
Ondrej Doboš
Anketa: Ktoré tradičné jedlo považujete za symbolické pre Gemer?
Na stránke Maj Gemer pribudlo ďalšie kolo ankety, ktoré sme venovali tradičným gemerským jedlám. Chceme ňou zistiť, ktoré jedlo považujete Vy za typicky gemerské. Máte takto možnosť vybrať si niektoré z ponúknutých jedál, ktoré obľubujete, pripravujete si ho aj doma, alebo by ste ním ponúkli svojich hosťov z iných regiónov Slovenska, alebo aj zo zahraničia. Ktoré jedlo by ste im teda ponúkli? Možnosti: 1. Bryndzové halušky, 2. Cíbliky, 3. Gemerské guľky, 4. Kyslá polievka, 5. Papcún, 6.
Ako volili Gemerčania - V obci Rožňavské Bystré v komunálnych voľbách 2014 za starostku znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú - V Dobšinej je nový primátor Ján Slovák
Medzi prvými obcami na hornom Gemeri, ktoré doručili zápasnicu o výsledku komunálnych volieb 2014, ktoré sa uskutočnili na celom Slovensku 15. novembra 2014, je aj obec Rožňavské Bystré. Volebná komisia v zápisnici konštatovala, že volieb sa zúčastnilo 75,10 % voličov. Za starostku obce Rožňavské Bystré znovu zvolili pani Želmíru Gonosovú. Taktiež zvolili 5 kandidátov za poslancov Obecného zastupiteľstva: Iveta Hlaváčová, SMER-SD, Ján Gonos SMER-SD, Ladislav Šimko SMER-SD, Marek Ďurský SMER-SD, Zuzana Tomková SMER-SD. K zvoleniu všetkým blahoželáme!
Dnes už vieme, ako voľby dopadli. Snáď pre kompletnú informáciu je dobre, keď uvedieme, že tohtoročné voľby sa uskutočnili na Slovensku v 2906 volebných obvodoch z 2921. Zúčastnilo sa na nich 48,18 % voličov, čo v skutočnosti svoju občiansku príležitosť využilo tentoraz 2 164 029 voličov. Okrem starostov a primátorov miest zvolili tiež 20 753 poslancov samosprávnych zborov. Podľa odborníkov sa nesplnili ich predpoklady a tak tohtoročné komunálne voľby priniesli nižší záujem voličov ako
Ako sa zo šustra učiteľ stal - 15. časť
XV. časť - Odlet do Ameriky
Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja sme boli Čechoslováci, jeden Slovák a jeden Čech - Moravák, taktiež bývalý "horník" a solídny futbalista, myslím, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj vyzeral tak trošku potmavší.
Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, aj preto, že bolo horúce leto, takže načo tahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, počul som, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú Hraničnú Čiaru, keď som tiež v onen deň vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol, nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch, darmo si človek stále namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa roztavili, teraz už natrvalo... Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila, silno ma k sebe na hruď privinula a dala mi sladký bozk na čelo. Pot radosti od dojatia mi vždy na čelo vyrazil a moje oči boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo moje kosti uzimené akési, aj trošku stratené v tom svete ďalekom... Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala, ako husličky, keď ten na ne hrá, čo to vie. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca...
Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz mu to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok...
Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli popri ceste prirastené. I ten slávny Sud Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko, v ktorom som si telo zmorené horúčavou a tvrdou prácou zveľaďoval, pretože to bolo jazierko, ktoré ma vždy spasilo v cudzine, zbavilo neistoty a občas aj trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Rýchlo sme preleteli aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nemôžem zabudnúť, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších...
Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť, na to sa tiež nikdy nedá zabudnúť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekami. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme prvý a zároveň aj poslednýkrát.
Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne skontrolovala. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho momentu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko, až konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín...
Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit.
Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém, tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny do príslušných oddelení.
Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nepadneme.
Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly, nádherné.
Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matičky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili...
4.12.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Afganská superstar v dokumentárnom filme aj v Čajovni večnej mladosti v Rožňave
V rámci Medzinárodného týždňa ľudských práv pripravilo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave v Čajovni večnej mladosti na ulici Akademika J. Hronca Afganskú superstar vo filme. Diváci budú mať možnosť počas 87. minút sledovať dynamicky strihaný dokument, ktorý zaznamenáva celý priebeh trojmesačnej súťaže, vtipné momenty približujúce celonárodné šialenstvo, striedajúce mrazivé chvíle, kedy sa ženským súťažiacim za ich vystúpenie v tejto súťaži amatérskych speváckych talentov vyhrážajú smrťou. Ak si uvedomíme, že v miestnej televíznej stanici Tolo TV sa okrem 2 tisíc spevákov do súťaže prihlásili
Ján Garan Krišťák – 90. výročie narodenia
2. február - Ján Garan Krišťák (2. 2. 1933 Rejdová – 18. 7. 2008 Rožňava) – pedagóg, folklorista.
Do školy chodil v Dobšinej, potom študoval slovenčinu v Bratislave. V rokoch 1953-1957 učil na ZŠ v Rejdovej, kde založil folklórnu skupinu Hora (dnes Hôra) a bol jej prvým vedúcim. 8 rokov pôsobil ako riaditeľ ZŠ v Rožňavskom Bystrom. Od roku 1967 pracoval ako zástupca riaditeľa školy opäť v Rejdovej. Zároveň viedol osvetovú besedu, obnovil činnosť súboru Hôra, ktorá dala impulz na výstavbu amfiteátra v Rejdovej, kde sa konajú Gemerské folklórne slávnosti. Podieľal sa na zariaďovaní nového kultúrneho domu, bol vedúcim kina. Od roku 1975 učil v ZŠ v Dobšinej. Stál pri založení Folklórneho súboru Gemer v Dobšinej, v ktorom pôsobil ako umelecký a organizačný vedúci do roku 1998. Patrí medzi známych nositeľov tradícií na hornom Gemeri. So svojimi folkloristami absolvoval stovky vystúpení po celej Československej republike aj v zahraničí. Miloval a horlivo propagoval horno-gemerský folklór a túto svoju lásku vštepoval aj mládeži, s ktorou pracoval. -MM-
Ján Fabián – 5. výročie úmrtia
2. február - Ján Fabián (19.9.1935 Rakovnica – 2.2.2018 Rožňava) – odborník v oblasti mechanizácie a automatizácie baníctva, pedagóg.
Základnú a strednú školu ukončil v Rožňave. Po šúdiu na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach pracoval v Železorudných baniach v Rožňave, od roku 1961 pôsobil na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach. V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor a neskôr dekan Baníckej fakulty – University of Zambia. Ako svetovo uznávaný banský odborník bol poctený titulom Dr. h. c. na univerzite v Indii 1997 a v Rumunsku 2001. Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí. Napísal 6 odborných kníh (napr. Mechanizácia lomov, Systémové inžinierstvo v baníctve a geológii, Aplikácia výpočtovej techniky v baníctve a i.), mnoho odborných článkov, výskumných správ, patentov, súdnoznaleckých posudkov a projektov pre modelovanie ložísk nerastných surovín, hlbinné a povrchové baníctvo, využitie strojov v lomoch, rozpojovacie a trhacie práce, využívanie surovinovej základne a i. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2001 v knihe: Putovanie za baníckym chlebíkom. Za svoju činnosť bol ocenený viacerými vyznameniami. -MM-
Bohuš Nosák-Nezabudov – 205. výročie narodenia
3. február - Bohuš Nosák-Nezabudov (3.2.1818 Tisovec – 5.4.1877 Sabinov) – básnik, novinár a prekladateľ.
Základné vzdelanie získal u otca v ľudovej škole v Čiernej Lehote, študoval na ev. gymnáziu v Dobšinej a v Levoči, od r. 1838 teológiu na ev. lýceu v Bratislave, kde patril k najaktívnejším členom Slovanského ústavu. Pôsobil ako kaplán na fare u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. V r. 1843-44 sa liečil u rodičov v Čiernej Lehote a Chyžnom. Po revolúcii žil ako úradník v Ratkovej, Revúcej, Rožňave, Dlhej Vsi a v Muráni. Aktívne sa zapájal do národného a verejného života, venoval sa národnobuditeľskej, spisovateľskej a prekladateľskej tvorbe. Písal vlastenecké a príležitostné básne, ódy, veršoval ľudové povesti a balady, v prozaickej tvorbe sa venoval najmä cestopisnému žánru. V publicistike sa zameral na spravodajstvo zo slovenského národného života, bol autorom politických článkov, hospodárskych informácií i biografických recenzií. Prekladal predovšetkým z nemčiny, ruštiny a angličtiny. -MM-
Samuel Tomášik – 210. výročie narodenia
8. február - Samuel Tomášik (8.2.1813 Jelšavská Teplica, teraz Gemerské Teplice – 10.9.1887 Chyžné) – spisovateľ, historik, ev. farár.
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej romantickej literatúry, kultúrnopolitických pohybov a cirkevného života na Slovensku. Vzdelanie získaval v Jelšave a Gemeri, gymnázium navštevoval v Rožňave. Neskôr pokračoval v štúdiu teológie na univerzite v Berlíne. Od r. 1835 pôsobil v Chyžnom ako farár a dozorca ev. škôl v gemerskom senioráte. Pričinil sa o založenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej. V jeho prozaickej a básnickej tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, etickým, či ponáškam na ľudovú tvorbu. Priestorovo umiestňuje svoje diela do gemerského regiónu (poviedky Bašovci na Muránskom zámku, Sečovci, veľmoži gemerskí, Vešelínovo dobytie Muráňa a i.). Jeho básne sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli (Hej, Slováci, Kolo Tatier čierňava, Hej, pod Kriváňom, Ja som bača veľmi starý). V r. 1872 napísal faktografická prózu k dejinám Gemera – Pamätnosti gemersko-malohotské, v r. 1883 dejiny hradu Muráň. V r. 1997 mu v Chyžnom slávnostne otvorili pamätnú izbu. -MM-
Alexander Müller – 155. výročie narodenia
9. február - Alexander Müller (9.2.1868 Novo Mesto, Slovinsko (vtedy Rudolfswerth) –9.10.1950 Rožňava) – banský inžinier.
Po ukončení vysokej školy baníckej v Banskej Štiavnici pracoval v Hodruši, Badíne pri Zvolene, ako vedúci banského úseku v závode Rimamuránsko-šalgotarjánskej železiarskej spoločnosti v Rákošskej Bani, potom na jej riaditeľstve v Ózde. V rokoch 1919 – 1939 bol riaditeľom baní v Rožňave, kde významnou mierou prispel k vybudovaniu závodu a k jeho technickéu rozvoju a modernizácii. Zorganizoval rozsiahly geologicko-ložiskový výskum a geologické mapovanie Spišsko-gemerského rudohoria. Vypracoval i popisnú, technickú a fotografickú dokumentáciou niektorých výrobných prevádzok, zúčastnil na riešení všetkých závažných otázok slovenského baníctva a na jeho rozvoji. Autor projektu Baníckeho múzea v Rožňave, zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj, venoval mu časť svojej veľkej mineralogickej zbierky. Člen výboru Slovenského banského revíru v Bratislave. -MM-
Pavel Šramko – 280. výročie narodenia
13. február - Pavel Šramko (13.2.1743 Revúca – 25.2.1831 Klenovec) – ev. kňaz, učiteľ, jazykovedec, veršovník.
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a v Klenovci. Je autorom Česko-slovenskej gramatiky – liternice (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch medzi evanjelickým duchovenstvom vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších kňazov a motivovalo ich k napísaniu satirických básní na autora i knihu. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie, príbehy zo súčasného života, pričom najrozšírenejšie boli veršované pozdravné prejavy k meninám a sobášom, napísal oslavnú báseň Běh života..., v ktorej vzdáva hold Márii Terézii. Báseň Pamětný sloup..., v ktorej ocenil spoločenské a náboženské reformy Jozefa II. a jeho trojdielny grécko-slovenský slovník ostali v rukopise. -MM-
Eduard Lengyel-Rheinfuss – 150. výročie narodenia
23. február - Eduard Lengyel-Rheinfuss (Reinfuss) (23.2.1873 Bôrka – 11.11.1942 Budapešť) – maliar, výtvarný pedagóg.
Maliarstvo študoval v Budapešti, Mníchove a v Paríži. V rokoch 1910 – 1920 pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziu v Košiciach, potom v Budapešti. Inšpiroval sa kuruckými vojnami, maľoval obrazy s námetom koní, jazdcov – husárov a sedliakov, portrétoval dejateľov, maľoval rustikálne námety a žánrové výjavy z dedinského života. Jeho tvorba bola značne početná. MM-
Dionýz Andráši – 110. výročie úmrtia
23. február - Dionýz Andráši (Andrássy) – (18.11.1835 Krásnohorské Podhradie – 23.2.1913 Palermo) – majiteľ krásnohorského panstva, zberateľ výtvarného umenia, mecén.
Študoval súkromne, potom člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný (maľoval žánrové štúdie a tvoril voľné grafiky), obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Od tohto obdobia hrad slúžil ako rodové súkromné múzeum. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku, v r. 1909 zaviedol elekrinu do celého Krásnohorského Podhradia. Po smrti manželky dal v r. 1904 vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1908 –- 1909 sa zaslúžil o výstavbu unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. MM-
Ondrej Hronec – 85. výročie narodenia
24. február - Ondrej Hronec (24.2.1938 Gočovo) – vedec a pedagóg v oblasti ochrany, tvorby a ekonomiky životného prostredia, publicista a scenárista.
Pôsobil ako pedagóg a vedec na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, na jej detašovanom pracovisku v Košiciach, neskôr na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, Prešovskej univerzite a na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici. Patrí k zakladateľom environmentálneho vzdelávania na slovenských univerzitách. Mnoho vysokoškolských učebníc, monografií, skrípt, vedeckých a odborných príspevkov svedčí o jeho erudovanosti a robí ho známym nielen doma, ale aj vo svete. Prispieva do vedeckých, odborných, populárnych, literárnych a náboženských časopisov. Samostatne a v spoluautorstve vydal viac ako desať odborných publikácií, známe sú aj jeho dokumentárne filmy z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia. Ako publicista a scenárista sa zaoberá históriou slovenskej vedy a kultúry a jej osobnosťami. Je autorom viacerých kníh o spoločenskom živote a dejinách rodného Gočova, je autorom rozhlasových literárnych a dramatických pásiem a relácií, napísal tiež viacero televíznych scenárov. Založil Občianske združenie pre zachovanie pamiatky Jura Hronca a je jeho čestným predsedom. Významná je jeho spoluprácaca s viacerými zahraničnými odbornými inštitúciami a akadémiami vied, v ktorých zastáva rôzne funkcie. Je nositeľom medaily sv. Gorazda a mnohých iných ocenení a čestných uznaní doma i v zahraničí. - MM-
Eduard Putra – 140. výročie narodenia
25. február - Eduard Putra (25.2.1883 Hrušovo – 5.1.1915 Rimavská Sobota) – maliar.
Študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, v roku 1903 sa zapísal na umelecko–priemyselnú školu do Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Simona Hollósyho. V rokoch 1908 – 1915 žil v Rimavskej Sobore. Bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň. V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Na Gemeri kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal mnoho štúdií žien i mužov, viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Najviac jeho diel sa nachádza v SNG v Bratislave a v Gemerskom-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.. - MM-
Mišo Vdovčík – 220. výročie narodenia
28. február - Mišo Vdovčík (Michal Vdovec, Dovec) (28.2.1803 Henckovce – 28.12.1832 Nižná Slaná) – ľudový hrdina, zbojník.
Pastier, neskôr honelník a valach na Andrášiovskom salaši v Henckovciach, v r. 1815 pravdepodobne sluha pri koňoch v protinapoleonovských vojnách. Zbehol z vojska a od roku 1820 zbojníčil v oblasti Gemera (Rožňava, Dobšiná, Plešivec), Spiša a v Poľsku, za čo bol viackrát väznený. V decembri 1832 bol v Kobeliarove chytený a v Plešivci odsúdený na smrť. Jeden z posledných legendárnych zbojníkov, ktorého obraz sa stal súčasťou ľudových tradícií, najmä v Gemeri a Malohonte. Ľudová tradícia ho pozná ako hrdinu, bojovníka proti vrchnosti. Ľudové piesne a rozprávky o ňom zozbierala Viera Gašparíková a so štúdiou vydala v knihe Zbojník Michal Vdovec v histórii a folklóre gemerského ľudu (1964) a Zbojník Mišo Vdovčík (1966). Dostal sa aj do knihy Ivana Szaba Osudy slávnych zbojníkov (2004). Písal o ňom aj gemerský regionalista Ján Miklóšik.. - MM-