dúškom.
T. D. Štítnický
(vl.m. Tibor Dörner)
T.D. Štítnický:
Požehnaj Bože
Požehnaj Bože toto hniezdo sladké, |
|
Požehnaj Bože rázsvit ktorý rastie |
|
|
|
(Zo zbierky Kniha priateľov, Tisovec, 1942)
{jcomments on}
Od narodenia (6. septembra 1922 v Štítniku), až po posledné detské hry bol som vraj zasnívaný. Oči vraj postrádali veľa nevypovedaného. Keď som už začal hovoriť, mama mi napísala: „Pekne si kreslil, nechal si to. Zaujali ťa husle, klavír, ale skoro ťa aj táto láska prešla. Niečo si v sebe mal, čo sa veľmi dralo von. Poézia ťa zranila a dala ti možnosť vyspievať svoj úžas z krásy. Nezanecháš aj to?“ Nie. Z krážov poézie ma už nik neodkľaje, lebo som v nej a ona vo mne. Mám vzácne dedičstvo: po mame citlivosť a nehu, po otcovi zmysel pre stavbu, nepokoj a výbušnosť. Život je taký krásny, že každý okamih chcem v plnosti prežiť. Čakám len koniec tejto drámy, keď sa ho napijeme plným
Požehnaj Bože toto hniezdo sladké, |
|
Požehnaj Bože rázsvit ktorý rastie |
|
|
|
(Zo zbierky Kniha priateľov, Tisovec, 1942)
{jcomments on}