hutníckeho spolku dňa 5. februára 1902 v Rožňave odznela na túto tému prednáška známeho banského podnikateľa Gustáva Eiseleho, ktorú do slovenčiny preložil Pavol Horváth, pracovník Baníckeho múzea v Rožňave a bola v preklade uverejnená v Montanrevue, ročník II, č. 2/jún 2009. V tejto prednáške k uvedenej ťažobnej banskej činnosti menovaný uviedol, že:
Je nespochybniteľné, že pred osídlením mesta sa táto činnosť v meste vykonávala. Tiež uvádza, že i známy historik Ladislav Bohuslav Bartholomeides (1754 – 1825) bol tej mienky, že na území mesta sa baníctvu venovali už starí Kvádi a Jazygovia, a ktorý tiež vo svojom diele Notitia tvrdí, že mesto je postavené na mieste s množstvom podzemných chodieb.
Staré štôlne, vyhĺbené čakanmi kutajúcich baníkov sú známe z mestskej časti v minulosti nazývanej Klepuš (územie v okolí budovy polície pri starej nemocnici). Štôlne boli i na území dnešného námestia, na Brzotínskej (dnes Šafárikovej) ulici a pri potoku Drázus v priestore nad evanjelickým sirotincom (stál oproti hotelu Kras). Ďalej sa uvádza, že na Štítnickej ulici, v záhrade pána Jozefa Szontágha, odkryli podzemnú chodbu, tiež na Brzotínskej ulici v pivniciach domov s popisným číslom 75 a 76, kde sa našla i troska po úprave rudy a na tejto ulici sa prepadol priestor pred domom č. 139 pána Jozefa Farkasa. Mestská pivnica, nachádzajúca sa na námestí v tesnom susedstve rímskokatolíckeho kostola, sa tiahne ďalej v podobe tunela až popod Kalváriu a v ňom ukryli po potlačení povstania v roku 1848-1849 vojaci a domobranci svoje zbrane. Pri výkopových prácach na stavbe evanjelického gymnázia boli tiež odkryté chodby.
V posledných rokoch minulého storočia sa pri rekonštrukcii budovy oproti Malej tržnice, v blízkosti vstupu na námestie zo Šafárikovej ulice (PCH-03), pred telocvičňou Základnej školy na Zlatej ulici (PCH-09), pri stavbe Okresného kultúrneho centra (PCH-10), pri stavbe obchodného centra Lidl (PCH-10) tiež narazilo na staré chodby. Všetky boli stavbármi zasypané. Na staré chodby nás upozornil i p. Ing. O. Bolaček, a to pri Základnej škole na Zlatej ulici (PCH-08) a pri súčasnej budove polície (PCH-06). Jednotlivé lokality sú vyznačené v mapke, ale nemožno u niektorých vylúčiť, že sa jedná o prepad nad starými pivnicami, resp. studňami. Súvislejšie prepojenie chodbami nie je zistené a je skôr možné v cirkevných budovách. Považujeme tu za nutné uviesť i to, že významovo môžeme použiť termín ako: baňa, banský, banská činnosť vždy len vtedy, keď sa jedná o činnosť spojenú s prípravou otvárky, resp. ťažby nerastnej suroviny. Ľudia majú tendenciu vždy keď sa niečo prepadne pod zem dať to do súvisu, najmä v regiónoch kde bolo množstvo baní, s banskou činnosťou, čo vedie k mylným záverom. Pod povrchom nachádzame rôzne technické diela, ako studne, kanalizačné chodby, pivnice a pod., ale i prírodné kaverny, dutiny. Tieto nemajú nič spoločné s nerastnou surovinou i keď sú technicky razené, hĺbené ako u banskej činnosti.
V tomto príspevku si dovoľujeme vyjadriť náš názor na túto tzv. „banskú ťažobnú činnosť“.
Rozhodujúcim faktorom pre výskyt nerastných surovín je geologická stavba Rožňavskej kotliny. Kotlina je na juhu, západe a z časti na východe obmedzená mezozoickým (druhohorným) vápencovým súvrstvím Juhoslovenského krasu a na severe horninami staršieho paleozoika (staršie prvohory). Kotlina je vyplnená treťohornými sedimentmi z obdobia neogénu (miocén – pont), ktorý leží na veľmi členitom podloží (cez Rožňavu prechádza veľký tektonický zlom V – Z smeru, tzv. rožňavská línia). Hrúbka sedimentov sa pohybuje cca do 57 m, ale napríklad južne od súčasnej budovy Úradu práce na Šafárikovej ulici už v hĺbke 2-3 m možno naraziť na druhohorné bridlice spodného triasu, také ako poznáme z kopca Nyerges. V meste sú známe i ložiská kvalitných tehliarenských surovín, bývalá tehelňa v meste, ako i geologickým prieskumom overené ložiská tejto suroviny na sídlisku Juh, ale i na mestskom cintoríne.
Nad týmito treťohornými horninami ležia štvrtohorné sedimenty, ktoré vznikli zvetrávaným hornín. Najväčšie zastúpenie majú ale riečne naplaveniny, a to hlavne rieky Slanej a potoka Drázus. Tieto boli priplavené v období pleistocénu do kotliny, a to ako štrky, hliny a iné balvanovité horniny. Rieka Slaná svojím mohutnejším tokom vytvorila ľavobrežné riečne terasy, ktoré vidíme i dnes až cca 10 m nad dnešnou úrovňou rieky - Vargove pole. Potok Drázus vytvoril náplavové kužele najmä v oblasti dnešného Baníckeho námestia. Hrúbka týchto sedimentov je rôzna, južne od Nemocnice Svätej Barbory smerom k námestiu dosahuje vrtom overených 30 m. Tu je nutné uviesť, že tieto zahlinené štrky nie sú veľmi zvodnelé, napr. v spomínanom vrte je hladina spodnej vody v hĺbke 25 m. Tieto hydrogeologické pomery umožnili i budovanie veľkých pivničných priestorov pod meštianskymi domami a budovami biskupstva. Poznáme však i pramene vyvierajúce priamo na povrch vo východnej časti mesta, ako napr. pod terajším sídlom Obvodného úradu životného prostredia, nad obchodným domom Tesco, alebo pri budovách na ul. Sama Czabana, kde tento prameň využívajú občania (nepovolene) ako pitnú vodu. Tieto výtoky vody vystupujú na povrch pozdĺž tektonického zlomu, ktorý ide až od sídliska Juh (pár desiatok metrov východne od 13 podlažných budov, kde sú tiež v čase väčších zrážok výtoky vody spôsobujúce záplavy tejto časti sídliska). Je tiež známe, že obyvatelia si hĺbili pre svoje domácnosti i studne.
Aké nerastné suroviny teda možno v tomto hĺbkovom intervale cca do 50 m v intraviláne mesta Rožňava očakávať? Uviedli sme už tehliarenské suroviny, ale z nerudných surovín to je všetko, pretože štrkové polohy sú veľmi zahlinené, a teda ekonomicky ťažko využiteľné. Do tejto hĺbky je vylúčená prítomnosť rudných žíl. Jediné čo nám ostáva ako možný zdroj rudnej suroviny sú naplaveniny z potoka Drázus, v ktorých sa nachádzajú mikroskopické pliešky zlata. Tieto boli prinesené z oblasti Čučmy a Rožňavskej doliny, kde sa nachádzali ložiská s antimonitovou mineralizáciou, na ktoré je viazané i zlato. V Čučme sa zlato aj získavalo, veď len v období rokov 1933–1938 sa ho tu z vtedy činnej úpravne získalo 730 kg. Je známe, že váhovo ťažké zlato sa z ložísk dostáva do vodných tokov a nimi je splavované do značných vzdialeností. Tak sa dostalo i do naplavenín v meste. Jeho množstvo v nich je veľmi malé a nikdy tu nebola „zlatá horúčka“. Aj dnes nájdeme stopy po ryžovaní v Majerskej a Rožňavskej doline. V týchto dolinách sa urobil koncom minulého storočia i prieskum výskytu zlata, a to systematickým odberom vzoriek z vodného toku a ich ryžovaním. Zistené boli mikroskopické pliešky zlata, ktorých bolo podstatne viac v Majerskej doline. Možno sa podnikavci pokúšali nájsť zlato i v areáli mesta, ale rozhodne to nebola banícka činnosť pomocou podzemných banských chodieb súvisiaca s ťažbou.
Geologické prostredie v meste je do značnej hĺbky pre razenie chodieb veľmi nepriaznivé, razenie je veľmi náročné a vyžaduje náročnú výstuž proti ich zrúteniu. Zlato z týchto sedimentov možno získať len ryžovaním a k tomu je potrebné veľké množstvo vody. Vyťažená hornina veľkého objemu by sa musela odnášať na miesto kde je dostatok vody, teda buď ku potoku Drázus, alebo k rieke Slanej, kde by sa akumulovalo množstvo odpadu.
G. Eisele vo svojej prednáške tiež uviedol, že časť Vargového poľa smerom k rieke Slaná predstavuje haldu hlušiny. Je to však mylný údaj. Baníci veľmi dobre vedia, že do malej hĺbky pod povrchom je v každom prípade výhodnejšie ťažiť povrchovým spôsobom, ako podzemne. Nemožno ale vylúčiť, že amatéri - hľadači rúd sa pokúšali niekde, kde boli vhodné morfologické podmienky, hľadať rudy i štôlňami, napr. ražbou chodby do svahu z údolia Slanej. Títo ale nemali znalosti o geologickej stavbe a určite boli neúspešní. Známe miesta zistených prepadlísk do chodieb, resp. iných podzemných priestorov sú vyznačené v mapke.
Jednoznačne možno konštatovať, že v intraviláne mesta existujú staré, súčasne už prevážne zavalené chodby (napr. PCH-03, v ktorej sme spolu s RNDr. J. Ščukom boli a vyryžovali i pliešky zlata), ale ich razenie v žiadnom prípade nemožno spájať s ťažbou nerastných surovín.
Je tu teda otázka, prečo sa tieto chodby vlastne urobili? Možno to vysvetliť len dvomi možnosťami, a to: buď sa jednalo o kanalizačný systém odvodu dažďovej a úžitkovej vody, ale ten sa málokde budoval. Túto možnosť jednoznačne vylučujeme.
Obyvatelia a cirkev každého mesta boli vždy ohrozovaní vpádmi nepriateľov a preto si budovali, ako je známe i z iných miest, podzemné úkryty a často i únikové podzemné štôlne. Je evidentné, že podzemné chodby sa našli väčšinou len v centre mesta, kde boli domy majetných mešťanov a v blízkosti kostolov a cirkevných budov. Teda boli podzemné chodby budované na tento účel? Domnievame sa, že áno. Samotný stred mesta nebol obstavaný hradbami, ale z historických dokumentov je známe, že námestie bolo obohnané palisádami, malo štyri vstupné brány a vodnú priekopu. Je tiež známe, že najmä v 16. a 17. storočí bolo mesto a občania v ňom vystavení nájazdom Turkov, ktorí pravidelne obyvateľov zabíjali, alebo odvliekli do zajatia. I vládca hradu Krásna Hôrka – Bebek nemilosrdne útočil na majetky mesta. Občania boli často vystavení nebezpečenstvu a ohrozovaní na životoch. Predpokladáme preto, že obyvatelia, aby sa vyhli týmto nebezpečenstvám a strate majetku, si budovali v podzemí úkryty, alebo i únikové podzemné chodby, ktoré niekde vyúsťovali na povrch.
V žiadnom prípade však tieto chodby neboli baníckymi chodbami pre ťažbu úžitkovej nerastnej suroviny.
Pre zistenie skutočného stavu priebehu chodieb by však bolo potrebné detailne preštudovať zachované archívne dokumenty. Tento výskum by sa mal týkať i známych unikátnych pivničných, niekedy až dvojpodlažných priestorov, hlavne v širšom areáli Baníckeho námestia, pretože môžu mať súvislosť s chodbami.
Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-