• • •
Na vŕškoch rozložených hneď za sušianskymi humnami sa od nepamäti, azda odvtedy, čo sa tu usadili prví ľudia, rodí chlieb, základná poživeň celých našich predchádzajúcich generácií. Čierny i biely, ražný i pšeničný, zemiakový a voľakedy aj ovsený, ale v každom prípade chlebík voňavý a chutný. Inak to vari ani byť nemôže: veď aj oni, tie pozvoľné kopce v sušianskom chotári majú tvar chlebových pecňov, a preto dostali priliehavý názov: Chlebové vŕšky.
Autorom knihy Ako chutí domov je miestny rodák a obyvateľ obce, veterinárny lekár MVDr. Ján Slabej, ktorý do tvorby knižného diela zapojil členov miestnej pobočky Slovenského zväzu záhradkárov, sušianske gazdinky a členov svojej rozvetvenej rodiny. Vzniklo tak unikátne knižné dielko, nadväzujúce na dávnu kultúrnu tradíciu Sušian. Svedčí o nej aj založenie „Sušanského katolíckeho hudobného a čítacieho krúžku“ v roku 1902, v pečatidle ktorého sú symboly: kniha, harfa a kríž s rozbleskom svetla lúčov. To bol počin, ktorý povznášal ducha miestnych obyvateľov. Aj kapela s jednoduchým názvom „Dychová hudba“ a divadelné predstavenia preslávili Sušany v blízkom i širokom okolí. Predkovia dnešných Sušancov dokázali, že k dobrej pohode, nálade a naplneniu zmyslu života sa dá dospieť spoločným úsilím i v malej obci. Vystúpenie dychovej hudby na 10. výročie vzniku prvej Československej republiky v Prahe bolo zlatým klincom v bohatej kultúrnej tradícii Sušian.
Významným kultúrno-vzdelávacím počinom bolo i organizovanie rôznych kurzov o vedení gazdovstva, starostlivosti o zdravie, o pestovaní ovocia a vysadenie „Škôlky“ v 30. rokoch v časti Bindusky-Pod Hájom, ako aj založenie obecnej knižnice začiatkom 20. storočia a vznik „čítacieho a hudobného krúžku“.
Aj ten dokazuje, že láska ku knihe je v našom národe hlboko zakorenená, máme k nej oveľa pevnejší vzťah ako iné národy. Kniha bola odjakživa zbraňou, ktorou naše predchádzajúce generácie bojovali o svoju národnú svojbytnosť. Bol to zdroj, z ktorého naši predkovia čerpali silu, nádej, hrdosť, schopnosť prežiť časy ťažkého sociálneho a národnostného útlaku, tvrdú biedu, nedostatok, núdzu, vojny i hlad, no na druhej strane i časy sľubného rozkvetu. Kniha je naozaj priateľ najlepší, najmúdrejší a najvernejší. V našom uponáhľanom, neistom, rušnom svete je zdrojom a žriedlom pokoja, pohody a duchovného bohatstva.
V roku 1936 – od 3. marca do 27. apríla – sa pod vedením miestnej učiteľky pani Takáčovej v novopostavenom kultúrnom dome uskutočnil aj kuchársky kurz 37 mladých dievčat a žien. Na záver kurzu pán Žigmund Čelinský-Vanko v miestnom nárečí prízvukoval, že „do muževho srca sa účastníčky kurzu dostanú čez žalúdok, teda aby nám navždy dobré jedlá pripravovali“.
„I táto myšlienka,“ hovorí Ján Slabej, „nasmerovala náš program okrem pestovania ovocia, zeleniny, starostlivosti o stromy a kvety i na vytváranie pohody pri rodinnom stole. Padol návrh na spoznávanie tradičných sušianskych jedál, koláčov a všetkého, čo slúžilo na ich prípravu. Už v roku 2008 sme zozbierali recepty našich starých mám, ale zostali – i keď čiastočne spracované – na papieri a nepovšimnuté viac ako jedno desaťročie. Preto sme chceli vzbudiť u obyvateľov našej obce záujem o poznanie obecnej histórie, o vytvorenie pocitu spolupatričnosti, zodpovednosti za ďalší rozvoj a rozkvet Sušian. Oslovili sme ľudí ochotných nielen zapísať recepty, ale ich aj prakticky pripraviť, podať na spoločný stôl, ochutnať, posúdiť, vytvoriť príjemnú susedskú atmosféru, pospomínať, zaspievať si. Pritom nevynechať z toho diania ani našich najmenších, ktorí ochotne pomáhali, učili sa, pozorovali dianie okolo seba, a pomáhali za sebou upratovať. Aby nezabúdali na úctu k starším, dostali od nás oporu i nejakú tú výslužku po prezentáciách. Našli sme nových priateľov zo širšieho okolia i priateľov záhrad.“
V intenciách dávneho kurzu z roku 1936 teda vznikala aj súčasná kniha Jána Slabeja AKO CHUTÍ DOMOV s podtitulom Sušany a sušianske recepty starých mám. Prvú kapitolu knihy tvorí fotograficko-textový exkurz do sušianskej histórie, geografie i etnológie. Prevahu v obsahu knihy majú už potom desiatky receptúr na predjedlá, polievky, hlavné jedlá i múčniky, ktoré zozbierali miestne gazdiné. Autor knihy Ján Slabej tak mohol receptár originálnych sušianskych pokrmov, často v miestnom gemersko-malohontskom nárečí, publikovať v novom knižnom diele. K dobrému vyzneniu ich úsilia prispel aj popredný švajčiarsky knižný grafik, v súčasnosti žijúci v susedných Hrnčiarskych Zalužanoch, Robert Franz Keller, ktorý je nielen autorom návrhu obálky, ale tiež celkového dizajnu knihy, sadzby a prevažnej časti fotografií. Na tvorbe monografie ďalej spolupracovali členovia Základnej organizácie Slovenského záhradkárskeho zväzu v Sušanoch, Valéria Slabejová a Eva Keller-Markotánová, vydavateľom je Obecný úrad Sušany, vytlačila ju tlačiareň LI-NOX Rimavská Sobota.
Kniha mohla uzrieť svetlo knižného sveta vďaka finančnému grantu Miestnej akčnej skupiny Malohont so sídlom v Hrachove.
Ján Slabej sa na prezentácii knihy takto vyznal zo svojich pocitov autora: „Naša útla knižočka s veľavravným a vzácnym odkazom našich mám a starých mám, je poďakovaním za všetky krásne a nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme kedysi prežívali pri každodennom stole, hoci nie vrchovato naplnenom, ale napriek tomu žičlivom. Cítili sme, s akou oddanosťou a láskou sa pri príprave jedál v kuchyni zvŕtali, aby naplnili hladné krky. Veľakrát po tvrdej lopote na poli rýchlo navarili z toho, čo bolo v komore, alebo v špajze.
A rovnako s takou ochotou postupovali pri príprave pokrmov – od polievok, hlavných jedál až po cukrovinky – všetci tí, čo sa podieľali na prezentáciách našich tradičných sušianskych jedál. Preto sa chcem všetkým úprimne poďakovať. Zvlášť úprimnú vďaku vyslovujem svojej manželke Valike za spracovanie receptov od gazdiniek z našej dediny. S veľkým odhodlaním, nadšením a precíznosťou robila spolu s našimi vnúčatami prípravy na prezentácie jedál. Určovala presné pomery ingrediencií, "ustrážila" tie správne chute a vône, ale záležalo jej aj na tom, aby bol na jedlo oku
lahodiaci pohľad.
Verím, že po zalistovaní si v tejto knižke si naši čitatelia nájdu v nej čosi, čo rozšíri ich poznanie, obzor o živote úspešnej dediny, a azda aj inšpiráciu ako na to u nich doma. Možno v nej objavia spôsob prípravy našich tradičných pokrmov i prameň spomienok na tých, ktorí im s láskou tieto chutné a zdravé dobroty pripravovali.
Verím, že touto knižočkou oslovíme nielen našich vrstovníkov, ktorí sa rozpŕchli do sveta, ale i tých, ktorí v ostatných rokoch našli v našej dedine svoj nový, pohostinný domov. Všetci by sme mali pridať ruku k dielu, aby naše spolužitie nielen v Sušanoch, ale v každej obci na Slovensku, prinášalo nám, našim rodinám, dedinám, mestám i celému nášmu spoločenstvu osoh, spokojnosť a bohatstvo nielen hmotné, ale aj kultúrne a duchovné.“
• • •
Sušany sú gemer-malohontská obec plná výnimočností, neveľká dedina hodná obdivu a záujmu návštevníka-turistu. Sušanci radi a s úctou, aká v týchto končinách prináleží hosťovi, privítajú každého, kto v dobrom prichádza. Pri potulkách chotárom Sušian, dediny hrdej na svoje roľnícke, remeselnícke a hrnčiarske tradície, sa na každom kroku môžete kochať pohľadom na rozložité a úrodné polia navôkol, na prajné ovocné záhrady a pokojom dýchajúce, no bohaté, šťavnaté lúčiny a pastviny.
Domáci vtedy nevdojak ďakujú svojmu človečiemu údelu, že sa narodili a naveky budú odpočívať v tomto nádhernom kúte krajiny, ktorá sa šťastným riadením ľudských osudov stala ich domovinou.
Tunajší ľudia sa stali potomkami a dedičmi prírodných krás i dejín tejto obce. Oni všetci, nehľadiac na príslušnosť národnú, náboženskú či rasovú, všetci jej obyvatelia bez rozdielu a ich príbuzní, rozlezení po svete, nesú vo svojom srdci i duši materské znamienka tejto dediny, súc nasiaknutí jej vôňou i pachmi. Sformovaní jej tvarmi nesú pochodeň dejín tým generáciám, čo tu, v krajine Gemera a Malohontu, budú žiť a zveľaďovať túto zem teraz, i v časoch budúcich.
Niekoľko sušianskych receptov z knihy
Cicvara – rýchla polievka
Očistené zemiaky zalejeme väčším množstvom vody (podľa toho, koľko chceme mať polievky), pridáme rascu a soľ (nie veľa, aby polievka nebola slaná). Keď sú zemiaky dobre uvarené, scedíme vodu cez sitko do hrnca, v ktorom sme rozpustili trošku masti (ČL) a pridáme červenú papriku. Dochutiť môžeme soľou. Do tanierov nakrájame na tenké plátky suchší chlieb (čo nám zostal z predchádzajúcich dní) a pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu. Zalejeme polievkou. Uvarené zemiaky použijeme ľubovoľne k mäsu, alebo upražíme na ne cibuľku a zapíjame kyslým mliekom.
Krompľaníky – zemiakové lokše
Potrebujeme 3 kg zemiakov (po našom „kromplí“), 50 dkg polohrubej múky, 25 dkg hladkej múky, 2 ČL soli. „Kromple“ uvaríme v šupke, pretlačíme cez pretláčadlo (koníka), pridáme obe múky a soľ, vymiesime cesto, na pomúčenom lopári vytvoríme valček, rozdelíme asi na 50 kúskov, každý vyvaľkáme na veľkosť palacinky, opekáme na platni alebo suchej panvici bez tuku na miernom ohni. Upečené potrieme rozpustenou masťou. Plniť sa môžu na sladko tvarohom, makom, lekvárom, alebo na slano aj mäsovou plnkou.
Šoprdle
Použijeme základný recept z krompľaníkov. Cesto rozvaľkáme na 5 – 6 mm, nakrájame na pásy dlhé 4 – 5 cm a krájame hrubé rezance, šoprdle šúľame na veľkosť malíčka. Varíme vo vriacej osolenej vode, scedíme a posypeme mletým makom, alebo upraženým grísom, práškovým cukrom a rozpustenou masťou, či maslom. Grís upražíme na suchej panvici do svetložlta, odstavíme, zalejeme studenou vodou, dobre premiešame, zakryjeme, aby sa „sparil“, občas premiešame, aby sa neurobili hrudky. Na 3 dl grísu potrebujeme asi 4 dl vody.
Gombovce so slivkovým lekvárom
Použijeme základný recept z krompľaníkov, cesto rozvaľkáme na hrúbku 4 mm, nakrájame na štvorčeky 6,5 x 6,5 cm. Do stredu dáme lekvár, spojíme rohy a ušúľame guľky. Vyvaríme ich v slanej vode, keď vyplávajú navrch, vyberieme deravou varechou, posypeme makom, alebo grísom, pomastíme a pocukrujeme.
Fedor Mikovič, editor publikácie

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-