×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/emig/55
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/emig/55
nedeľa, 01 august 2010 20:46

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 55. časť - Odchod z Californie IV.

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ashland, Oregon Po krátkom pobyte v Corningu, kde som sa vykúpal, prezliekol a dobre naraňajkoval, mal som pred sebou ďalšie mesto Redding, v ktorom som sa aj trošku zdržal, pretože som bol už na diaľnici číslo 5 North a horúčavy boli neúnosné. Naviac mi klimatizácia v aute dobre nefungovala, alebo prakticky skoro vôbec, a tak okná som mal stále dokorán otvorené, aby mi do rozžeraveného vozidla vial čerstvý vzduch. Spomenul som si v tom okamihu aj na Death Valley, Dolinu smrti, cez ktorú som ani nie tak dávno prechádzal práve týmto istým autom bez klimatizácie s vonkajšími teplotami vyše 50 stupňov Celzia. Tu boli teploty o niečo nižšie, iba okolo 40 stupňov v tieni. Toto mesto má zaujímavý primát,

pretože je považované za druhé najslnečnejšie mesto Ameriky. Prvé je Yuma v Arizone. Redding sa rozprestieral pod neďalekým pohorím Siskiyou, kde najvyšší vrchol bola sopka Mt. Shasta s výškou 4.322 m. Podľa záznamov naposledy soptila v roku 1786. Svoje meno zdedila po Indiánoch kmeňa Shasta, ktorí tu kedysi bývali. Mesto bolo rozsiahle, ale počtom obyvateľov nie až tak preľudnené, pretože niečo vyše 81 tisíc nebolo pre typické americké mestá až tak veľa.
Po prestávke som pokračoval do strmých kopcov pohoria Siskiyou, kde bolo taktiež niekoľko priepastí na ceste k vrcholu a taktiež aj dole na druhú stranu smerom na Oregon.  Keď som takmer dorazil k samotnej hore Mt. Shasta, dole som zočil nádherné zelenkavé jazero rovnomenného názvu s pohorím, Lake Siskiyou.  Je vybudované ako vodná nádrž na rieke Sacramento o rozlohe niečo okolo 170 hektárov. Je to zároveň aj rekreačné miesto a veľmi navštevované turistami, ktorí si tu do chuti užijú nekonečne nádhernú prírodu v zajatí hôr.
Po prejdení pohoria som sa ocitol v malebných dedinkách a jedna s exotickým menom Grenada mi zvlášť utkvela v pamäti. Neskoršie som sa tu zastavil častejšie a v roku 1989 som zažil veľmi dobrodružnú príhodu. K tomu sa vrátim ale neskoršie, keď ten správny čas nadíde, veriac, že na to dovtedy nezabudnem...
Schádzal som dole kopcom do nádherného mestečka letného festivalu Shakespearových hier, Ashland, kde pod neďaleko týčiacim sa Mt. Ashlandom (2.296 m) sa schádzajú študenti z celého okolia, ale hlavne z tunajšej vysokej skoly. Táto tradícia sa datuje od 5. júla 1893. Ani nie päť kilometrov je ďalšie väčšie mestečko Medford (80 tisíc obyvateľov). Potom nasledovali  menšie mestečká, ako Grants Pass, Roseburg, Cottage Grove a konečne aj mesto atletiky Eugene, kde som sa pôvodne chcel usadiť. Nakoniec po jeho prehliadke som sa rozhodol ináč a pokračoval smerom na sever.
Hlavné mesto Oregonu Salem (140 tisíc obyvateľov), ma taktiež nijako nezaujalo, ale to bolo asi aj tým, že bolo na rovine a tých kopcov nablízku som veľmi veľa nezočil a napokon už som bol rozhodnutý pre Portland.
Prichádzal som po diaľnici a dole z kopca som vpravo uvidel rieku Willamette, ktorá sa tiahla celou dolinou, kde bolo mesto Portland roztiahnuté do nekonečna (590 tisíc a s predmestiami 2,2 milióna obyvateľov). Tu som chcel hneď zostať, hlavne preto, že som videl tie nekonečné kopčeky v okolí, ktoré vytvárali akýsi plot okolo peknej záhradky. Celkom vľavo som zočil sopku Mt. Saint Helens, ktorá ešte prednedávnom soptila a spôsobila tu dosť škody a nepríjemných chvíľ pre občanov i tohto mesta. Mt. Saint Helens mala pred touto erupciou 2.950 m a po nej klesla o 400 metrov do dnešnej podoby 2.550 m. Vpravo potom bol môj obľúbenec Mt. Hood (3.429 m), taktiež sopka, ale už nejaký ten čas nesoptila, naposledy veľmi ľahko v roku 1907. Predtým v roku 1805 a asi najviac z tohto obdobia posledných 230 rokov v roku 1781-82.
Po príchode do Portlandu som zaparkoval na najbližšom parkovisku, ktoré som uvidel. Netrvalo ani dlho a zotmelo sa. Bola sobota, 8.8.81, takže tri osmičky... Ale deň to bol rekordný, pretože doteraz je to najteplejší deň v histórii existencie tohto štátu, keď ma tu privítala táto rekordná teplota, a to nie hocijaká, ale 420 Celzia a ja som sa pekne potil. Bol som ale na horúčavy zvyknutý už z Kalifornie a z ďalších horúcich miest.
Ráno som som sa zobudil do máličko chladnejšieho dňa a cez deň teplota vystúpila už len na 400 Celzia. Auto som nechal na parkovisku a šiel som si popozerať mesto. Bol som ohúrený tou nekonečnou zeleňou stromov, ktoré boli v meste povysádzané a k tomu tu bolo aj niekoľko pekných parkov, kde si ľudia schladzovali svoje telá rôznymi spôsobmi. Neďaleko bolo aj zopár fontán, takže pobyt v nich si najviac užívali deti, ako i rieku, kde sa len tak hemžili. Ja som si tiež užíval moje budúce mesto, v ktorom som sa napokon definitívne usadil a kde trávim už pomaly tridsať rokov. Okúpal som sa v rieke a pekne schladil horúčavou prehriate telo. Na druhej strane som sa nemohol dočkať druhého dňa, keď navštívim arcidiecézu katolíckej cirkvi, ktorá nebola ani tak ďaleko, ale vtedy som to ešte nevedel. Rudo mi hovorieval, že keď prišiel do New Yorku, prvé, čo urobil bolo, že  sa obrátil na katolícku diecézu a tam mu trochu pomohli v začiatkoch, nakoľko on vtedy peňazí veľmi veľa nemal. Ja som bol na tom trošku lepšie, ale aj tak som bol z toho všetkého akýsi ohúrený, i keď príjemne. Bol som šťastný, že som si vybral toto mesto.
Na druhý deň skoro ráno som sa v neďalekom tiráckom zariadení osprchoval a prezliekol do čistého oblečenia a potom som sa pobral hľadať miesto toho môjho budúceho kontaktu. Navštívil som prvý kostol, ktorý som uvidel, ale tam mi hneď povedali, že mám ísť o niečo ďalej a tam nájdem tých, ktorých hľadám. Nakoniec som stál pred budovou Katolíckej arciedecézy na 29. Avenue ulice Burnside, ktorá je nekonečná a jej dĺžka je okolo 22 kilometrov. Po vstupe do budovy som vpravo uvidel miestnosti, kde pripravovali týždenník Catholic Sentinel. Ale nestačil som sa ani poobzerať a hneď sa ma niekto ujal. Bol som milo prekvapený, keď ma priviedli pred samotného pána biskupa Paula Waldschmidta, ktorý bol veľmi príjemný pán, šesťdesiatnik majestátneho výzoru a pekne vysoký. Pozval ma k sebe do kancelárie a začali sme náš rozhovor. Rozpovedal som mu o mojej ceste a zároveň i o túžbe začať nový život práve v tomto meste. Veľmi pozorne načúval a potom ma zoznámil s poľským kňazom Zwraščakom, ktorý bol dobrým priateľom pápeža Jána Pavla II. Nebolo to naše posledné spoločné stretnutie, pretože sme sa ešte niekoľkokrát stretli.
Moju púť v Portlande som začal v moteli Pioneer, ktorý bol na konci 182. Avenue na Sandy Boulevarde, kde som asi tri noci prenocoval. Potom ako keby z neba blesk bol udrel, prišla dobrá správa z arciedecézy, aby som sa prišiel ukázať. Pri vstupe ma znovu veľmi pekne uvítali a predstavil sa mi pán, ktorého som už aj predtým tam videl. Bol veľmi ústretový, keď mi oznamoval, že by nebol proti tomu, keby som mu dovolil, aby bol mojím hostiteľom. Bol drobnejšej postavy a mal akurát 44 rokov. Pracoval ako novinár v týždenníku Catholic Sentinel. Rád som prijal jeho ponuku, pretože som nevedel ako sa zariadim v prvých dňoch, pokiaľ si nájdem nejakú prácu. Po zoznámení sme šli do reštaurácie, kde som ho pozval na obed. Tam sme rozvili náš rozhovor a nekonečná debata o našich životoch sa rozpútala ako lavína. Tiež mi prezradil, že jeho prarodičia pochádzali z Prahy, ale po česky nevedel nič, iba niekoľko zdvorilostných slovíčiek. Potom mi poukazoval zopár miest, kde pravidelne chodieval, ale hlavne kostol St. Ignatius, ktorý sa potom stal mojím najobľúbenejším miestom počas nedeľňajších omší, ako aj čítanie biblie pri návštevách jeho dobrých priateľov.
Konečne sme navečer zavítali do môjho prechodného nového bydliska, kde som za malý poplatok pobýval nasledujúce tri mesiace. Bob mi ponúkol izbičku, ktorá bola veľmi útulná. Bolo tam všetko, čo som potreboval a ešte aj niečo naviac, nakoľko to bola izba po synovi, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe pekne ďaleko, na druhej strane Ameriky v Severnej Karolíne.
Až teraz to prišlo, pretože to, čo som zažil, zanechalo vo mne stopy na veľmi dlho. Zoznámil ma so všetkými členmi rodiny, najprv s jeho ctenou, veľmi sympatickou pani manželkou,  potom mi predstavil aj druhého syna, ktorý akurát končil na strednej skole. Tretí bol už mimo domova, niekde v Kalifornii aj s rodinkou, ako i ďalšia dcéra, ktorá bola baletnou tanečnicou. Na záver sme vošli do poslednej štvrtej komnaty - a tam som ju zočil, ako sa tak jemne a panensky neviazane smiala celá žiariaca šťastím. Volala sa Jenny. Vedľa nej bola jej mladšia sestrička Mary, ktorá taktiež zamierila pohľadom do dverí, kde sme s jej otcom spoločne stáli. Jenny mala dvadsať a študovala na tunajšej univerzite učiteľstvo. Svojím úsmevom ma veľmi očarila a ten opakujúci sa nežný smiech, ktorý sa ozýval celým domom do nekonečna, ma dlho uspával, pretože som na ňu celú noc myslel.
Ráno som si potom všimol to, čo som v tom večernom svetle nepostrehol, že má nádherné nebeské oči, ktoré žiarili ako hviezdičky, keď sa jej zreničky zväčšili. Bol som z nej celý vo vytržení, lebo pri pomyslení na ňu som si nevedel predstaviť ako budem môcť odolávať jej ženskej kráse, aby som jej nepodľahol. Nebolo to ľahké a vždy som ešte viac trpel vtedy, keď sa ku mne iba na krôčik priblížila, pretože vtedy som cítil jej horúci dych a silný tlkot srdca. Už som aj ruku chcel natiahnuť, ale rýchlo som sa zháčil a snažil sa predstierať, že sa so mnou nič nedeje. Bolo to hrozné byť takto trestaný. Stal som sa trpiacim otrokom lásky. Ona si asi ani neuvedomovala ako ma vzrušovala a nechtiac ma dokázala skrotiť v najmilšie psíčatko, ktoré šťastne pobehovalo okolo svojej pani, mojej jedinej vysnívanej...
Na druhý deň ma pozvala aj s jej sestrou, aby sme sa išli schladiť na blízke kúpalisko. Neváhal som ani chvíľočku, hneď som sa prezliekol a bol pripravený prijímať všetky jej rozkazy. Doslovne sme vyleteli a ja som mal pocit, že jej jemný smiech je veľmi sexy. Alebo som ho len ja stále tak vnímal a taký počul nekonečne doliehať do mojich uší...
2.8.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

{gallery}kultura/emig/55{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 3158 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!