Bol vyhľadávaným lekárom, hoci nedisponoval titulom. Vykonával množstvo operácií (vrátane operácií očí). Pacienti za ním chodili z celej krajiny a takisto aj on veľa cestoval. Sám mal zdravotné problémy, zápasil s reumou, ktorú si liečil v termálnych prameňoch Turčianskej župy.
V roku 1816 už býval a liečil v Pešti. Tu sa v roku 1817 stal riaditeľom očnej kliniky, založenej dobročinným ženským spolkom. Jeho asistent Sándor Cseresnyés opísal vo svojej knihe prvé dva roky fungovania kliniky, pričom podrobne popísal 42 prípadov, ktoré za ten čas liečili. Najčastejším problémom, s ktorým pacienti prichádzali, bol sivý zákal, na ktorý bol Tóth Pápai odborníkom. Po dvoch rokoch pôsobenia na klinike v Pešti sa pravdepodobne vrátil späť do Rimavskej Soboty. Nepoznáme dátum a miesto jeho úmrtia. Z jeho súkromného života vieme len toľko, že bol ženatý.
Portrét jeho manželky je pandantom k portrétu Jánosa Tóth Pápaiho a oba sa dostali do zbierkového fondu múzea darom od Ilony Vályi z Rimavských Janoviec. Ako jedni z najstarších nadobudnutých zbierkových predmetov sú zapísané aj v Prvej prírastkovej knihe múzea z rokov 1882 až 1918.
Reštaurovanie dvoch pastelov na pergamene zo zbierok Gemersko-malohontského múzea bolo realizované vďaka tomu, že projekt reštaurovania z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Reštaurovanie realizoval Mgr. art. Štefan Kocka z Banskej Bystrice.
RNDr. Ján Aláč