Vytlačiť túto stránku
streda, 03 júl 2013 16:43

Stručné dejiny ťažby ložísk nerastných surovín v Gemeri (13) Doporučený

Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ložiská medených rúd
Významnejšie ložiská medených rúd vznikli v okolí Dobšinej.
Využívané boli od najstarších čias. Prvé písomné zmienky pochádzajú z roku 1466, kedy robotníkov tunajších baní na medené rudy šikanoval Juraj Bebek. Spomínané rudy dobývali na mnohých lokalitách, často aj spolu so striebrom. Na základe zachovaných dokladov možno opodstatnene tvrdiť, že na okolí už v 14. a 15. storočí bolo dobývanie

medených rúd značne rozvinuté. Najväčší rozvoj ich ťažba dosiahla v 16. až 18. storočí, ku koncu ktorého začala upadať. V priebehu nasledujúceho storočia ťažba skoro úplne zanikla. Začiatkom minulého storočia ju na krátky čas opäť obnovili, ale neskôr zanikla úplne.
K najstarším na okolí patria bane gápelsko – čiernohorské (Gapel – Schwarzenberg). Po ich prechodnom opustení došlo tu k značnému rozvoju dobývania. V roku 1732, na zlepšenie vetrania, tu vyrazili novú štôlňu, o štyri roky neskôr, vyrazením ďalšej štôlne, bane odvodnili, a to s pomerne veľkými nákladmi. V roku 1737 dobývali v štyroch šachtách a vo viacerých štôlňach. V rokoch 1745 – 1749 vyrazili ďalšiu šachtu a štôlňu. Pretože ložisko bolo čoraz chudobnejšie začali raziť hlavnú dedičnú štôlňu, pričom veľké ťažkosti spôsoboval príval vôd a vetranie. Začiatkom nasledujúceho storočia tu boli v prevádzke čerpacie stroje. Okolo roku 1830, boli bane opustené.
Rudy, získavané v oblasti Strieborného (Silberzech), vykazovali značný obsah striebra.
V 17. storočí boli už ložiská skoro vyčerpané. Neskôr dobývali iba zanechané časti ložiska. Po opakovaných prestávkach, koncom 18. storočia, od dobývania odstúpili.
V baniach na Buchwalde dobývali najmä do 17. storočia, neskoršie pokusy o ťažbu boli bezvýsledné. Zužitkovali aj staré odvaly. Rudy spracovávali v hute, postavenej v neďalekej doline.
Bane v oblasti Čuntavy, Grund a Gedernics zanikali už v 17. storočí, koncom ktorého tiež zužitkovali aj haldový materiál. K väčšiemu rozvoju ťažby už nedošlo.
Bane v hone Niklhannes boli v prevádzke s prestávkami až do začiatku 19. storočia, keď ich opustili ako vyčerpané.
V okolí Winzogu bola známa dobre hospodáriaca baňa Svätá Trojica. Dobývaná surovina obsahovala aj striebro. V prvej štvrtine 19. storočia bola opustená ako vyčerpaná.
Bane na Flose boli opustené v 17. storočí. V priebehu nasledujúceho storočia ich znovu otvorili a s prestávkami tu dobývali až do začiatku 19. storočia.
V oblasti Stempelscheuer – Gründl – Hoppgarten – Ebend – Birkeln – Kälbl medené rudy ťažili vo veľkom množstve ešte aj 18. storočí. Koncom 19. storočia tu jestvovalo iba niekoľko baní a prieskumných prác. Ložisková oblasť Langenberg – Gugel – Ebeberg bola známa aj získavaním železných rúd a ďalších nerastov. Mnohé bane, ktoré sa tu nachádzali (Mária štôlňa, Johanni štôlňa, Zemberg), boli známe aj dobývaním kobaltových rúd. Preto v nich pracovali aj v 19. storočí.
Baňa na medenú rudu Hirschkohlung bola v prevádzke už v najstarších dobách. Začiatkom 18. storočia, ju ako opustenú, znovu otvorili. Dobývalo sa tu v 19. storočí a krátko aj v nasledujúcom storočí.
V údolí Krebseifen sa nachádzali bane, v ktorých sa vedľa medených rúd získavala aj ortuť. Zanikli začiatkom 19. storočia.
Bane pod Neuwegom, známe od najstarších čias, dobývali do 19. storočia. Najväčší význam nadobudla baňa Himmelskron, založená v roku 1763. Ložisko otvárali šachtou do hĺbky asi 100 m. Napriek tomu, že používali mechanické čerpacie zariadenie, začiatkom 19. storočia bola pre mimoriadny prítok vody opustená.
V oblasti juhovýchodne od Dobšinej sa medené i striebronosné rudy získavali na okolí Peckenbergu, Tranky a Birkeln. Až na malé výnimky, bane zanikli koncom 18. storočia.
Dobývanie medených rúd uskutočňovali podzemným spôsobom. Banské diela, až do zavedenia strelného prachu do používania (okolo roku 1727), razili ručne. Používané náradie bolo rovnaké ako pri dobývaní železných rúd. V 18. storočí začali používať gápeľ a využívať vodnú energiu na dopravu.
Získanú rudu drvili, separovali a mleli, najskôr ručne, neskôr využívaním vody v stupoch, postavených pri každej väčšej bani. Čistú rudu tavili pomocou dreveného uhlia a prirodzeného ťahu vzduchu, podporovaného ručným dúchadlom. Neskoršie stavali zariadenia väčších rozmerov s využitím vodnej energie na pohon dúchadiel – tzv. hute. V hojnom počte boli v prevádzke počas 15. až 18. storočia. Najdlhšie pracovala huta v Stratenej (po zmenách a zlepšení až do roku 1926).
V 19. storočí dobývanie medených rúd začalo upadať a k jeho koncu takmer úplne zaniklo. Začiatkom 20. storočia, keď sa znova zvýšil záujem o tieto rudy, utvorili sa spoločnosti, ktoré začali intenzívnu činnosť. Zaviedli, ako prvé v území, mechanické vŕtanie, v roku 1908 a 1912 – 1915 postavili dve úpravne medených rúd a v roku 1914 postavili aj elektráreň na rieke Hnilec. Začali aj s výstavbou vlastnej hute, ktorú však nedokončili. Za prvej svetovej vojny v ťažbe pokračovala vojenská správa, práce zintenzívnila ďalšou mechanizáciou a na prepravu rúd vystavala lanovku z Čiernej hory – Schwarzenbergu do údolia. Ukončením tejto aktivity, dobývanie medených rúd v okolí Dobšinej, úplne zaniklo. Ojedinelý pokus, súkromného podnikateľa o obnovenie ťažby v dvadsiatych rokoch minulého storočia, bol neúspešný.
Začiatky dobývania ložiska Za Skalou pri Rejdovej spadajú do najstaršieho obdobia. Dokazujú to staré banské diela, početné nálezy trosky po zhutňovaní železných a medených rúd, ale aj tá skutočnosť, že v 18. storočí boli udelené oprávnenia na staré, už dávnejšie opustené bane. Na začiatku 18. storočia spišskí ťažiari ťažili medené rudy v bani Baptista, ktoré zhutňovali vo vlastnej hute. Je pravdepodobné, že následkom nesystematického dobývania, sa baňa zavalila a bola opustená. V roku 1831 tu pracovalo ťažiarstvo utvorené z miestnych obyvateľov, neskôr rodina Andrássyovcov, ktorá v roku 1839 dala postaviť stupy. Je to pred 20. storočím ojedinelý prípad mechanickej úpravy medených rúd. Koncom 19. a začiatkom nasledujúceho storočia bolo udelených viacej oprávnení na ťažbu trosky, ktorá ostala po zhutňovaní rudy v starších dobách. Obec Rejdová tu v 18. storočí vlastnila polovysokú pec na výrobu železa. Jej prevádzka skončila okolo roku 1860. V rokoch 1868 – 1904 boli tu evidované ešte tri ťažiarstvá, ale zakrátko prestali práce vykonávať. K určitému oživeniu došlo ešte v rokoch 1908 – 1910, keď účastinárska spoločnosť tu otvorila novú štôlňu pod starými baňami na medenú rudu. I keď dosiahli dobré výsledky, pre finančné ťažkosti, museli práce zastaviť.
Začiatok ťažby medených rúd v údolí Súľovej, ktoré spadá do katastrálneho územia Gemerská Poloma, nepoznáme. V 17. storočí tu úspešne podnikalo ťažiarstvo Hostina. Od roku 1724 boli v území často udeľované oprávnenia na ťažbu trosky zo starých medených hút. Rodina Andrássyovcov, ktorá si tu nadobudla podstatnú časť oprávnení, prebudovala aj hutu Hostina. V období rokov 1837 – 1843 zamieňali medené rudy z baní Šrámky, Spálená šachta a Štefan. V druhej polovici 19. storočia, došlo k zániku dobývania. Práce, na krátky čas, obnovili v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Okrem uvedeného, s dobývaním medených rúd v minulosti sa stretávame aj v ďalších oblastiach. Ich hospodársky význam bol však menší.
V katastrálnom území obce Vyšná Slaná sa medené rudy s obsahom striebra ťažili okolo roku 1827 v hone Cípová a na pokračovaní ložiskového ťahu z okolia Dobšinej (banské pole Irma).
V oblasti medzi riekami Slaná a Hnilec, východne od Vlachova, boli v období rokov 1798 – 1847 udelené banské oprávnenia na vyhľadávanie a ťažbu medených rúd.
S udelením banských oprávnení na ložiskovom ťahu Pauli – Hermani, ktorý leží južne od Dobšinej pri Vlachovskej Maši, sa stretávame v roku 1798. Ložisko bolo otvorené štôlňami a šachtou. Podľa záznamov z rokov 1856 – 1898, sa v baniach ešte pracovalo.
Banícka činnosť v 18. a 19. storočí bola zameraná na ťažbu medených rúd aj v území medzi Brdárkou – Kobeliarovom – Nižnou Slanou – Gočovom a Gemerskou Polomou. Ťažba však nenadobudla väčší hospodársky význam, pretože ide o ložiská, kde medené rudy vo výplni boli zastúpené len nepodstatne.
Poznámka:
V texte sú miestami uvedené pôvodné názvy chotárnych častí, pretože z väčšej časti neexistuje ich slovenský ekvivalent.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník

{jcomments on}

  

 

Čítať 4041 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:50