×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/narecie/kocorhen
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/narecie/kocorhen
pondelok, 20 február 2012 23:59

Ako sa stalo, že Tajovského Ženský zákon Malorevúčania nielen preložili do reči Kočorhenov, ale ho aj odohrali Doporučený

Napísal(a) Martina Rusnáková
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Už ani presne neviem, kedy a v ktorej bystrej makovici sa zrodila taká úžasná myšlienka, že nacvičíme divadlo. No nie hocijaké. V nárečí. Myšlienka síce pekná, ale.... čo budeme hrať?  Kto nás bude správne viesť? A podstatná vec – kto bude hrať?
Mnoho otázok, málo odpovedí, ale vravieva sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Našli sme divadelnú hru Jozefa Gregora Tajovského – Ženský zákon, podomácky preložili do reči Kočorhenov, režisérskej aj hereckej role sa zhostila Dominika Pelleová, v súčasnosti študentka Akadémie umení v Banskej Bystrice, ktorá jediná vedela, skadiaľ začať a hlavne ako. Konkurz prebehol rýchlo, ako inak, v miestnej krčme, kam dokopy

nikto neprišiel a všetci sa len okúňali, pristúpili sme preto na presviedčanie a metódu nátlaku. Tak vznikol ochotnícky divadelný súbor, ktorý tvorilo sedem statočných ochotníkov a dali sme mu meno Kočorhen – podľa nárečového označenia ľudí žijúcich v Revúčke.
Pointa celého predstavenia tkvela v tom, že celé predstavenie v štyroch dejstvách sa odohrá v nárečí, ktorým hovoria obyvatelia Revúčky. Naučiť sa scenár bola jedna vec, naučiť sa ho „švákať“, bola vec omnoho ťažšia. Občas sme si ani sami medzi sebou nerozumeli, tak sa nám poplietol jazyk.
Po mesiacoch skúšok sme sa 15.9.2010 postavili na „ďesky, šva neznamenajú ništ, dokial na nich nestojímo my“ a zahrali sme svoje prvé predstavenie, ktoré bolo pre nás nielen premiérou tejto hry, ale celkovou našou prvotinou, čo sa týka divadelného prejavu. Ohlasy boli mimoriadne kladné a nadšené, ľudia tlieskali, povzbudzovali nás do ďalšej práce, čo nás dohnalo k desiatim reprízam tohto predstavenia po okolitých obciach.
Všetci nám ďakovali za snahu udržať reč Malorevúčanov, ktorá sa pomaly z dediny i gemerskej doliny vytráca. Bola by to škoda, keby sa zabudlo na „jezyk starých materí a otcov“, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu dlhé roky. Veď to by ani Revúčka Revúčkou nebola, keby sa nešvákalo v každom dvore. Revúčka je typická svojím nárečím, ktoré je síce pomerne jednoduché, ale tiež jedinečné a vzácne pre miestnych obyvateľov.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediný svojho druhu, hoci nie prví, ktorí okúsili krásu divadelného umenia. Veríme, že rovnako nie sme ani poslední a snaha o zachovanie nárečia Malorevúčanov sa aj takýmto spôsobom bude šíriť dalej. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhenov prinieslo na dedinu nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, miestami vznikal pocit, že sa celý dej odohráva práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým, čo k nemu patrí, slzy i smiech, bohatstvo i chudoba, sklamanie i láska, ale tak to má byť...
Martina Rusnáková
Fotografie: Peter Kaša

{gallery}kultura/narecie/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 4257 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!