získavané v erárnych baniach, sa do roku 1923 pražili pri vysokej peci v Tisovci, kedy postavili pražiace pece pri ústí uvedenej štôlne. Výstavba vysokých pecí v Likieri v rokoch 1882 – 1884 znamenala prudký rozvoj ťažby v baniach Rimavskomuránskej šalgótarjánskej spoločnosti, pretože sa tieto stali trvalým odberateľom vyťažených železných rúd. Po ich likvidácii v roku 1921, vznikli ťažkosti pri zabezpečovaní odbytu rúd, následkom čoho bol aj úpadok baní. Pretože v roku 1903 vyradili z prevádzky nehospodárnu vysokú pec v Červeňanoch, stratili odbytové možnosti aj bane kniežaťa Coburga, v ktorých od uvedenej doby prestávajú ťažiť. Vzrast ťažby v baniach ťažiarstva Heinzelmann nastal po znížení nákladov na prepravu po postavení lanovky do Chyžnej Vody. Zastavením prevádzky vysokých pecí v Chyžnej Vode v roku 1929, zanikli odbytové možnosti a ťažbu prakticky zastavili. Ťažba v štátnych baniach v závislosti na prevádzke vysokej pece v Tisovci, kde rudy dodávali, bola viac – menej plynulá.
Po roku 1946, keď boli banské prevádzky včlenené ako závod do podniku železorudných baní, sa v rokoch 1949 – 1950 začalo s výstavbou bane a povrchu vo dvoch etapách. Bola zameraná na výstavbu banskej časti, na výstavbu úpravárenských, pomocných a doplnkových zariadení. V rámci výstavby bane sa rekonštruovali a vystavali horizontálne a vertikálne banské diela s príslušným vybavením, náraziská, remízy, vetranie, odvodnenie, sklady trhavín, rozšírenie kompresorovne, rozvod stlačeného vzduchu a elektrickej energie, slaboprúdové zariadenia, elektrifikácia banskej dopravy a rozvod priemyselnej vody. Na povrchu sa okrem iného vystavali zásobníky a drviareň rúd, pražiace pece typu Ignis s príslušenstvom, lanovka, manipulačné zariadenie s rudou a iné. Výstavba bola uskutočnená v rokoch 1950 – 1961. Ťažba a výroba bola najvyššia v roku 1958. Praženie surovej rudy bolo ukončené v roku 1960, ťažba rudy bola ukončená v roku 1964. Pre vyčerpanie ložiska a neefektívnosť ďalšej exploatácie, došlo postupne v rokoch 1964 – 1966 k zrušeniu a likvidácii závodu.
Ložiská železných rúd v okolí Rákoša
Začiatky baníctva v území presne nepoznáme. Niektorí autori pokladajú baníctvo v tejto oblasti za staršie ako v Železníku, pričom vychádzajú z predpokladu, že veľmi kvalitné rudy vyskytujúce sa tu blízko povrchu sa dali zužitkovať aj tým najprimitívnejším spôsobom.
Prvý údaj pochádza z roku 1435, kedy bane na okolí patrili k hámrom muránskeho panstva. Podľa listiny z roku 1578, sa v obciach Rákoš a Nandraž, nachádzali pece na výrobu železa, ktoré zrejme boli zásobované rudou z tamojších ložísk. Konkrétnejšie údaje pochádzajú z rokov 1783 a 1787, kedy udelili súkromným podnikateľom banské oprávnenia. Títo sa v roku 1802 združili do ťažiarstva, a to hlavne z núdze, vyvolanej ťažkosťami pri odvodňovaní baní. V nasledujúcich rokoch vzniklo viacej ťažiarstiev.
Prvé úvodné horizontálne dielo – dedičnú štôlňu Ladislav, začali raziť v roku 1803. Táto plnila svoj účel až do roku 1855, kedy začali s razením novej, nižšie položenej dedičnej štôlne Jozef, ktorá v roku 1867 dosiahla ložisko. V roku 1867 zaviedli v štôlni Ladislav koľajovú dopravu. Rimavskomuránska šalgótarjánska účastinárska spoločnosť nadobudla v roku 1892 prevažnú časť banského majetku. Menšia časť zostala vo vlastníctve ťažiarstva Heinzelmann.
Spoločnosť doplnila svoje banské oprávnenia novými údelmi a začala výstavbu v tom čase najmodernejšieho banského závodu v Gemeri. Na preskúmanie hlbinného pokračovania ložiska, začali koncom roka 1891 používať nárazovú vrtnú súpravu. Hĺbka vrtu dosiahla 217,6 m, čím a tento stal prvým hlbokým prieskumným vrtom nielen v Gemeri, ale aj v celom uhorskom rudnom baníctve. Na základe jeho kladného výsledku bola hĺbená hlavná ťažná šachta a uskutočnená výstavba závodu. Pri dobývaní zaviedli v roku 1892 do používania výstupkovú smernú a priečnu dobývaciu metódu s plnou základkou. V tom istom období zaviedli na poruboch visutú dopravu, ktorá na svoju dobu predstavovala unikát v rudnom baníctve Gemera. V rokoch 1893 – 1894 postavili najprv ťažné zariadenie, kotolňu, dielne a ďalšie prevádzkové objekty a potom začali hĺbiť hlavnú ťažnú šachtu. Súčasne vystavali úzkokoľajnú železnicu medzi Rákošskou Baňou a Sirkom o dĺžke 4 km. Zo začiatku tu používali konskú trakciu, od roku 1895 používali parnú lokomotívu. Základnou pohonnou energiou od začiatku výstavby závodu bola para. Parnou energiou bol priamo poháňaný ťažný stroj a čerpacie zariadenie. Okrem toho táto slúžila aj na výrobu elektrickej energie pre ďalšie prevádzkové účely. V rokoch 1896 – 1899 prehĺbili šachtu na konečnú hĺbku 309 m a postavili ťažné zariadenie, pozostávajúce z dvojbubnového, kompoudného parného stroja. Takto zabezpečili otvárkové, sledné a prípravné práce na jednotlivých obzoroch, ako aj plynulosť ťažby. Energetické zariadenie rozšírili v roku 1899, a to výstavbou parného stroja a generátora na výrobu elektrickej energie na pohon vŕtacích strojov, ktoré zároveň zaviedli do používania. Vyťaženú rúbaninu bez úpravy dopravovali do Sirku na praženie.
Prevažná časť ložiska sa nachádzala pod úrovňou údolia, čo vždy spôsobovalo sťažené prevádzkové podmienky. Neúmerné náklady na odvodňovanie, strata odbytových možností a kríza v železorudnom baníctve, mali za následok zastavenie prevádzky v roku 1922, čím došlo k zatopeniu hĺbkových obzorov. V roku 1925 zriadili, v prevádzkových objektoch, ústredné mechanické dielne pre slovenské závody spoločnosti. V období druhej svetovej vojny, pripravili odvodnenie bane, avšak k realizácii došlo až po roku 1945. V roku 1957 dali bane znovu do prevádzky, ale pre veľký a neriešiteľný príval banských vôd, boli koncom roka 1963 definitívne likvidované.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).