Mal som prísť o pol deviatej v nedeľu do dvora baníka Čelára, kde budú pripravené pre všetkých raňajky. V slávnostnú nedeľu ma Ilonka néni vyobliekala. Vyžehlila mi nohavice, bielu košeľu a kravatu. Taký vyparádený som sa vybral do domu Čelára, ktorý býval iba niečo vyššie, nad domom pani Štemplovej. Keď som vošiel do brány, uvidel som v strede dvora poukladané stoly v dĺžke asi 20 metrov, čiže tvorili jeden obrovský dlhý stôl. Boli prikryté bielymi obrusmi. Po obidvoch stranách boli stoličky a pred každou na stole bol štamperlík, pohár na pivo alebo malinovku a tanierik na raňajky. Za vrchstolom sedeli traja najstarší baníci v baníckych uniformách. Ak si dobre pamätám, boli to Lach, Matajzel a domáci Čelár. Pri nich na boku som uvidel vedúceho úseku Fera Stana, hlavného inžiniera Ing. Rozložníka a oproti nim sedel Janko Neubauer, vedúci úseku Július. Ako pomocníci a usporiadatelia boli šiesti mladí baníci v baníckych uniformách. Medzi nimi boli Jožo Hutník, Jano Antóny, ktorého volali Hona a Pamula. Ostatných si už nepamätám. Pri bráne sa ma ujali a odprevadili ma k stolu.
Usadili ma k môjmu vedúcemu. Pozdravil som sa so spolusediacimi. Za malú chvíľu boli všetky miesta zaplnené. Slávnosť otvoril Lach báči, ktorý všetkých privítal, niečo povedal o tradícii tohto sviatku a poprosil vedúceho Stana o príhovor k prítomným. Ten poprial baníkom veľa šťastia v práci aj v rodine. Potom sa prihovoril k baníkom aj Janko Neubauer a hlavný inžinier. Po prejavoch začali mládenci v uniformách nalievať štamperlíky, podľa toho, kto čo pil, ostrú alebo sladkú. Po tomto prípitku začali nosiť vo veľkých hrncoch pariace sa spišské párky, a to poriadne porcie. Po výdatných raňajkách traja chlapi stredného veku, v uniformách, zobrali tam pripravené zástavy, jednu banícku a dve kostolné a vyšli na cestu. My sme sa za nimi zoradili do sprievodu a spolu s dychovkou vykročili ku kostolu, aby sme sa zúčastnili slávnostnej svätej omše na počesť nášho baníckeho sviatku. Kostol bol plný do posledného miesta. Na bohoslužbách boli prítomní aj ostatní občania, hoci nepracovali v baniach. V tom čase obyvatelia Dobšinej brali baníctvo ako nedeliteľnú súčasť mesta. Po omši sme sa v takom istom pochodovom útvare pobrali znovu do Čelárovho domu na slávnostný obed. Pri vstupe na dvor sme ucítili vôňu výborného gulášu. Zaujali sme každý svoje miesto a po prípitku začali mládenci v uniformách nosiť v hrncoch guláš, z ktorých kuchárky naberali každému do pripravených tanierov. S chuťou sme jedli výborný guláš s čerstvým chlebom. Po výdatnom obede bolo podávané chladené pivo z pivnice. Mládenci v uniformách chodili okolo stola a každému nalievali do štamperlíka podľa toho kto si čo prial. Zavládla dobrá nálada a rozprúdil sa rozhovor, v ktorom prevládala banícka problematika. Okolo pol tretej starý Lach báči stretnutie ukončil s tým, že večer o šiestej sa začne v Hajme (kultúrný dom) banícka zábava, na ktorú máme všetci prísť. Hudba zahrala banícku hymnu a rozišli sme sa domov, ja už trochu rozjarený. Ilonka néni tam na mňa netrpezlivo čakala. Musel som jej dopodrobna porozprávať ako celá slávnosť prebiehala. Potom mi kázala preobliecť sa, ľahnúť si a trochu pospať, lebo večer musím byť na baníckej zábave čerstvý. Poslúchol som ju a trochu som si pospal. Večer ma zobudila. Už som mal pripravenú novú košeľu aj s inou pestrejšou kravatou. Musím priznať, že Ilonka néni sa o mňa starala ako o vlastného syna. Dobre poznala zvyky na baníckej zábave.
Urobila mi inštruktáž ako sa mám zachovať pri baníckom ceremoniáli, ktorý bol súčasťou zábavy. Povedala mi, že ma zoberú na prijímanie do baníckeho stavu. Tento ceremoniál pozostával z toho, že nováčika odvedú, prevalia na banícku ládu (bruderláda) a na zadok mu dajú tri údery baníckou lopatou. Keď vstanem, aby som sa nezabudol za to poďakovať, lebo keď nepoďakujem dajú mi tri po zadku znovu. Takto poučený, vyparádený som sa pobral do Hajmu na zábavu. Prišiel som okolo pol siedmej. Zábava už bola v plnom prúde. Vedúci mi kýval od stola, že mi drží miesto. Sedeli tam spolu s manželkou a so staršími baníkmi. Chvíľu sme posedeli a keď začala hudba hrať, popýtal som zo slušnosti vedúceho manželku do tanca. Potom sme sedeli a rozprávali sa.
Spolusediaci na mňa stále naliehali, aby som išiel tancovať s nejakým dievčaťom, ktorých tam bolo neúrekom. Potom som sa osmelil a išiel tancovať. Zábava bola výborná, ale som cítil, že všetci baníci ma sledujú, často sa mi prihovárali, že ako sa mi tie oslavy páčia. Okolo desiatej to začalo.
Mládenci v uniformách zobrali z kola tancujúci pár a odviedli ho k baníckej láde. Chlapa povalili na ládu a drevenou lopatou mu dali tri po zadku. Pri každom údere mu niečo povedali. Keď prišiel rad aj na mňa, práve som tancoval s takým jedným pekným dievčatkom. Odšikovali ma aj s tanečnicou k láde. Povalili ma na ňu, ešte mi aj vyhrnuli kabát a začali pripovedať: „Aby ste merali tak štolvanty (chodby), žeby bulo furt vecej metroch, jak je norma,“ báác po zadku. „Ked robite uzavierku zastrúhajte tužku na tenko, žeby se do tých okienkoch na obálke vecej korunky vejšly,“ báác po zadku. „Aby ste nám menšie normy dával a vyše percenta počítal,“ posledný báác po zadku. Zdvihol som sa z lády a poďakoval slovami: „Ďakujem Vám baníci, budem sa Vašimi radami riadiť.“ Ostali trochu zarazení, pretože okolo lády stálo už dosť početné obecenstvo, ktoré očakávalo, že ma budú biť po zadku znovu. Neostávalo im nič iné, len posunúť predomňa tanier, na ktorý som dal už pripravenú desaťkorunáčku a naliali mi výbornú griotku do pohára väčšieho ako poldeci. Mojej tanečnici naliali štamperlík.
Po ceremónii sme sa s dievčaťom odtiahli trochu nabok a prizerali sme sa ako uniformovaní mládenci vedú nášho závodného doktora Líšku. Pán doktor nám predviedol pekné divadlo. Keď dostal lopatou tri po zadku, nepoďakoval, vyskočil, chmatol pohár s pálenkou a šup do seba. Znovu mu prikladali a on znovu nepoďakoval, vyskočil a vypil pálenku. Z obecenstva mu našepkávali, že má poďakovať. Po tretej „výplate“ poďakoval, vypil pálenku a dal desať korún na tanier. Čelár, ktorý mal výkonnú moc vyplácať s lopatou, povedal doktorovi, že mal poďakovať po prvom raze. Pán doktor mu odpovedal svojsky: „Od troch po riti ešte nikto neumrel a ja za desať korún som mal tri dobré griotky.“ Celá sála sa na tomto podarenom vystúpení MUDr. Líšku dobre pobavila. Bol to veľmi dobrý človek a v Dobšinej veľmi obľúbený. Na tejto zábave sa výborne bavil, lebo sa medzi baníkmi cítil veľmi dobre. O jednej po polnoci sa začali ľudia rozchádzať. Ráno niektorí museli ísť do práce. My na bani sme to zariadili tak, že sme mali odpoludňajšiu smenu, aby sa každý mohol dobre vyspať. Potom pri fáraní na pracoviskách ešte boli nejaké dozvuky, keď chlapi ma podpichovali, či si pamätám čo mi bolo uložené pri prijímaní do dobšinského baníckeho stavu. Boli sem-tam nejaké reči okolo vydarených osláv, ale o niekoľko dní nové problémy na bani zatlačili tieto spomienky do úzadia.
Ing. Marian Slavkay

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-