Obyvateľom na známosť dalo sa to bubnovaním. Hneď na to vylepené boli na frekventačných miestach mobilizačné vyhlášky. Všetci povolaní ihneď narukovali. Rodiny sa bôľne a plačom lúčili s milými svojimi, do vojny odchádzajúcimi. Rukujúci ale išli smelo, odvážne a potešovali rodiny svoje, že sa čoskoro vrátia, lebo vojna s malým Srbskom nemôže trvať dlho.“
Na základe prvej mobilizačnej vyhlášky vojenskú službu nastúpili: Juraj DOVEC * Ondrej KOMINÁR * Jozef DOKTORČÍK * Martin BENDÍK * Ján ŠLOSÁRIK * Pavol HOMOLA * Ondrej KRAK * Ondrej KARAS * Ján JUNGER
Riadnu aktívnu vojenskú službu v tom čase vykonávali: Ján GALLÍK * Ján BENDÍK * Ondrej BLAŠKO * Ján MIHÁLIK * Martin PROK * Juraj BENKO * Ján PLAČKO
Podľa mobilizačnej vyhlášky zo dňa 31. júla 1914 a zo dňa 21. augusta 1914 o všeobecnej mobilizácii a podľa nariadených odvodov a domobraneckých prehliadok tí, ktorí predtým vojakmi neboli, nastúpili na vojenskú službu: Ján MURZA, Ján ŠVORCA, Ján MŰLLER, Ján GAZDÍČOK, Ondrej JANCO, Pavel KENDER, Eugen MORAVČÍK, Ondrej LÖRINC,
Ondrej KANABA, Alexander HERBERT, Ján PLAČKO u Kučeru, Štefan ONDREJ, Ján TOMČO, František BENDÍK, Juraj KASPER, Štefan KASPER, Ján SLAMENÍK, Martin PLAČKO.
V bádaní po našich predkoch bojujúcich vo Veľkej vojne boli v archívoch a iných záznamoch zistení ďalší občania našej obce, ktorých kronikár v Pamätnej knihe obce neuviedol. Týka sa to predovšetkým obyvateľov Banskej kolónie (Bánya Telep) a ďalších, ktorí mali domovskú príslušnosť v našej obci. Títo sú uvedení v pripojených tabuľkách.
Väčšina mužov z obce narukovala k 25. pešiemu pluku v Lučenci, 16. kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku v Banskej Bystrici a Jelšave, k 29. pluku poľných strelcov v Lučenci, k 9. kráľovskému honvédskemu pluku a 6. delostreleckému pluku – GAR Nr. 6 v Košiciach. V priebehu vojny sa však podľa potreby vojaci premiestňovali aj k iným bojujúcim jednotkám.
Zmobilizovaní boli aj baníci. Neskôr, keď sa v priebehu vojny prejavil nedostatok železa, niektorí baníci z obce boli Rimamuránskou spoločnosťou od vojenskej služby oslobodení a prepustení domov. Baníci však museli počas vojny pracovať pod prísnym vojenským dozorom a skoro zadarmo.
Biedu, hlad a všetky strasti vojny neprežívali len vojaci v zákopoch, ale aj obyvateľstvo v zázemí. Inak tomu nebolo ani v Nižnej Slanej. Ženy padlých a aktívnych vojakov síce dostávali v prvom roku vojny vyživovací príspevok na počet príslušníkov rodín, tento príspevok sa však neustále znižoval a pred koncom vojny už nebol žiadny. Tak ako v okolitých mestách a obciach, aj v Nižnej Slanej počas vojny panoval všeobecný nedostatok potravín, drahota, hlad.
Podľa slov kronikára: „Pozdejšie ale, v posledných rokoch vojny, nedostatkom potravín zdražovalo sa všetko, ceny stúpali rýchlo. Už v roku 1916-tom, takže nielen chudobní, ale i vrstvy odkázané na pevný plat, trpeli drahotou potravín, ktoré bolo ťažko dostať. Ľudia chodievali po dedinách okolo Tornali zháňať obilie."
V rokoch 1917 a 1918 boli už zásoby monarchie vyčerpané. Nastal všeobecný nedostatok potravín. Štát rekviroval obilie, dobytok, zemiaky, fazuľu a hrach. Z veže kostola boli strhnuté aj dva zvony.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík