Premietli tiež doklumentárny film Železník a RNDr. Ondrej Rozložník priblížil účastníkom seminára významnú prácu G. Eiseleho Banícka monografia Gemera, ktorá vyšla ako publikácia v roku 1907. Obidve prednášky vám sprostredkovávame v nasledujúcej časti tejto informácie.
Ing. Karol Tomány: Gustáv Eisele (1861 – 1911)
Vážené dámy, vážení páni, vážení hostia,
na dnešnom seminári si pripomíname pre oblasť Gemera, Rožňavy, Železníka a pre vtedajšiu Rimamuránsko – šalgotarjánsku účastinnú spoločnosť významného činiteľa, banského inžiniera, naslovovzatého banského odborníka a organizátora. Tento rok si pripomíname 155. výročie narodenia a 105. výročie úmrtia Gustáva Eiseleho. Za svoj krátky život zanechal rozsiahle a dnes vyhľadávané dielo v podobe monografie Gemera a zaslúžil sa o založenie múzea baníctva a hutníctva v Rožňave.
Narodil sa 9. júna 1861 v Banskej Štiavnici. Po skončení základnej a strednej školy v roku 1880 sa stal poslucháčom Banskej a lesníckej akadémie vo svojom rodnom meste. Akadémiu ukončuje v roku 1884 a nastupuje do služieb Rimamuránsko – šalgótarjánskej akciovej spoločnosti. Prvé roky inžinierskej praxe vykonával na centrálnom banskom riaditeľstve v Ózde. Od 1. januára 1887 bol vymenovaný za zástupcu vedúceho železorudných baní v Železníku. V roku 1889 sa stal vedúcim prevádzky a potom vedúcim závodu. V tejto zodpovednej funkcii zotrval 10 rokov (do roku 1900). Po prevzatí andrássyovských baní bol vymenovaný za banského správcu železorudných baní v Rožňave. Tu patril medzi tých banských odborníkov, ktorí sa v značnej miere pričinili o zavádzanie novej banskej techniky a technológie v železorudnom baníctve v Gemeri. Pôsobil v tejto oblasti v období, keď sa rozvíjala intenzívna výstavba moderných ťažobných kapacít a začali sa uplatňovať kvalitatívne nové druhy mechanizmov a technológií. Počas svojho života pôsobil iba v službách Rimamuránsko – šalgótarjánskej spoločnosti. Na svojom pôsobisku sa usiloval čo najzodpovednejšie plniť zverené úlohy. S veľkou horlivosťou sa pustil do novej organizácie baní na základe získaných skúseností v Ózde. Pri svojej odborne náročnej práci sa nešetril, čoho dôsledkom bolo aj jeho ochorenie v roku 1901. Silné prechladnutie mu spôsobilo vážne ochorenie srdca. Po poldruharočnom liečení a rekonvalescencii sa čiastočne zotavil, no čoskoro sa jeho choroba znovu obnovila v takom rozsahu, že mu lekári zakázali výkon ďalšej práce na závode a hlavne fáranie do baní. Zvláštnou náhodou sa práve v tomto období uvoľnilo miesto tajomníka na banskom riaditeľstve v Ózde, ktoré mu bolo ponúknuté pri zachovaní všetkých benefitov banského dozorcu. V dôsledku čiastočnej invalidity v roku 1905 prešiel pracovať späť na banské riaditeľstvo spoločnosti v Ózde. Tu šesť rokov vykonával funkciu tajomníka Rimamuránsko – šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti.
Celou svojou dušou bol baníkom a počas svojho pôsobenia v Železníku sa Eisele v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami, ako Hornosirkovská štôlňa (foto) založená v roku 1891, Dolnosirkovská štôlňa založená v roku 1895 a už o spomínané zavádzanie novej techniky a technológie.
Gustáv Eisele sa vždy s veľkou láskou a odhodlaním venoval svojmu povolaniu. Ale popri svojich úradných povinnostiach sa venoval aj verejným funkciám. Bol dlhoročný aktívny člen, tajomník Boršodsko – Gemerskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti v Rožňave. Mnoho rokov sa usiloval o odborné povznesenie baníctva a hutníctva v Gemeri.
Dňa 11. mája 1902 v Rožňave zasadal výbor Boršodsko – gemerskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Na tomto zasadnutí poverili Gustáva Eiseleho zostavením a napísaním baníckej monografie Gemera a Boršodu. O šesť rokov neskôr 20. januára 1908 na zasadaní tejto spoločnosti G. Eisele zahlásil, že Monografia Gemera je na svete a aj niekoľko exemplárov vydanej knihy na tomto zasadnutí spoločnosti dal k dispozícii.
Táto monografia bola v tej dobe v Maďarsku ojedinelá, pozostáva z 9 kapitol, ktoré sú aj samé o sebe ucelené. Vyzdvihli hlavne historickú časť zaoberajúcu sa baníctvom a zvykmi baníkov od najstarších čias až po dnešok. Zároveň zahlásil, že aj Monografia Boršodu je už v rukopise, ale bude možné ju vydať až po predaní prvého dielu. No k vydaniu druhého dielu, čiže Monografie Boršodu, už nedošlo. Bolo by veľmi zaujímavé zistiť, či sa z toho rukopisu niečo zachovalo, a keď áno, tak kde. Na tomto zasadnutí sa G. Eisele ako tajomník a Honš Ede ako predseda vzdali svojich funkcií vo výbore.
Už počas prípravných prác na uvedenej monografii napadla G. Eiselemu myšlienka vzniku špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera, ktorú dňa 29. mája roku 1902 rozviedol v novinách Sajó Vidék pod názvom: Jámbor szándék egy gömörmegyei bányászati és kohászati múzeum létesítése iránt. Voľný preklad: Úmysel na zriadenie baníckeho a hutníckeho múzea v Gemeri. Tento návrh bol veľmi kladne pochopený a prijatý. Dostalo sa mu nebývalej podpory ako od Andrássyovcov, tak aj od mesta Rožňava, ktoré dalo k dispozícii pozemok o rozlohe 384 metrov štvorcových. Projekt budovy vypracoval banský Ing. Alexander Müller a v roku 1905 bol realizáciou stavby poverený budapeštiansky staviteľ Jozef Ott, ktorý aj stavbu v tom roku dokončil, ale s veľkými nedostatkami. Oprava budovy si vyžiadala nemalé úsilie na zabezpečenie hlavne finančných prostriedkov, tu opäť štedro prispeli Andrássyovci. Prvá stála expozícia v rožňavskom múzeu však bola uskutočnená až v roku 1912, ktorej sa ale zakladateľ múzea G. Eisele nedožil, nakoľko na následky dlhodobej ťažkej choroby dňa 13. decembra 1911 zomrel v Ózde, kde je aj pochovaný.
RNDR. Ondrej Rozložník: Gustáv Eisele - Banská činnosť v regione GEMER - monografia
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-