Je dobrým zvykom, že tunajší ľudia nezabúdajú na svojich rodákov. Jedným z nich je aj doktor Peter Madáč (Madács, aj Madách Péter – narodený 28. 2. 1729 v Polome (teraz Gemerská Poloma, okr. Rožňava), v Gemerskej stolici, ktorému vďačíme za počiatky verejného zdravotníctva a vyzdvihnutie dôležitosti pôrodnej starostlivosti.
Dňa 3. marca 2019 zorganizovala Matica slovenská v spolupráci s Obecným úradom v Gemerskej Polome a Gemerským seniorátom ECAV na Slovensku spomienkovú slávnosť pri príležitosti 290. výročia jeho narodenia v slávnostne vyzdobenom evanjelickom kostole, v jeho rodnej obci.
Hneď v úvode zazneli tóny piesne „Poď k Ježišovi“ v podaní evanjelického spevokolu a pokračovalo sa slávnostnou liturgiou. Zvesťou Slova Božieho poslúžil brat senior gemerského seniorátu Mgr. Radovan Gdovin, ktorý vydvihol Petra Madáča nielen ako lekára, ale aj silne veriaceho človeka. Tieto silné slová Madáč vyslovil v jeho vyznaní, keď opúšťal univerzitu vo Wittenbergu slovami: „Po ťažkých, bolestných útrapách a prekážkach a po vytrvalej snahe som zavŕšil štúdium medicíny a teraz mám jedinú túžbu, vrátiť sa do svojej milovanej vlasti, do svojho domova. Svoj ďalší osud, svoje životné cesty zverujem do vôle dobrotivého pána Boha, tak, ako som činil doteraz. Pevne verím a dúfam, že on bude mojím spoľahlivým životným kormidelníkom.“
Následne sa prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Mária Antalová, ktorá stručne zhrnula jeho život a neoceniteľný prínos pre náš národ.
❧
O jeho pôvode sa nám zachovalo vierohodné svedectvo v podobe vlastného životopisu, ktorý bol podľa vtedajších zvyklostí súčasťou dizertačnej práce v roku 1770 vo Wittenbergu. Zo životopisu sa dozvedáme o jeho rodine, rodinnom zázemí a o štúdiách, ktoré predchádzali samotnému ukončeniu medicíny. Po ukončení gymnázia v snahe študovať medicínu začal pracovať ako pomocný lekárnik vo Wroclave. Tu strávil 4 roky štúdiom farmácie. V roku 1759 prichádza Peter Madáč do Wittenbergu, kde sa zapísal na tamojšej univerzite na štúdium medicíny. Popri škole zastával funkciu knihovníka v univerzitnej knižnici. Tu sa mal možnosť oboznámiť s novými poznatkami vedy v odbore medicíny. Keďže pochádzal z veľmi skromných pomerov, v nasledujúcich rokoch štúdia zápasil s finančnými a existenčnými problémami. Vďaka priaznivcom, ktorí mu pomáhali znášať jeho finančné krízy, dosahoval vynikajúce výsledky, za ktoré poberal mimoriadne štipendiá. Záverečné skúšky absolvoval s vyznamenaním a po excelentnej obhajobe dizertačnej práce o regenerácii ciev bol dňa 24. 8. 1770 po 16 rokoch štúdia v cudzine ako 41-ročný slávnostne promovaný na tamojšej univerzite.
I napriek lákavým ponukám odmietol ďalší pobyt na zahraničných pôsobiskách a rozhodol sa vrátiť do milovanej vlasti. V roku 1771 sa vracia na Gemer k rodičom, do Polomy a po krátkom pobyte začína vykonávať prax v Štítniku. Po roku pôsobenia prijal pozvanie magistrátu mesta Rožňavy, kde bol menovaný za magistrátneho chirurga a v roku 1772 za úradného lekára – fyzikusa liptovskej stolice so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Tam sa v plnej miere ujíma úlohy vedúceho lekára zodpovedného predovšetkým za zábranu šírenie nákazy na ľuďoch a zvieratách. V roku 1773 sa oženil s Máriou Križárovou, chudobným dievčaťom zo Štítnika. V šťastnom manželstve sa im narodilo trinásť detí, žiaľ, osem z nich zomrelo. Vychovali troch synov a dve dcéry. Syn Daniel Madáč sa stal úspešným lekárom - chirurgom, mladší Samko Madáč farmaceutom. Najmladší Peter, v čase otcovej smrti, študoval filozofiu v Bratislave. Keďže medicínu nevyštudoval vo svojej vlasti, ale vo vlasti chcel pôsobiť, musel podľa nariadení uhorského kráľovského miestodržiteľstva nostrifikovať svoj lekársky diplom na domácej univerzite. Madáč tak urobil v Trnave v roku 1774 a pri nostrifikácií predložil dizertačnú prácu o chemických reakciách v organizme človeka. Zaujímal sa aj o chémiu, a to tým, že robil pokusy s kukuričnou rastlinou. Je jedným zo zabudnutých priekopníkov vo výrobe cukru. Uviedol to maďarský časopis vydávaný vo Viedni Magyar kurir 8. marca 1799 v 20. čísle. Zlisovaním vyťažil mliečnu tekutinu, ktorú sa mu však nepodarilo skryštalizovať, no aj tak treba uviesť, že bol prvý, ktorý prišiel na to, že z rastliny kukurice sa dá vyrobiť sirup a cukor podobný trstinovému. V roku 1776 ho lekárska komora vymenovala za hlavného stoličného lekára Malohontu so sídlom v Rimavskej Sobote. Po príchode našiel lekárstvo v zlom stave, no snažil sa ho zlepšovať. Chýr o jeho lekárskych schopnostiach sa rýchlo šíril.
Skúmal choroby zvierat, najmä nákazlivé. Odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, jeho legislatívne, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území habsburského Uhorska – uzákonením 1. Zdravotníckeho zákona Márie Terézie.
Madáč, ako hlavný stoličný lekár, vypracoval v roku 1789 výročnú správu, v ktorej skonštatoval nelichotivý stav úrovne vzdelania pôrodných báb, ako aj pôrodnej starostlivosti. Rôznymi opatreniami chcel dať povolaniu pôrodnej baby potrebnú vážnosť. Systematicky a dômyselne sa venoval odbornému vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov (najmä pôrodných báb), organizovanému šíreniu zdravotníckej osvety medzi ľudom, propagácii osobnej, pracovnej i bytovej hygieny, aktívnej individuálnej starostlivosti o zdravie, ochrane pred teritoriálne rozsiahlymi a plošne sa šíriacimi infekčnými chorobami (kiahne), prevencii (očkovaniu) proti kiahňam, rekvalifikácii pôrodných báb podľa stupňa odborného vzdelania na pôrodné asistentky a mnohé iné aktivity. Položil základy verejného zdravotníctva, vypracoval návrh školenia pôrodných báb.
Občania v širokom okolí Malohontu mali v jeho osobe vynikajúceho lekára fyzikusa. Zaujímavý bol aj jeho styk s pacientom. S vyššími spoločenskými vrstvami ho udržiaval aj formou korešpondencie. Tieto listy sa zachovali a sú uložené v maďarskom štátnom archíve v Budpešti. Ako lekár, chirurg a pôrodník vykonával aj všeobecnú prax celých 26 rokov. Až ako 76-ročný sa zriekol úradnej funkcie, ukončil činnosť praktického lekára, chirurga, pôrodníka a požiadal o dôchodok. Zomrel 24. novembra 1805 v Rimavskej Sobote, kde je aj pochovaný. Bolo len málo takých ľudských fenoménov, akým bol Peter Madáč. Počas 33-ročného nepretržitého štúdia na siedmich základných a stredných školách, dvoch vysokých školách, resp. akadémiách a univerzitách, ovládal sedem jazykov (výborne ovládal latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu), získal dva vysokoškolské diplomy, a to ako lekár – fyzikus a ako magister teológie ev. a. v. cirkvi.
MUDr. Peter Madáč sa stal veľkou osobnosťou v dejinách humánneho i veterinárskeho lekárstva a farmácie feudálneho Uhorska, stal sa tvorcom význačnej etapy slovenských dejín.
❧
Chrámom zneli famózne melódie polomských piesní v podaní členiek domácej folklórnej skupiny Dolina. Po ukončení Služieb Božích sa prítomní presunuli k zdravotnému stredisku. Za zvukov hymnickej piesne „Kto za pravdu horí“ v podaní mužskej speváckej skupiny Pekná dolinka z Vlachova organizátori položili veniec k pamätnej tabuli slávneho rodáka.
❧
Na záver spomienkovej slávnosti sa prítomní hostia odobrali do sály pri Obecnom úrade v obci. Srdečnými slovami prítomných privítala starostka obce Mgr. Lillian Bronďošová. Folklórna skupina Dolina a Detská folklórna skupina Bambuchy sa predviedli originálnym programom, ktorý zožal mimoriadny úspech. Na počesť a na pamiatku tohto velikána našej rodnej obce bola slávnostne uvedená kniha autorov Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy, ktorá je časťou publikácie CHÝREČNÍ SLOVÁCI V DEJINÁCH VETERINÁRSTVA FEUDÁLNEHO UHORSKA, PETER MADÁČ Z VEĽKEJ POLOMY od Ladislava Husára. Ľudové bábiky v tradičných ručne šitých krojoch vznikajú pod šikovnými rukami našej rodáčky Heleny Liptákovej. Majú šaty šité presne na mieru a prítomní sa mohli pokochať výstavkou originálov. Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave, Ing. Zlatica Halková, vyjadrila slovami vďaky uznanie všetkým organizátorom slávnosti venovanej Petrovi Madáčovi.
❧
"Tu je príklad Medika – tejto vytúženej profesii zvlášť oddaného. Boli lekári, ktorí sa „bohom“ nazývali. „Náš“ sa len za človeka považoval. Ako lekár nikdy nič nerobil protizákonne. O jeho odbornosti nikto nepochyboval. Pravdaže, nemal vždy šťastie. No nikdy sa nechválil úspešnými, ani ťažkými prípadmi. A ak platí, že Bohu sa rovná ten, kto druhých ohrieva a rozpaľuje – to platí o „Našom“. Uvážená rada pomáha, kto však koná rýchlo, často to oľutuje. Je múdry, kto uvažuje. S Enneom môžeme o „Našom“ povedať: Jediný, ktorý z nás obdaril schopnosťou uvažovať, oslobodil nás od náreku pred Spásou.“
Z knihy: S P O M I E N K A NA PETRA MADÁCSA DOKTORA MEDICÍNY, SLÁVNEHO ODBORNÍKA FYZIKY MALOHONTSKÉHO KRAJA. NECH SA NEZABUDNE NA TOHO, KTORÉMU PATRÍ VEČNOSŤ. BUDÚCIM GENERÁCIÁM VENUJE VERNÝ CTITEĽ ZOSNULÉHO JÁN FEJEŠ 1807.
Mária Antalová,
predsedníčka
MO Matice slovenskej
v Gemerskej Polome
a
Danka Červenáková,
knihovníčka
Obecnej knižnice
v Gemerskej Polome
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-