Prívrženci a nadšenci kultúrneho dedičstva si môžu medzi víťazmi vybrať svojho favorita a hlasovať online, čím rozhodnú o tom, kto získa Cenu verejnosti 2026. Víťaz má nárok na finančnú odmenu vo výške 10 000 eur, odovzdať svoj hlas je možné do 12. mája.
Laureátov ceny vybrala porota zložená z desiatich odborníkov na kultúrne dedičstvo z celej Európy na základe vyhodnotenia všetkých prihlášok piatimi výberovými komisiami. Celkovo bolo na tohtoročné ocenenie podaných 261 oprávnených prihlášok od organizácií a jednotlivcov zo 40 európskych krajín.
Glenn Micallef, európsky komisár pre medzigeneračnú spravodlivosť, mládež, kultúru a šport, povedal: „Európske ceny za kultúrne dedičstvo 2026 / Ceny Europa Nostra oslavujú pozoruhodnú silu kultúrneho dedičstva inšpirovať, spájať a meniť. V rýchlo sa transformujúcom svete tohtoroční víťazi dokazujú, ako môže naše spoločné kultúrne dedičstvo podporovať udržateľnosť, podnecovať inovácie a posilňovať putá, ktoré nás spájajú. Srdečne blahoželám všetkým víťazom, vaša mimoriadna práca ukazuje cestu vpred. Od priekopníckej prevencie rizík založenej na umelej inteligencii až po praktické školenia v tradičných stavebných technikách – tieto projekty ukazujú, že kultúrne dedičstvo nie je len o minulosti, ale je živou silou pokroku. Či už ide o oživenie tradičných remesiel pomocou moderných zručností, prispôsobenie historických pamiatok budúcim výzvam alebo zapojenie mladých ľudí ako aktívnych účastníkov ochrany pamiatok, tieto iniciatívy dokazujú, že kultúra je srdcom budúcnosti Európy.“
Cecilia Bartoli, svetoznáma mezzosopranistka a predsedníčka organizácie Europa Nostra, uviedla: „Srdečne blahoželám víťazom Európskych cien za kultúrne dedičstvo / Cien Europa Nostra 2026 k ich zaslúženému oceneniu. Projekty a ľudia, ktorí boli tento rok ocenení, dokazujú, ako môže kultúrne dedičstvo inšpirovať nové generácie, posilňovať život komunity a podporovať miestne hospodárstvo. Vo svete poznačenom konfliktmi, geopolitickým napätím a technologickými zmenami je potreba presadzovať to, čo nás spája, naliehavejšia a dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. Kultúrne dedičstvo spája ľudí naprieč generáciami a hranicami a je kľúčovým mostom pri formovaní inkluzívnejších, udržateľnejších a demokratickejších spoločností v Európe i mimo nej.“
Víťazi budú slávnostne ocenení na slávnostnom odovzdávaní Cien Európskeho dedičstva 2026, ktoré sa uskutoční 28. mája v Mestskom divadle v Nikózii na Cypre. Týmto významným podujatím budú sprevádzať európsky komisár Glenn Micallef a výkonný predseda organizácie Europa Nostra, prof. Dr. Hermann Parzinger. Svoju účasťou na slávnostnom odovzdávaní cien poctí svoju prítomnosťou Jeho Excelencia prezident Cyperskej republiky, Nikos Christodoulides, ako najvyšší predstaviteľ krajiny, ktorá v súčasnosti predsedá Rade Európskej únie. Zúčastnia sa ho aj cyperská námestníčka ministra kultúry Dr. Vasiliki Kassianidou a ďalší významní hostia. Počas slávnostného ceremoniálu budú vyhlásení laureáti Grand Prix a víťaz ceny verejnosti – vybraní spomedzi tohtoročných víťazov Európskych cien za kultúrne dedičstvo / Cien Europa Nostra, ktorí majú nárok na finančnú odmenu vo výške 10 000 EUR.
Slávnostný ceremoniál bude vrcholom Európskeho samitu o kultúrnom dedičstve 2026, ktorý sa uskutoční v dňoch 26. až 30. mája v hlavnom meste Cypru. Pod mottom „Dedičstvo ako duša Mare Nostrum“ bude samit v Nikózii zdôrazňovať (geo)politický, spoločenský a environmentálny význam dedičstva pre Európu a širší stredomorský región. Samit, ktorý organizuje Europa Nostra v spolupráci s Europa Nostra Heritage Hub v Nikózii, sa koná pod záštitou cyperského predsedníctva Rady EÚ a je podporený Európskou úniou.
Iniciatíva Gotická cesta
V regióne Gemer-Malohont na juhu stredného Slovenska stoja desiatky stredovekých kostolov v obciach postihnutých úbytkom obyvateľstva a hospodárskou stagnáciou. V stredoveku to bol prosperujúci banský región Uhorského kráľovstva. Bohatstvo z nerastných zdrojov umožnilo miestnym komunitám a šľachte objednať si bohatú výzdobu kostolov ovplyvnenú nemeckou banskou kultúrou, stredomorskými tradíciami fresiek a miestnym remeselným umením. Mnohé z týchto budov sú dnes chránenými pamiatkami. Dvanásť kostolov v regiónoch Gemer a Malohont sa pýši stredovekými nástennými maľbami, ktoré v roku 2021 získali Značku európskeho dedičstva.
Združenie Gotická cesta, založené v roku 2008, spája architektov, historikov, sprievodcov, učiteľov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú ochrane, údržbe, výskumu a propagácii tohto dedičstva. 
Združenie podporuje vlastníkov kostolov rôznych vierovyznaní – luteránskeho, katolíckeho a reformovaného – odborným poradenstvom, pomáha pri podávaní žiadostí o granty a pomáha financovať reštaurovanie prostredníctvom systému 2 % z dane na Slovensku a z iných zdrojov. Za posledné desaťročie prebiehali reštaurátorské práce každý rok v niekoľkých kostoloch.
Mnohé kostoly boli pre návštevníkov otvorené len počas bohoslužieb a niektoré miestne komunity si plne neuvedomovali ich historickú či kultúrnu hodnotu. Združenie túto situáciu rieši postupne. Vytvorilo jednotnú vizuálnu identitu kostolov, regionálnu mapu pamiatok a trojjazyčnú webovú stránku v slovenčine, maďarčine a angličtine, aby kostoly predstavilo návštevníkom. 
V spolupráci s vlastníkmi, Banskobystrickým a Košickým samosprávnym krajom sú kostoly s označením Európskeho dedičstva počas letnej sezóny otvorené pre verejnosť s odborným výkladom.
Zapojenie verejnosti sa sústreďuje na každoročný festival Gotická cesta: Zabudnuté dedičstvo, ktorý sa koná pravidelne v letnom období v rôznych kostoloch v celom regióne. Koncerty, workshopy, historické ukážky a rodinné aktivity spájajú návštevníkov a miestne cirkevné komunity. Vstup je bezplatný a festival každoročne priláka stovky návštevníkov. Študenti univerzít pomáhajú s organizáciou a workshopmi a združenie zabezpečuje dopravu pre školy, vrátane tried z komunít s rómskou väčšinou, aby bolo podujatie skutočne inkluzívne.
Každé dva roky sa v regióne koná medzinárodná konferencia, na ktorú prichádzajú výskumníci. Členovia združenia tiež vykonávajú architektonický a historický výskum ešte pred začatím reštaurátorských zásahov. Tieto poznatky sa šíria aj mimo regiónu prostredníctvom príručky pre sprievodcov v kostoloch a publikácií v historických časopisoch.
Finančné prostriedky z verejných zdrojov pochádzajú od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, programu Kreatívna Európa Európskej únie a regionálnych samospráv, pričom sa na projekte podieľajú aj súkromné zdroje a rozsiahla dobrovoľnícka činnosť. V súčasnosti je generálnym partnerom združenia Nadácia VÚB banky, ktorá podporuje samotnú obnovu vybraných kostolov a zároveň aj činnosť jej členov.
Porota ocenenia zdôraznila: „Dlhodobo fungujúca iniciatíva Gotická cesta predstavuje stabilný a udržateľný model ochrany kultúrneho dedičstva v znevýhodnenom regióne. Spája vysokú úroveň konzervácie s silným zapojením komunity a prispieva k zachovaniu dôležitých stredovekých pamiatok, vrátane kostolov s nástennými maľbami, ktorým bola udelená značka Európskeho kultúrneho dedičstva.“
Kontakt:
Združenie Gotická cesta| | https://gotickacesta.sk/en/
Peter Palgut
podpredseda združenia
za tím Gotickej cesty
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).