×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/vianocne/rv
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/koncert/babjak
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/vianocne/rv
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/koncert/babjak
utorok, 01 október 2013 18:57

LEN ŠEPTOM A POCITOVOU SKICOU...

Napísal(a) Miro Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Pred pár dňami skončil medzinárodný festival historickej hudby na Gotickej ceste (ARS ANTIQUA EUROPAE IN VIA GOTHICA). Už dvanásťkrát prebiehal v tomto regióne. Umelecký obsah, priebeh, pozadie, akoby v alegorickom oblúku, v dvoch článkoch na portáli Maj Gemer zaodiala Marta Mikitová gracióznou eleganciou vlastného videnia. Tak ako v minulosti všetky exportované články z jej faktografickej umeleckej dielne disperzného zamerania (história, bibliografia, literatúra, hudba atď.). Sama zasiahnutá hudobným nadaním, vzdelaním a láskou ku všetkému krásnemu, čo súvisí s čarom melódie akéhokoľvek hudobného nástroja či jeho prejavu (z múz nielen Kalliopé). Ja, bez hudobného nadania - poviem triviálne „ofsajder“, osmelil som sa zúčastniť podujatia tohto slávnostného umeleckého prejavu na gotickej ceste v obci Čečejovce asi 25 km od Košíc, neďaleko zrúcanín turnianského hradu - vlastne táto obec je skoro na hranici Gemera a časti starého Abova - dnes košického kraja. Akoby plebejec (chcem zostať aktuálne v historickej nomenklatúre tohto

názvu) vzal som na seba riziko účasti. Nie, čečejovský stredoveký kostolík neohúri rozlohou, je malý, skromný v svojej strohej gotickej architektúre, chudobný svojím chatrným striedmym mobiliárom, ale prebohatý nesmiernou umeleckou hodnotou v odkrytých gotických freskách, ktoré ako prvé pri vstupe padnú do pohľadového poľa účastníka. Nie, nie je tu nádhera ani štítnického chrámu, ani elegancia prepychu Betliara a iných noblesných lokalít Andrášiovskej magnátskej famílie. Táto dedinka mala pohnutú históriu, v období tureckých bojov a stavovských povstaní sa obyvateľstvo scvrklo na štyri poddanské famílie. Tento kostolík to prežil a zachoval sa, akoby chcel manifestovať inerciu oproti všadeprítomnej entropii v čase i ľudskej zlobe či hlúposti historických nekultúrnych periód. Koľko predkov skláňalo tu v pokore s prosbami svoje ustarostené tváre? Toto všetko som vnímal v prostredí stiesnenom hranicou úzkeho chrámu s malými okienkami, hrubými múrmi, ale pritom v atmosfére náchylnej k zamysleniu, prítulnej predovšetkým vďaka melódiám, ktoré vyčarili prítomní umelci na starých nástrojoch v tom, čo sa skrýva pod pojmom stará historická hudba. Nie, nerozumiem jej dobre, ale dávala mi niečo povznášajúce, majúce punc akoby veršov bez konca, pocitu pokory, pocitu očakávania čohosi, alebo intuície, že i ktosi iný je tu so mnou, pri mne, že cítim jeho teplú ruku a ja už trošku uzimený tejto ruky sa držím a odovzdávam. Spomeniem len skladbu, jednu za mnohé ďalšie od Giulia Cacciniho: „Amarilli, mia bella“, aby navodené a vytvorené ovzdušie umocnilo v človeku jeho možné túžby, očakavania či záchvevy z pozadia najhlbších intimít. Akoby v neustálom napätí ešte stále niekoho čakám, až hudba „finitom“ zmĺka a stráca sa vo mne so všetkým étericky neskutočným a predsa existujúcim, vzdialeným a predsa prítomným.

Schádzam do Aleje kráľov, ktorú som už meral pri príchode. Tu stoja stoicky, nepohnute a človek by poeticky povedané apostrofoval čas a zvolal: „vnímam Vás, králi, i to, čo po vás tu zostalo!“ Je ticho, padá skorý súmrak v súkromí vlastného šera i ojedinelé podjesenné listy a nechce sa odísť, akoby som čakal na niečo čo nepríde, akoby po melódiách zostalo niečo nedopovedané, či zamlčané a celkom mimovoľne prichádzajú z podvedomia verše európskeho básnika z 19. storočia, Roberta Browninga, ktoré už neviem presne artikulovať pre vlastnú „nepamäť“ a znejú asi takto: „Šťastný, kto plný pohár nedopije do dna, kto krásny román nedočíta, kto vie sa rozlúčiť s ním, tak, ako ja sa s Tebou rozlúčim.“ (Samozrejme nechcem sa s týmito citovanými veršami celkom stotožniť, ani sa im celkom poddať a Žigmund Luxemburský s kolekciou svojich kráľovských partnerov v Aleji kráľov mlčiac akoby súhlasili so mnou a dávali mi za pravdu.)

Ako neodborník v odbore hudby, dojatý jej emocionalitou v gotickom prostredí čečejovského chrámu, želal by som si, aby s podobným zámerom vkročila i do západnejších lokalít gemerského regiónu, kde má Gotická cesta tiež svoj domov. Môj skôr osobne prežívajúci pocitový príspevok žije v osídlach starej hudby v tomto historickom prostredí - vďaka patrí všetkým a na akejkoľvek úrovni, ktorí sa na tomto podujatí akýmkoľvek spôsobom zúčastnili. Osobne musím priznať, že to bola Marta Mikitová, ktorej články ma podnietili, až vyprovokovali napísať pár viet z pohľadu hudobného neodborníka - plebejca.

Miro Ďurinda, Košice

 

 

Čítať 2371 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:25

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!