×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/revuca/67/bendo
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/revuca/67/bendo
sobota, 28 január 2012 17:01

Ako to bolo pred 67 rokmi v Revúcej, kým prišli oslobodzujúce vojská Doporučený

Napísal(a) Ján Debnár
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ján Debnar, tajomník ZO SZPB Revúca počas prejavu. Foto: K. ŽigoPred pár dňami si obyvatelia Revúcej na strednom Gemeri pripomenili 67. výročie oslobodenia mesta. Z kroniky nášho mesta Revúca sa o tejto významnej udalosti dozvedáme:
Do revúckeho chotára vstúpili osloboditeľské armády v bielych plášťoch, za sneženia vo večerných hodinách 23. januára 1945 z hôr okolo Turčoka a Sirka.
V Revúcej sa bojovalo celý nasledujúci deň. Nemci počas bojov zničili elektráreň a pílu, zapálili sklady na železničnej stanici, poškodili rušne, niekoľko vozňov a koľajnice. Pred postupujúcou osloboditeľskou armádou vyhodili aj mosty v meste. Detonácie poškodili mnohé budovy,

okná, strechy, cesty, elektrické a telefónne vedenie.
Osloboditeľské vojská II. Ukrajinského frontu maršala Malinovského, a to 40. sovietska armáda generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. rumunská armáda, ktorej velil zborový generál Dascalescu, vo väčšej sile vstúpili do mesta 25. januára 1945 ráno o siedmej hodine a s pomocou 3. divízie plk. Calaja a 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova vytlačili nemecké vojská z Revúcej, a tým víťazne obsadili mesto. Vztýčili na oboch revúckych kostolných vežiach a na sídle revolučného národného výboru zástavy.
K oslobodeniu mesta prispeli vojaci z roty Júliusa Kaličáka z Partizánskeho oddielu JÁNOŠIK i Partizánske oddiely Kpt. Nováka, npr. Mandrika, z brigády majora Kozlova v okolí Železníka a brigády Kpt. Kvitinského. Sovietske vojská pokračovali ďalej oslobodzovaním ďalších obcí v Muránskej doline.
Pre naše mesto sa dňom 25. januára 1945 vojna prakticky skončila. U nás bolo predovšetkým odzbrojené okresné, miestne žandárske veliteľstvo, na čele s náčelníkmi. Naši obyvatelia začali robiť prvé kroky pri likvidácií vojnových škôd. V 1.-5. ročníku ľudovej školy sa začalo vyučovanie 21. februára a do lavíc meštianskej školy zasadli žiaci 2. marca. Revúca mala od 3. marca 1945 zrušené vojenské velenie mesta, s por. Ladislavom Demčákom.
Po obnovení železničnej trate, správy mesta sa ujal revolučný národný výbor v čele s predsedom Samuelom Kriškom a tajomníkom Júliusom Končkom. 26. marca 1945 začala premávka na úseku Jelšava-Revúca-Muráň. 

No oslobodzovanie územia pokračovalo ďalej:
Nemecká armáda sa nechcela zmieriť s porážkou a čím bol bližší Deň víťazstva nad fašizmom, tým viac sa nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači cestou pohotovostných oddielov mstili na civilnom obyvateľstve. Nechávali za sebou mnohé masové hroby.
Zatiaľ čo Gemer už bol oslobodený, na ostatnom území Slovenska sa diali neuveriteľné veci: Vo vápenke v Nemeckej bolo upálených 900 ľudí, prevažne židov, komunistov, zajatých partizánov; v Kremničke pri Banskej Bystrici v protitankovom zákope ostal masový hrob 747 slovenských vlastencov, z toho 211 žien a 58 detí; vypálené dediny Ostrý Grúň a Kľak, spolu zavraždených 148 občanov.
Mohli by sme spomínať stovky ďalších hrobov, nešťastia a nezvestných, ktorí sa nikdy nevrátili domov k svojim rodinám.
Každoročne spomínajú tí, ktorí sa zúčastnili priameho odboja, ale aj tí, ktorí tie hrôzy neprežili, ale berieme si z nich historické a morálne poučenie.
Mená tých, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie nášho mesta sú zapísané v kronikách a pamätných knihách nášho mesta. Niektorí sa stali čestnými občanmi Revúcej a za svojho života niekoľkokrát pri slávnostných príležitostiach navštívili naše mesto.
Je to potešiteľné, že v našom meste ešte žijú pamätníci a účastníci oslobodzovacích bojov  spred 67 rokov. Ich rovesníkom a spolubojovníkom podlomené zdravie z vojny nedalo možnosť dožiť sa dlhšieho veku. Po mnohých iste ostali vdovy, ktoré ťažko prežívajú svoj život v samote.
Každoročne si s pietou spomíname pri šiestich vojnových hroboch na rodákov: Václava Záhoru, Jána Komoru a Karola Mikuša. Tiež cezpoľných strážmajstrov hraníc: Štefana Barjaka a Michala Petráša, vojaka Juraja Slačana, ako i nášho povstaleckého básnika Janka Brocku.
Tieto sme v minulom roku doplnili o chýbajúce mramorové dosky a rozšírili o náhrobné žulové kamene trom rumunským a dvom sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní Revúcej a tiež 66 židovským občanom mesta, ktorí po deportácií v roku 1942 zahynuli v koncentračnom tábore.
Okrem toho sme si vlani po prvýkrát uctili naše vojnové obete 1. svetovej vojny v deň vojnových veteránov - 11. novembra 2011 o 11.11 hod. A to pri ich pamätníku pred Slovenskou sporiteľňou.
Od víťazného roku 1945 uplynuli desaťročia, ale našej i budúcej generácii sa treba vracať k týmto udalostiam, aby sme si hrdo a s láskou uctili obete, ale i vybudované diela našich predkov.
Veď dejiny vlastného národa sú tou najlepšou učebnicou.
Ján Bednár
Foto: Karol Žigo

FOTOGALÉRIA JÁNA BENDA Z OSLÁV OSLOBODENIA V REVÚCEJ
{gallery}obsah/revuca/67/bendo{/gallery}

{jcomments on}

 

Čítať 6433 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!