vysoké vyznamenanie Červenú zástavu, ktorú im v slávnostný deň prišiel do Rožňavy odovzdať vtedajší minister hutníckeho priemyslu a rudných baní Josef Reitmajer. Kým však k tejto udalosti prišlo, predstavili v dokumente spomínaných dvoch baníkov nielen pri práci v bani pri vŕtaní a plnení banských vozíkov železnou rudou, ale aj v domácnosti Ondreja Leštáka, ktorý v tom čase už býval v novom štvorcovom dome, aké si stavali v tom čase baníci nielen v Rakovnici a v Rožňavskom Bystrom, ale aj inde
. Kamera ich priblížila ako kamarátov a spolupracovníkov pri tom, ako sa radia nad ďalším postupom razenia štôlne na svojom pracovisku. Vedľa nich s manželkou vidieť i dvoch synov, ktorí spolu trávia voľné chvíle. Zaujímavosťou bolo, keď Ján Babič prevzal od ministra náramkové hodinky ako uznanie za jeho svedomitú prácu v bani.
Dnes už obidvaja predstavovaní baníci nie sú medzi živými. V ich vtedajších domoch dnes už bývajú iní ľudia. Je skutočne vzácne, že ostala po nich aj takáto spomienka a dokument o tom ako žili a pracovali v päťdesiatych rokoch naši ľudia. Zmenili sa samozrejme i pracovné nástroje, ale najhoršie je to, že tak, ako sa zmenil názov baní na Železorudné bane, tak sa zmenili i podmienky pre baníkov v tomto regióne a baníctvo pomaly zaniká. Vysoká nezamestnanosť v Gemeri, v okresoch Revúca, Rimavská Sobota a Rožňava sa prehlbuje a toto, kedysi spoločensky vysoko uznávané povolanie je úplne odsúdené na zánik.
Ondrej Doboš

































__________________________________________________
Gemerské železorudné bane v Rožňave. Tento názov už dnes málokomu čo povie. V minulosti to bol však banský podnik, ktorý zamestnával baníkov z celého regiónu. O skutočnosti, že patrili medzi tých, ktorí sa nebáli žiadnych ťažkostí a nástrah pod zemou, nás presvedčil aj krátky dokumentárny šot spred 60 rokov, ktorý nedávno odvysielala TA3 vo svojom seriáli Týždeň vo filme. Spozornel som, keď som pri jeho sledovaní počul dve mená - Ján Babič a Ondrej Lešták z bane v Rožňavskom Bystrom. Bol som zvedavý, veď na obidvoch si spomínam ešte ako chlapec. Ján Babič býval v rodinnom domčeku iba pár krokov neďaleko nás. Bol mladý, ale už mal aj svoju rodinku. Vynikal skromnosťou, bol pracovitý, ale nikdy som od starších nepočul, že by patril aj medzi vzorných baníkov a novátorov tej doby. Ondrej Lešták pochádzal z Rakovnice a do Bystrého na baňu dochádzal ako vedel i mohol. Peši, na bicykli, neskoršie i na motorke. Rakovnica totiž leží asi kilometer od Bystrého a tak po vojne mnohí baníci takto dochádzali do práce i z práce. Komentár dokumentu spomínal splnenie plánu Gemersko-železorudných baníkov za uplynulý rok (1953) a za svoju novátorskú prácu obdržali od vlády ČSR
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-