V oblasti domáceho umeleckého priemyslu sa v dnešnej dobe skúšobne uskutočnilo zavedenie nového odboru. Uhorské ministerstvo a gemerský priemyselný spolok, za výdatnej podpory mesta Dobšinej, zabezpečili v učňovskej dielni odbornú výučbu sústružníkov a brusičov kameňa z dobšinského serpentinitu.
2. Obdobie jednotlivých majstrov
Vedľa domáceho priemyslu sa, samozrejme, vyskytli aj jednotlivci, ktorí mali nielen výnimočné schopnosti, ale aj dlhodobú prax v uvedenom obore. Začali sa tak zaoberať aj výrobou tovaru na predaj, pričom zamestnávali aj blízkych a známych. Tak sa pomaly vyvinula inštitúcia majstrovstva. Jednotlivé odbory priemyslu boli samostatné a niektorí majstri prijímali do učenia aj iných.
Toto obdobie trvalo v Dobšinej veľmi dlho a zahrňovalo rôzne odvetvia. V cirkevnej matrike sa v období rokov 1626 – 1630 vyskytujú mená týchto majstrov: Andreas Peszmann, ein Stohlschmied, Peter Krautundfleisch, Schlosser, Hans Strinz, Bierbräuer, Hans Antony, Schneider, Adam Kraus, Bindergesell, Andreas Wasserbauch, Balkmacher, Georg Tannhäuser, Schuster, Hans Thaler, Stohlschmied, Stephan Jöstel, Fleischhakker, Hans Burger, Georg Wasserbauch, Andr. Schwarz, Binder, Elias Graf, Weber, Balzer Tins, Schmied, Hans Schönfelder, Cristoph Lux, Binder, Valten Conrad, Müller, Hans Nikodemi, Schmied, Georg Clement, Merten Kraus, Weber, Mathias Schönwiesner, Gemeinbrauer a iní.
I keď tu boli zastúpené rôzne odbory priemyslu, vzhľadom k chatrnému stavu obyvateľov mohli si nájsť iba obmedzené zárobkové možnosti a tak sa zaoberali aj inými možnosťami, niekedy i roľníctvom.
Keďže počet obyvateľstva rástol, v tunajších baniach, hutách a hámroch si stovky cudzích nachádzali istú prácu, pričom si uplatňovali aj svoje nároky. To malo výdatný vplyv na rozvoj domáceho umeleckého ručného priemyslu.
3. Obdobie cechov
Dobšinskí priemyselníci sa do cechov združili iba v roku 1630, a to na základe odporúčania a usmernenia ctihodného duchovného Krautundfleisch Mihály-a (Mich. Lachanosarcus).
Cechy (Zünfte, Innungen) v stredoveku neboli iba jednoduché priemyselné združenia, ale zjednotené spoločenstvá, ktoré mali jednotný cieľ v živote (pozri Georg Jausz: Lehr-u. Lesebuch für Gewerbeschulen in G. L. Kriegk: Die Zünfte u. Innungen im Mittelalter). Vo vtedajšom systéme cechov možno rozlíšiť päť rôznych charakteristických rysov, ktoré mali význam aj z politického hľadiska. Cech vystupoval ako spolu držiaca rodina, pričom o nariadeniach vrchnosti informoval a za ich dodržiavanie aj zodpovedal cechmajster. Členovia cechu vykonávali aj policajnú službu a pri všeobecnom ohrození vystupovali ako organizovaná obranná skupina. Cechová vojenská zložka mala aj svoje farebné označenie, jednotliví majstri mali aj vlastnú zbraň a v bojových podmienkach bola povinnosť vykonávať vojenskú službu. Dozerali na dôsledné dodržiavanie náboženských a mravných zásad a prísnu kontrolu dodržiavania dobrých zvykov, ako aj verejnej spoločenskej mravnosti. Udržiavali a zdokonaľovali spoločenský život, ale predovšetkým sa snažili kontrolovať priemyselnú prax, udržiavať výsady v tejto oblasti a vychovávať učňov k usilovnosti.
Neskôr sa z priemyselnej polície a nátlaku cechov stala neprívetivá inštitúcia a pravidlá prijímania do cechov sú dnes, oproti predchádzajúcim obvykle miernym, vždy viacej a viacej prísnejšie.
Výhodou tohto obdobia bolo, že priemysel aj v týchto obmedzovaných podmienkach prekvital a majstrovstvo predstavovalo pre niektorých zlatú krajinu. (Handwerk hat goldene Boden – remeslo má zlaté dno.)
Tienistými stránkami tohto systému bolo, že sa do popredia kládli výsady, ale ani pri predpojatom posudzovaní predností sa nemôžeme pomýliť, ak máme vysloviť svoj názor o cechoch.
V Dobšinej, na základe nášho výskumu, existovali tieto cechy:
a) Cech obuvníkov (Schuhmacherzunft)
Z tejto oblasti máme nasledovné pôvodné písomné zmienky:
Obuvníci Tobias Kraus, Lenert Wächter, Girg Tannhäuser, Hans Schönfelder. Girg Clement, Andreas Wächter, Girg Stubner und Allias Tanhäuser prevzali 14. marca 1635 privilégiá štítnických obuvníkov, vyhotovených ešte v roku 1501 v Molda (Szepsi), (asi Moldava), so záväzkom za to ročne na Turíce odovzdať 10 vypracovaných teľacích koží. Uvedené privilégium im Math. Pap, toho času starosta radnice ako predstaviteľ všetkých Zümften (pletiarní?) a cechov mesta Štítnik, odovzdal v latinčine. Tieto boli v počestnej domácnosti pána Krautundfleischa uvážlivo do nemčiny preložené. A ešte 12 bodmi doplnené a celou radnicou (radou mesta?) potvrdené a vydané.
Obuvníci sa zaväzujú: Oslavovať nedele a sviatky, zúčastňovať sa bohoslužieb a pohrebov, jeden druhého pri nákupoch sa nesnažiť predbehnúť, pri propagácii cechu preukázať sa listinami, zaplatiť 64 denárov, z ktorých polovica patrí richtárovi, druhá polovica cechu tomu 2 fl (?), 4 tt. (?) vosku, 4 pinty vína a pripraviť a ponúknuť 3 jedlá. Majstrovská práca pozostáva z troch párov čižiem, pre ktoré kúpi cech kože z vola. Pokiaľ sa majstrovská práca podarí, tak remeselník pripraví pre všetkých majstrov, a ich manželky a deti, obed o 7 chodoch a 1 fľašu vína. Keď sa majstrovská práca nepodarí, tak dotknutý zaplatí 4 fľaše. Syn majstra zaplatí len polovicu. Garbiari smú pre podošvu a kirpeln (vršok?) len hovädziu kožu nakúpiť, ovčia, teľacia a kozia koža je pre obuvníka vyhradená. Učňovská doba je 3 roky. Počas prvých 2 rokov patri učňovi hrubý biely kabát, k tomu košeľa, klobúk a opasok. V treťom roku oblek z českého súkna. Týždenná výplata pre sluhov obuvníka má byt 20 D (denárov?) a vlastné opravy. Nové pre vlastnú potrebu si nesmie vyhotoviť a aj pokiaľ mu to majster dovolí, tak bude 10 tt vosku potrestaný.
Kto nie je majster, nesmie ani pracovať, nikto cudzí nesmie na trh tovar priniesť a ešte naviac, keď sa neoprávneným ziskom pokúsi všetok tovar vykúpiť. Pokiaľ sa to stane, tak sa mu musí všetok tovar odobrať. Majstri musia medzi sebou v pokoji žiť, vzájomne sa neurážať, služobníctvo v pohotovosti držať a ten kto má dvoch sluhov (učňov) musí jedného dať tomu, ktorý ho nemá.
Doplnené pravidlá obsahujú ešte veľa iných pokynov, vzťahujúcich sa na konanie a správanie sa.
Tento cech zanedlho vypovedal drahé štítnické priateľstvo a pridružil sa ku Košičanom. Mestský sudca Kövitzky János vydal v roku 1642 pre tento cech aj nové pravidlá (Zechfreiheiten). Ako dobšinskí majstri sa uvádzajú: Kraus Tóbiás, Wächter Ansrás, Clement György, Abschein János, Stubner György, Tannhäuser Elias, Poloni Mihály, Männel Pál a Mikius Jakab.
b) Garbiari patrili do roku 1816 k rožňavskému cechu garbiarov, až kým v roku 1821 cisár František prostredníctvom Františka Koháryho nepodpísal udelenie osobitných výsad
c) Cech čižmárov (Tschischmenmacherzunf)
Miestnymi čižmárskymi majstrami boli: Fabriczy András senior, Fabriczy Dániel, Csisko Jánov, Kaiser Tóbias, Fabriczy András junior, Fabriczy János, Lalko János, Kacska István a Mega Pál. V roku 1703 košický cech čižmárov získal výsady pričinením sa Szaller Marton József-a.
Pravidlá, s menšími úpravami, vzhľadom k predtým uverejnených, boli podobné. Pre vtedajšie pomery bolo charakteristickým hodovanie pri majstroch. Z tohto hľadiska máme nasledovné záznamy:
Majstrovský výrobok pozostáva z jedného páru čižiem, jedného páru Gulai papúč a jedného páru pantoflí. Pri prezentácii týchto je výrobca povinný pripraviť tri obedy a 3 masse (krčahy?) vína podať a potom 4 jedlá, 3 fl. a 4 tt. vosku.
Art 4 tus. – Budúci majstri majú najprv vážený cech pozdraviť a cech im prikáže zložiť tri guldeny, ako aj 4 tt. vosku a dať doniesť majstrom dva krčahy vína. Potom, keď majster vypracoval majstrovské kusy, je dlžný pripraviť dobré majstrovské jedlo na dva stoly. Na každý stôl štyri chody jedla, k tomu dostatok žemlí a pokiaľ obed trvá každý nový majster je dlžný ponúkať víno i počas trvania celej hostiny, tak ako to robili predtým aj iní majstri. Prvý chod má byť dobre korenené stehno (Rohrbein) a hovädzie mäso s feferónkami (kapauner?). Druhý chod vyprážané mäsá, pozostávajúce z 10 funtov hovädzieho, jednej štvrtiny teľacieho, potom dobre pripravené jedlo z husaciny, plneného prasiatka, štyroch sliepok, z nich dve plnené a dve neplnené. Tretí chod kyslá kapusta s koreneným hovädzím, husacím a slepačím mäsom. Štvrtý chod, ryža uvarená v mlieku.
Po takejto výdatnej hostine, od konania ktorej neskôr upustili, musel ešte novoprijatý majster zaplatiť do spoločnej pokladnice 28 forintov. Cech bol povinný novozvolenému sudcovi zavďačiť sa odovzdaním príslušného daru.
V roku 1822, tunajší čižmári získali „Privilégiá“ datované vo Verone a podpísané cisárom Františkom a Kohárym, ktoré boli platné až do zaniknutia cechu.
d) Zmienka o krajčíroch je nasledovná:
Krajčíri Hans Antoni, Merten Grosz, Hans Herman, Emericus Fräntz, Sigmund Jochum, Michael Antoni a Daniel Waserbauch prečítali v roku 1637 svoj cechový poriadok, ktorý vyhotovil p. farár Michael Krautundfleisch a ktorý mal ich založený cech schváliť, odsúhlasiť a potvrdiť.
V roku 1730 však Stubner István, Grosz Elias, Keiser András, Keiser János, Klausmann András a Grosz István získali pravidlá košického cechu krajčírov, na základe ktorých znovu organizovali činnosť.
e) Cech mäsiarov
Mäsiari Azmanus Azmani, Merten Purz, Stephen Jöstel a Balzer Antony založili v roku 1683 svoj cech, pričom následne spravodlivo prevzali podriadené mäsiarstva z hlavných banských miest v Kremnici, Banskej Štiavnici a Spišskej Novej Vsi.
Jeho cechové právo (Zech-Gerechtigkeit) bolo súdne potvrdené za účasti kremnického sudcu, 26. januára 1637 v Plešivci.
f) Kováči (Schmiede, Klein- u. Huff, auch Nägelsmiede – kováčovňa na drobné výrobky, podkovy a výrobu klincov).
Miestny magistrát, tak ako aj celé obyvateľstvo (jednohlasným konsenzom váženého magistrátu ako aj súčasnej obyčaje), po dohode v roku 1633, sa združili do spoločnosti.
Z odkazov je treba spomenúť:
Keď sa stáva majstrom, musí učeň predložiť 2 tt. vosku a 4 fl. Peniaze a 2 pinty vína a päť jedál.
Tovariš musí 14 dovolenkových dní pracovať, keď nie, stratí týždenný plat a tak dlho mu to bude pripomínané, kým sa nedostaví a s majstrom sa nedohodne.
Učeň je 14 dni v skúšobnej dobe. Keď je čestný a toto aj preukáže a tiež sa v dobrom prejaví v práci, bude mu remeslo na 3 roky zaručené. Pri zobratí zo služby učňa poskytne za remeslo 2 krčahy vína a jedlo.
Zdá sa, že tieto rôzne poplatky boli pre jednotlivcov obstojne ťažké.
Je potrebné pochvalne vyzdvihnúť, že o chorých bolo náležite postarané.„Keď tovariš ochorie, tak na 14 dní bude v opatere majstra a pokiaľ i naďalej je práceneschopný preloží sa do nocľahárne, kde mu bude pridelená opatrovkyňa.“
Pravidlá správania sa boli určené do najmenších podrobností:
XI. Item – Ktorý v kostole počas kázne zaspí alebo rečami vyrušuje je dlžníkom ¼ tt vosku (1 tt. Machs = 10 pfenig) – udáva sa Machs, ale má byť Wachs.
XII. Item – Tovariš, ktorý sa túla a dôjde i do krčmy a potom vojde do druhého domu a až potom príde do nocľahárne, je dlžný 1 tt. vosku.
XIII. Item – Keď tovariš v pondelok zmešká do práce, tak je dlžný a majster mu polovičku týždenného platu nevyplatí.
g) Puškári (Büchsenmacher) a zámočníci, sa v roku 1801 združili do jedného spolku. Jeho pravidlá (cechový štatút) potvrdil podžupan Gemerskej župy.
Majstri, ktorí sa zaoberali výrobou zbraní: Heutschy Sámuel a Fürst Pál, zámočníckymi majstrami boli Rozlosnik András, Szoyka Simon a Danielisz János.
Kráľ Matej už skôr udelil dobšinským kováčom zbraní pochvalný list.
h) Cech stolárov (Tischlerzunf) zorganizovali majstri Valko Mihály, Golian Péter, Baldiak János, Köhler Jakab, Rozlosnik Mihály, Stupka György, Schablik Pál a Gabonay János.
i) Tkáči (Weber) – podľa údajov Bartholomeidesa koncom minulého storočia boli piati a keďže podľa cirkevnej matriky sa už začiatkom 17. storočia tu zaoberali tkáčstvom, je skoro isté, že majstri tohto remesla sa združili do cechu. Začiatkom 19. storočia toto odvetvie zaniklo.
k) Až kým v Dobšinej železiarsky a oceľový priemysel rozkvital, bolo tu viacej obchodníkov (Handelsleute), ktorí sprostredkovali vývoz týchto výrobkov do miest Debrecín, Kečkemét, Budapešt a Miškolc. Po zániku tohto odvetvia, na začiatku tohto storočia, nebol tu žiadny miestny obchodník (Handelsmann), a tak obyvatelia mesta boli odkázaní nakupovať v susedných mestách. Tak sme zistili, že v deň tureckého vpádu 14. októbra 1584, boli viacerí občania na levočskom trhu, čím sa zachránili pred nebezpečenstvom smrti.
l) Ako zaujímavú skutočnosť je potrebné spomenúť, že povozníci (Fuhrmann) sa podľa všeobecne zaužívaných zvyklostí tiež združili do cechu.
Okrem priemyselníkov, ktorých jestvovanie možno dokázať na základe listín, existovali v menšom počte aj iní, a to: mlynári, kameňorezači (spomína sa výroba mlynských kameňov), hrebenári, hrnčiari, zvonolejári, klampiari a iní.
Ďalej treba uviesť aj existenciu dvoch prosperujúcich papierní, ktorých prevádzku zastavili v strede súčasného storočia.
V roku 1852 vyšla tlačou príručka „Orts-u. Heimathskunde v. Dobschau“, kde sa konštatuje, že v Dobšinej je rozvíjajúci sa priemysel a majstrovstvo. Podľa nej v Dobšinej vtedy pôsobili: 1 lekárnik, 3 obchodníci, 17 čižmárov, 3 obuvníci, 14 krajčírov, 11 garbiarov, 15 stolárov, 10 zámočníkov, 10 mäsiarov, 7 kováčov, 3 kolári, 4 bednári, 2 maliari, 1 medirytec a 600 baníkov.
V priebehu nasledovného obdobia došlo v roku 1872 k uplatneniu VIII. článku zákona.
(POKRAČOVANIE)
Zostavili: Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník
Košice – Rožňava, december 2020
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-