"Talent mladej Klenovčanky si všimli odborníci na základnej škole. Už ako malej jej umožnili spievať v dospeláckom Folklórnom súbore Vepor. Chcela ísť študovať na konzervatórium. Stanislava Zvarová pochádza z robotníckej rodiny, kde mali vzťah k ľudovému umeniu, k spevu, tancu, ale aj napriek tomu však rodičia trvali na tom, aby najskôr vyštudovala ekonomickú školu v Rimavskej Sobote. Pracovala ako mzdová účtovníčka, no popri tejto práci išla za svojím cieľom a ďalej sa vzdelávala. Absolvovala kurz tanečného pedagóga ľudového tanca a následne choreografa ľudového tanca pri Národnom osvetovom centre. Pri tanci spoznala svojho manžela Jaroslava Zvaru. Práve s ním sa dostala aj na prvú diskotéku. Ako speváčka začala aj tancovať, a tak sa dotancovali až do manželstva. Obidvaja pôsobia v kultúre a sú vedúcimi predstaviteľmi FS Vepor.
Jej prácu vo folklóre podporili a ovplyvnili odborníci ako Igor Kovačovič, Pavel Bútor či Jozef Burič. Prvým však bol učiteľ zo základnej školy Michal Jakub, primáš ľudovej hudby v Klenovci. „Keď som vyhrala súťaž sólistov – O zlatý zvonček, na ktorú ma pripravoval, tak ma vzali spievať do dospeláckeho súboru, až neskôr do detského. Po podujatiach ma chodili sprevádzať z rodiny aj suseda, keď sa rodičom nedalo sprevádzať ma, stavali dom,“ priblížila pre vobraze.sk svoje začiatky Stanislava Zvarová.
Modernému tancu sa veľmi nevenovala. So svojou choreografickou prvotinou prišla v šestnástich rokoch. Rada chodievala aj so sestrou na prázdniny do Kokavy nad Rimavicou k starým rodičom, kde organizovali rodinné súťaže v speve. „Starký vedel hrať na husle, starká veľmi pekne spievala a krstný otec hráva dodnes na heligónke, chodí na prehliadky, aj na Klenovskú heligónku,“ povedala.
Pracovala v oblasti kultúry v Klenovci. Neskôr sa dala zlákať do Domu osvety. Ako Zvarová spomína, veľmi výrazným človekom, ktorý ju nasmeroval, bola aj bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského osvetového strediska Hanka Hanušová. „Vybrala si ma, aby som sa začala venovať dramaturgii festivalu Gemerské-malohontské folklórne slávnosti, neskôr festivalu tradičnej kultúry s názvom Klenovská rontouka. Od roku 1999 boli jej súčasťou aj dvory. Bolo vtedy toho trochu viac. Jednotlivé obce z regiónu sa zapájali, teraz už je menší záujem,“ spomenula Zvarová. Súčasná riaditeľka Darinka Kišáková ju oslovila pracovať ako metodičku pre folklór, a tak od roku 2004 s menšou prestávkou je v GMOS-e. Stanislava Zvarová vždy veľmi rada čítala. „Aj v noci, tajne. Rodičia sa ale báli, že si pokazím zrak, tak mi to zakazovali. Veľmi rada som vyšívala. Skúsila som aj ručné práce, išlo mi to, ale nevybudovala som si k tomu vzťah.“
![]() |
![]() |
Stanislava Zvarová je dozorkyňou evanjelického cirkevného zboru v Klenovci. „Prijala som túto službu pred piatimi rokmi. Snažím sa, ako je mi to časovo dovolené. Veľmi sa teraz teším, lebo sme mali 11 konfirmandov. Dúfam, že budú naďalej rozvíjať aktivity a pokračovať v štafete svojich predkov,“ priblížila päťdesiatnička.
Či má radšej spev, alebo tanec, je pre ňu dilemou. „Keď si spievam, a je to taká rytmickejšia skladba, tak ma automaticky berie do tanca. Mám rada aj tanec, aj spev, len vekom viac uprednostňujem spev,“ povedala Zvarová. Ako spomenula, veľmi rada počúva starších ľudí a zbiera materiály, dokumentuje tradičnú ľudovú kultúru regiónu. „Snažím sa to potom prenášať do činnosti folklórneho hnutia v regióne. Do programov, ktoré robíme,“ podotkla. O jej prácu bol záujem vždy. „Bez práce som bola snáď asi len tri mesiace a potom ma oslovili pracovať do MsKS v Rimavskej Sobote, kde som pôsobila ako organizačná vedúca FS Rimavan,“ uviedla.

Ako mladý pár si Zvarovcov všimol bývalý vedúci FS Vepor. „Ján Trnavský si nás vychoval a dodnes sme vedúcimi. Založili sme aj DFS Zornička, mám záľubu vo vyhľadávaní mladých spevákov,“ ozrejmila. Trochu ju trápi, že záujem o takúto činnosť je klesajúci. „Každý by mal poznať svoju tradičnú ľudovú kultúru, aby poznal svoje korene, rozvíjal sa ako osobnostne, tak aj technicky,“ pripomenula.
Vyše 20 rokov je predsedníčkou OZ RODON Klenovec, kde sa snažia spolu s ďalšími aktívnymi občanmi napomáhať komunitnému rozvoju. „Školila som sa ako facilitátor za rozvoj vidieka a podarilo sa nám úspešne realizovať projekty ako v oblasti kultúrnych aktivít, folklóru, tak aj sociálnych a rozvoj zručností v IT. Vytvorili sme podmienky pre dobrovoľnícku prácu pre mnohých mladých ľudí, tiež možnosti pracovných návykov pre nezamestnaných. Bolo toho ozaj veľa.“

Stanislava Zvarová (druhá zľava) ako členka poroty v Rožňave – Nositelia tradícií
V roku 2007 ju nominovali na Vidiecku líderku roka a obsadila druhé miesto v kategórii Žena aktivistka. „Žiaľ, aj keď som bola za nomináciu vďačná, zistila som, čo to je mať neprajníkov. Hoci som z dobrovoľníckych aktivít nemala žiaden prospech, okrem dobrého pocitu, ktorý ma napĺňal, okúsila som horkosť ľudskej zloby. Ale všetko nás, samozrejme, posilní,“ priblížila Zvarová, ktorú to nasmerovalo ku komunálnej politike a práci v samospráve. Piate volebné obdobie je poslankyňou obecného zastupiteľstva. „Začiatky boli veľmi krásne. Boli to tiež veľmi hektické chvíle, tvorili sme nové rozvojové dokumenty. Spoluprácou s bývalým starostom Pavlom Struhárom a ďalšími aktivistami sme sa snažili o činnosť Mikroregiónu Sinec-Kokavsko, neskôr s Elenkou Kubaliakovou a manažérkou Miroslavou Vargovou sme spolupracovali v MAS Malohont. Bolo to obdobie krásne, lebo sa vytvorilo množstvo projektov, aktivít pre rozvoj regiónu,“ priblížila Zvarová.
V tomto volebnom období zastáva pozíciu zástupkyne starostky Klenovca, čo vníma ako výzvu. „Aj keď veľmi náročnú, už aj z toho dôvodu, že pracujem mimo obce. Musím ale povedať, že hektika súčasnej doby, nejasné pravidlá, privádzajú aj samosprávy do neistoty,“ podotkla. So súčasnou starostkou Katarínou Pribilincovou, ako aj poslancami či zamestnancami obce, sa snažia hľadať nové výzvy, riešiť problémy, ktoré občanov trápia. „Sme optimistky a dúfam, že s Božou pomocou sa nám podarí riešiť problémy našej obce, hľadať možnosti pre spokojný život všetkých generácií,“ uzavrela."
Zdroj: vobraze.sk
Uverejnené sú súhlasom redakcie.



































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-