Materinský jazyk je silným nástrojom na zachovanie a rozvoj nášho hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva. Učenie sa v materinskom jazyku zlepšuje porozumenie, angažovanosť a kritické myslenie a zároveň je aj mostom k ovládaniu iných jazykov. Pokiaľ ovládame materinský jazyk, sme schopní sa potom naučiť aj iné. Tým najlepším pomocníkom na zvyšovanie úrovne komunikácie v spisovnom slovenskom jazyku je určite čítanie. Čítanie rozvíja jazykový prejav, obohacuje slovnú zásobu a významne pomáha k správnemu používaniu pravopisu a poznávaniu gramatickej stavby jazyka. Vytvorme si preto citový vzťah ku knihám, veľa čítajme a veďme ku každodennému čítaniu kníh aj naše deti. K správnemu používaniu slovenčiny, najmä v písomnom styku, pomáhajú viaceré jazykovedné príručky, prístupné v knižnej forme, ale aj online na internete. Slovenské slovníky.
Stáročia boli materinským jazykom nárečia. Zachytávali celé kultúrne a intelektuálne dedičstvo, ktoré sa hromadilo stovky rokov naprieč generáciami. Je v nich ukrytá história nášho jazykového vývoja a na jeho zachovaní majú podiel ľudia, ktorí ním rozprávajú (i keď dnes stále menej). Nemalú úlohu tu zohrávajú výskumníci, zberatelia jazykových prejavov. Vďaka nim sa aj na Slovensku v písomnej forme zachováva krása našich nárečí a je prienikom miestnych nárečí do každodenných neformálnych hovorených prejavov aj obyvateľov gemerského regiónu. Jedným z významných slovenských dialektológov, zberateľom a propagátorom nárečí bol profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák z gemerského mestečka Hnúšťa. Jeho trojzväzkové dielo Gemerské nárečia 1/3 obsahuje vyše päťsto textov zo slovenských obcí horného a stredného Gemera. Pripomeňme si preto z tejto knihy niektoré ukážky nárečia, ktorým sa dorozumievalo pôvodné obyvateľstvo na území Gemera a Gemera-Malohontu.
Čierna Lehota (okres Rožňava)
... A van se spítá: „A ska̋že sťe vi, dobrí ľuďe?“ A mi zmo mu otpovedali: „Hín z Gemerské.“ A van na to si zďíchnúl: „É, ve som ja̋ sťa̋t dakoďi choďil! Ši viaťe chto som ja̋?! Ja̋ som ostál ešťe z Jánošíkové banďi. Ta povedá a s kotré že sťe ďeďini? Ďe bíváťe?“ „Ta povedá, mi tu bívamo, volá se naša̋ ďeďina Šiarná Lehota.“
(úryvok z rozprávania 70-ročnej Márie Svačkovej 29. 3. 1966).
To tak chudobňamu šloveku aj z hrnka vikipí. – Nože chot prňast ťa konope s pajda dlókát! – Saďímo aj mi najva̋c len ťa gromple (= zemiaky). – Bašík se vara ňeuka̋zali ot todi! – Sedňiťe si tu po zemi, ňa na trávu! – Ve ťi dostaňeš, len domó príďi! – Doz bi bulo biaďi aj u nás naisťe, abi ňi táto fabrika! Bo zmo tu chudobňí luďe temer va̋c ako bohaťí. – Pon (= asi) trirošňa ďiťe má. – Som ja̋ dos se psoťi nadrvila.
(úryvky z rozhovorov so staršími v lete 1934 a 19. 7. 1937.
Drienčany (okres Rimavská Sobota)
Na Krnóki tot sä bú nahnevau na nich, tag ich dau krížen zez dolinu zahatač. A edná diärä bula tatan na Sliskua. Tag uš tó diäró ušó hät. Mau ednú džiäuku, tag jí nechoceu dač, tag ušli. Koi vräj mašku pusteu, tag na Sliskon vinišla. Ale šlovek vräj nemahó préč.
(úryvok z rozhovoru so staršími, rozprával báčo Ondro Šuanauceviä Pincik; zapísané v lete 1931 rukou)
Gočaltovo (okres Rožňava)
U Pulenó na toku smo spávali aj zo svekró. – Tag len tak klipkal ošamí ko prišól obzrút túto našú pšenic semká. – Maj starí se dos narobil na tich cestoch. – To na Krivú stredu zmo se dakodi várgali ďauki, paropci, tuž aj šitká šelet. – Na Lucu se zase noc merela, na pra̋tkoch. Ftodi ďaušetá pouctili paropkó. Muzika obišejne nebula. Len kukuric z makom jedávali. A paropci si donesli ište aj zúpi slami a tak na né spali dorana.
(úryvok z rozhovoru so staršími v lete 1955)
Jelšava (okres Revúca)
Ta to zmo mali takia pece tu f kuchine alebo aj na dvore. Tak zmo si porichtovali múku vešer a preosa̋li do korita. Korito na takich tragliškách bulo. Mi aj terás ešče doma pešemo chlebík, nám kupenskí nešmeká dobre. Potom zmo urobili kvas a zapravili. To se z otrúb robil takí pár, takia gulki. To se precedilo, dali se k tomu ešče aj droždže a tak se to s tim spravilo tot kvas. (...) Tuš tag zmo to dakodi piakli chleba.
(úryvok z rozprávania 61-ročnej Júlie Krištófikovej, 26. 7. 1954)
Klenovec (okres Rimavská Sobota)
Bú edon oťec a mau tri ďiouki. Bú dovec. Tak povedau najstaršej: „Poďže mi vraj, poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A ako mu hlavu š́esala, aňi ňezveďela, ľen ham! a už bula v žalútku. Prechltou ju. Potom zas zavolau sredňú: „Poďže mi vraj poť, ďiéuka moja, hlavu uš́esať!“ A zas aj tú prechltou ako tú prvú. Ostála mu už hiba najmlačia.
(úryvok z rozprávania 45-ročnej Zuzany Bencovej v lete 1930)
Muránska Zdychava (okres Revúca)
Tu najväcej len drevänie chiže jesto po vrchoch. Aj ťeras tam len takie robä. To ot spotku pozakladaju skali do fundamentou a tak potom uš cemrmani ťie breuna založä na ťe skali. Fše viši a viši sa to klaďe dookola a uš potom ag vinďe hor, da krokvänice a potom pribije krokvi na to. Murpangi su tam ťeš. Na ťe hräďi au tak popribijaju a po latach lebo šingle pribiju, lebo kiškami pošivaju.
(úryvok z rozprávania 61-ročného Šimona Simana 9. 8. 1956)
Ratkovská Lehota (okres Rimavská Sobota)
Koi som bú ešče parobok šesnácrošní, tag mä prišli povolač starší paropci, ež budú faša̋ngi, tánec, ež oni mä kcú za džiauša̋rä, ež budem volač džiauki na tánec. A ja̋ si mislím, šua he to bude za funkciä, ja̋ som ešče nigdaj netancovau, ež mä zavedú tia džiauki! Tak prišla nedelä. Od obedu som už išó volač, každú džiauku: Zusku, Marišku, Hanku.
(úryvok z textu 82-ročného Jána Ochata, pravopisne upravil Štefan Tóbik, jeseň 1968)
Rejdová (okres Rožňava)
... To jeden buu potpaliu chľeu, stodolu benzinom popoľevau a to potem tak horelo het, dlou se buu ohen obratiu. A uš šitko bulo doma zhromaždeno, aj siaťa, aj seno, otavi. A mlinar se tam ukiazau, tak za nim že zo sekerou behau. Chto zna, de se tam buu ziau tod mlinar ftodi. Ta priam na neho dosvečiu uš potem. A do Leopalda (= Leopoldova) ho ziali. To naraz zhorelo au (tu hľa) de ťe chiže, aj prez naž dvor de au ťe zatki, bo to bulo skorej nabudovano au tak na kope.
... Zakosi se rostriasu, potem se obraca, pohrebe se do kopencou, rozmece se do posťeli a kot je suchie se posklada do smikou (= kôp). – Misimo se s nima rečovat, dohvarat. – Ulapiala se mu sucha nemoc (= suchoty). – To lem taka lesa s pruťa.
(úryvok z rozhovoru so staršími obyvateľmi 9. 7. 1936)
Čo zmo museli spravit, abi strigi nechodili... To zmo mali takie dreveňe stoli, zmo museli naškriabat zo štiroch rohou taki prach a to se dalo krave, abi porabiat neprišla striga. A jak zmo mutili zbienku, ta zmo dali nuož, abi neprišla striga. A ked se otelila krava, ta bochran dakomu dačo požičit. Bo to dakodi zmo si išli aj krušok chleba, aj pou chleba požičit ku susedovi, aj vajco, aj čo, ta bochran požičit, ftodi, ked se krava otelila. A ked bi dachto vam lebo buu vajco priňesou, ta ponad dach zmo do druhieho dvora ho rutili, bo že to vam porabiat prišou.
Roštár (okres Rožňava)
Ja̋ už mám sedemdesa̋tosem rokó mi budú v januáru deva̋tom. Volám se Ján Sliuka. Tu som se narodil, tu v Rošta̋ru. Ale na majetku zmo robili fše. Ale sprežní (záprah) statok zmo nemali, tak zmo potom prišli sem z ocouskiho. Ešte kim zmo tam buli dovedna, brata̋ zmo buli tra̋, tag majetok zmo si podelili. Ja̋ som prišól sem bívat, aj edon druhí brat, ale tot je na Hankové, totot se tam oženil a toto predál potom.
(rozprával 78-ročný Ján Slivka 27. 9. 1967)
Štítnik (okres Rožňava)
Kobi to hor stanúli títo lude ča umrúli, ča bi tí povedali na totot svet? – Oni su eštek ni takí starí, mojo dite. – Blízo vo ftorok prídú. – Tag ju van tag nahál. – Vidíš, popržlil si si ruku, neplač! – Ag idú ta̋ taló do Rozložné. – A či vida̋ ag van lúča̋ ťa skali sem? Beťár edon, počkaj len! – Štiknickí dohán búl bars fajní. – To je proti srca, dobre mu neviskokne vonkát.
(úryvok z rozhovoru so staršími 5. 7. 1943)
Rožňavské Bystré (okres Rožňava)
Dakodi, ak sä aj ja̋ pamätám, tak zmo na den Jána aj cicijániki páleli, paropci aj ďiauki. To, veda̋, najva̋cé len v nedelu vešiar páleli. To sä tak pozhánäli a vzäli ednú käšku, dali si ju na palicu, zapáleli a tag išli dedinó. A pritom si spiavali: Jánik náš, Jánik náš, de tä pálit mámo, de tä pálit mámo? Na postriat dedine, na pekné deteline, na dobré deteline.
(úryvok z rozprávania 53-ročnej Zuzany Tomkovej 16. 8. 1955)
Nárečie zohráva dôležitú funkciu v živote spoločnosti. Zachovajme z neho to, čo sa ešte dá. Využime možnosť zachrániť jazykový odkaz storočí pre dnešnú i budúcu generáciu.
O jazyky – najmä o ten vlastný, materinský, sa treba starať, používať ho, opatrovať a chrániť. Dajme mu preto náležitú pozornosť a oslávme ho 21. februára!
Spracovala Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/narecia/item/12884-ukazky-gemerskych-nareci-ako-prispevok-k-medzinarodnemu-dnu-materinskeho-jazyka#sigProGalleria3d9608005b

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-