V roku 1914, pred I. svetovou vojnou bolo národnostné zloženie pluku takéto: 56 % Maďari, 41 % Slováci, 3 % ostatné národnosti. Pred vojnou bol štáb spolu s I., II. a III. práporom dislokovaný v Lučenci a IV. prápor sídlil v Goražde. Mobilizačné plány zaradili tento pluk do zostavy 53. pešej brigády (53. IBrig), ktorá bola súčasťou 27. pešej divízie (27. ID) z Košíc. Divízia bola súčasťou VI. zboru z Košíc a spolu so svojím zborom bola určená na front do Haliče proti Rusku. V rámci košickej 27. pešej divízie pôsobil pluk počas celej vojny, takže bojová cesta pluku je totožná s bojovou cestou divízie. Do marca 1918 bola divízia dislokovaná na východnom fronte. Potom bola prevelená na taliansky front.
Bojový krst prežili tisíce vojakov lučeneckého IR 25 v ťažkých bojoch pri Komarowe. Košický VI. zbor bol súčasťou 4. armády generála Affenberga. Útok tejto armády smeroval na Cholm proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím pravým krídlom pozdlž rieky Huczwy, zatiaľ čo jednotky VI. košického zboru postupovali čelne na Komarów. 4. armáda mala za úlohu dovŕšiť úspech pri Krasniku, ktorý tam dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády generál M. Auffenberg 25. augusta 1914 začal útok bez ohľadu na to, že skoro 90 % práporov jeho armády ešte nezaujalo východiskové pozície. Urputné boje sa rozvinuli práve v pásme útoku 27. košickej pešej divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej 25. lučenecký peší pluk mal v bojoch v okolí mesta Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty.
Druhým veľkým stretom bola bitka pri Rawe Ruskej, ktorá prebiehala od 6. – 15. septembra. Už v polovici septembra museli rakúsko-uhorské jednotky ustupovať, pretože 5. ruská armáda sa pokúsila o obkľúčenie 4. rakúsko-uhorskej armády, v radoch ktorej bojovala aj košická 27. pešia divízia. Lučenecký IR 25 zvádzal ťažké obranné boje v okolí mesta Jarosław.
Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj IR 25, ktorý bol z celou 27. pešou divíziou zaradený do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho. Lučenecký pluk bojoval neďaleko dnešných slovensko-poľských hraníc, najmä na území dnešného okresu Sanok. V marci pluk bojoval v horách neďaleko obce Wola Michowa. Počas týchto bojov pluk opäť utŕžil ťažké straty.
Po víťaznej ofenzíve pri Gorliciach sa IR 25 v rámci košickej 27. pešej divízie zúčastnil prenasledovania ruských jednotiek. Pluk absolvoval vyčerpávajúce boje pri Przemysli (máj – jún 1915), pri Mosciskách-Lubaczowe (jún 1915), pri Grodku – Magierowe (jún 1915), pri Gnilej Lipe (jún – júl 1915), Zlotej Lipe (júl 1915). Postup na východ sa postupne spomaľoval a v nasledujúcich obdobiach vojna na východnom fronte nabrala statickú podobu, prakticky až do Brusilovovej ofenzívy. Jednotky 27. pešej divízie v rámci 54. pešej brigády (67. peší pluk) a 53. pešej brigády (25. peší pluk) čakalo takmer ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe, Renówe, Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové.
Idyla na východnom fronte sa skončila veľmi rázne. Dňa 4. júna 1916 sa začala Brusilovova ofenzíva, ktorá dopadla na rakúsko-uhorské jednotky, ako lavína. Jednotky 27. divízie sa stále nachádzali v okrese Krzemeniec na Volyni (dnes Kremenec, Ukrajina). Nápor ruskej armády zatlačil jednotky divízie do okolia mesta Brody, kde divízia intenzívne bojovala až do augusta. V okolí mesta Brody IR 25 bojoval aj takmer celý rok 1917. V marci 1918 bola celá 27. pešia divízia prevelená na taliansky front.
Aj v poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave (15. jún 1918) nasadilo R-U velenie na talianskom fronte skoro všetky jednotky s väčšinovým zastúpením Slovákov – IR 71, 72, 67, 12, 25, HIR 9, 16, 314, 315 a prápory poľných strelcov 19, 11, 29 a 32. Po celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny armád – Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11. armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký peší pluk spolu s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta.
Útok na Brentu, ktorý mal odlákať pozornosť protivníka, sa začal o tretej hodine ráno 14. júna 1918 a jednotky 27. pešej divízie tu zvádzali ťažké boje najmä o kótu 1173. V jednodňovom boji sa im podarilo zdolať niekoľko obranných postavení nepriateľa a celej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky talianskej armády.
Významnú úlohu v rozpade rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie v zostave 11. armády v priestore Asiaga. Vojaci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odôvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa streľbou z guľometov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im podarilo vyvolať podobnú odbojnú náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie a vynútili si stiahnutie z frontu. Správa sa rýchlo šírila a do dvoch dní zachvátila celý tirolský front. Začiatkom novembra boli jednotky 27. pešej divízie prevelené na Balkán. Počas presunu zastihol oddiely pluku koniec I. svetovej vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-