Pracovníci na správe závodu vedeli dobre po slovensky a vyprávali mi o sláve drnavskej vysokej pece na výrobu surového železa aj o výrobe odliatkov známych po celej strednej Európe. Každý mi príbeh zlievarne vyprával po svojom. Poprosil som mamku, aby mi pozháňala nejaké knihy, v ktorých je opísaná história drnavskej zlievarne.
Po niekoľkých dňoch, keď som sa vrátil domov z práce, čakalo ma prekvapenie. Na stole som mal asi šesť hrubých kníh v masívnom zastaralom hnedom viazaní so zlatými nápismi. Keď som si sadol k stolu a prezeral knihy, prišla mi na rozum riekanka z detstva: „Bol jeden mních, mal veľa kníh a nič nevedel z nich.“ Táto riekanka pre mňa platila na 99 percent, lebo všetky knihy boli písané v maďarčine, a ja som v nich nedokázal prečítať ani jedno slovo. Jedno percento chýbajúce do stovky boli obrázky a technické výkresy v knihe, ktorým som trochu rozumel. Ale technické výkresy boli popísané v maďarčine, tak tiež som nevedel z toho nič. Pripadal som si ako nevidiaci, keď mu darujú knihu nenapísanú Braillovým písmom. Na moje veľké štastie moja mamka, hoci Slovenka, vedela perfektne po maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska bol v školách vyučovací jazyk maďarský.
Romány doma tiež čítala prevažne v maďarčine. Zo začiatku sa hnevala, že som ju stále otravoval, aby mi články preložila. Neskôr, keď sa nám začala história trochu objasňovať, tiež to vzbudilo u nej záujem. Už sama vyhľadala a prečítala mi závažné skutočnosti, čo sa udiali v minulosti v krásnohorskom panstve v banskej aj železiarskej činnosti. Nakoniec som získal takýto historický pohľad na minulosť baníctva a železiarstva v Drnave:
Rod Andrássyovcov pochádzal zo Sedmohradska, ale pre nejaké nezhody s tamojšou vrchnosťou musel opustiť Sedmohradsko. Asi v roku 1578 sa stáva Peter Andrássy hradným kapitánom na hrade Krásna Hôrka. V roku 1642 dal cisár Ferdinand III. hrad Krásnu Hôrku do dedičného vlastníctva rodu Andrássyovcov. V roku 1669 získavajú právo na banské podnikanie v celom krásnohorskom panstve. Niekedy v deväťdesiatych rokoch 17. storočia došlo v rode Andrássyovcov k rozdeleniu rodu na dve vetvy. Betliarsku, ktorá získala majetky nachádzajúce sa v povodí rieky Slanej a krásnohorskú (tzv. monockú), ktorá získala majetky v okolí Krásnohorského Podhradia, Dlhej Lúky, aj celú drnavsko-bôrčanskú dolinu. Hoci už zmienky o banskom podnikaní a stavbe taviacich pecí sú zo začiatkov 17. storočia, mňa zaujímala hlavne podnikateľská činnosť významného člena krásnohorskej vetvy, grófa Juraja IV. Andrássyho, ktorý sa najviac zaslúžil o rozvoj železiarstva v Drnave.
Bol to veľmi vzdelaný človek so širokým svetovým rozhľadom. Bol dôverným priateľom grófa Istvána Széchenyiho, s ktorým sa zaslúžili o rozvoj Uhorskej akadémie vied a Národného múzea v Budapešti. Obidvaja grófi patrili k najbohatším mužom Uhorska. Na svojom krásnohorskom panstve vlastnil všetko čo si vyžadovalo podnikanie v železiarstve. Ložiská železných rúd, rozsiahle lesy, ktoré poskytovali dostatok kvalitného dreva na výrobu dreveného uhlia, čiže mal všetko potrebné pre tavbu surového železa. V podnikaní netrochárčil. Rozhodol sa v roku 1830 (inde sú údaje o r. 1821) postaviť v Drnave pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona, vysokú pec so zlievárňou a skujňovacími hámrami. V tom čase to bol vyspelý a najmodernejší železiarsky závod, ktorý bol považovaný za vzorový v celom Uhorsku. Už v polovici 19. storočia dosiahla železiareň ročnú výrobu 1512 ton surového železa, z ktorého takmer 680 ton sa použilo na výrobu odliatkov. Boli odlievané prevažne strojné súčiastky, ale tiež ozdobné a spotrebné predmety.
Drnavské odliatky boli známe po celej krajine. Najviac sa však drnavská zlievareň preslávila odliatím dielov na reťazový most v Budapešti. O tom ako gróf získal takú veľkú objednávku na odliatie dielcov reťazového mosta koluje veľa dohadov a povestí. Jednu, ktorú mi vyrozprával až po rokoch môj dobrý priateľ, cestovateľ a novinár István Detvay z Budapešti, považujem za najpravdivejšiu. Vedel ju od svojho otca, zlievarenského majstra, ktorý pracoval v drnavskej zlievarni až do jej zániku. Detvayovci pochádzali z Drnavy, ale po strate zamestnania a likvidácii drnavskej železiarne sa presťahovali do Miškolca, kde otec dostal prácu v tamojšej zlievarni.
Széchenyiho most
Nutnosť potreby mosta cez Dunaj sa zrodil v hlave grófa Istvána Széchenyiho, keď sa s kočom rýchlo potreboval dostať z mesta Buda na druhú stranu Dunaja do mesta Pest. V tom čase obidva brehy Dunaja spájal iba úzky provizórny most, kde bolo potrebné vyčkať poradie, aby mohol prejsť s povozom na druhú stranu. Széchenyi sa ponáhľal na pohreb svojho otca a napriek tomu musel pri moste čakať niekoľko hodín. Grófi Széchenyi a Juraj IV. Andrássy často navštevovali Anglicko, dokonca boli aj členmi nejakých vedeckých klubov v Londýne.
Széchenyi dívajúc sa na mosty cez Temžu, ktoré spájali obidva brehy rozpoleného mesta, prišiel na myšlienku podobným mostom spojiť dve historické mestá Buda a Pest. Spojil sa s odborníkom na stavbu mostov Wiliamom Tierney Clarkom s požiadavkou, aby navrhol na preklenutie Dunaja most, čím sa dosiahne spojenie uvedených historických miest. Clark mu predložil návrh zväčšenej verzie mostu Marlow Bridge, ktorý bol postavený cez rieku Temžu. Széchenyi sa nadchol návrhom.
Ihneď začal zisťovať ceny odliatkov potrebných na stavbu mosta. Bolo samozrejmosťou, že odliatky musí vyrobiť tá anglická firma, ktorá už má bohaté skúsenosti s odlievaním veľkých mostových dielcov pre mosty na Temži. Széchenyi začal kalkulovať. Keď k cene odliatkov pripočítal náklady na dopravu dielcov z Londýna do Uhorska, vyskočili mu obrovské sumy, ktoré by veľmi predražovali stavbu mosta. Gróf Andrássy mu dal návrh, že on skúsi odliať dielec mosta vo svojej zlievarni v Drnave. Na tento návrh sa Széchenyi, ale aj mnoho známych odborníkov v železiarstve, pozerali veľmi nedôverčivo. Gróf Andrássy bol mužom činu a veril svojej zlievarni. Podľa technickej dokumentácie odlial jeden dielec mosta, na vlastné náklady ho dopravil do Budapešti. Tam prizval domácich aj anglických odborníkov, aby dielec podrobili dôkladným technologickým skúškam. Po dokonalom preskúmaní odliatku znalci dospeli k názoru, že odliatok dosahuje požadované parametre a bez obáv sa môže použiť na stavbu projektovaného mosta. Tak získal gróf Juraj IV. Andrássy najvýznamnejšiu objednávku v dejinách drnavskej zlievarne. V Drnave sa následne odliali všetky dielce a súčiastky plánovaného mosta. Predpokladám, že dielec „lánchídu“ ktorý sa nachádza v múzeu na hrade Krásna Hôrka, je ten skúšobný dielec, s ktorým gróf Andrássy odborníkov presvedčil o schopnosti a technickej vyspelosti drnavskej zlievarne pre takú náročnú výrobu. Gróf István Széchenyi ponúkol na stavbu mosta cez Dunaj svoj ročný príjem zo všetkých
svojich statkov a majetkov. Poveril Angličana Wiliama Tierney Clarka postaviť most cez Dunaj. V rôznych historických dokumentoch je uvádzaná doba výstavby mosta v rokoch 1839 až 1849. Toto obdobie zrejme zahŕňa projektovú prípravu, ako aj prípravu materiálneho zabezpečenia stavby.
Základný kameň stavby reťazového mosta bol však položený 24. augusta 1842. Na stavbu dohliadal a technicky ju usmerňoval škótsky inžinier Adam Clark. Bol to iba menovec a nebol v príbuzenskom pomere s anglickým projektantom Clarkom. Výstavba „Lánchídu“ bola ukončená v roku 1848. Inaugurovaný bol v roku 1849. Tento most bol v tom čase považovaný za jeden z divov sveta. Dostal meno po svojom „stvoriteľovi“ Széchenyiho most.
Ing. Marian Slavkay

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-