V Ratkovej v tomto období pôsobil ambiciózny úradník slúžnovského okresu, neskôr ako advokát (fiskalis) mestečka ako on sám seba klasifikuje - Ján Márton (niekedy písané ako Johanes Martinus - azda by sme mohli povedať i Ján Martin). Ak sám seba cituje, vždy pred menom uvádza „urodzený“, čo bolo v tých rokoch prirodzené ako predpoklad spoločenského zaradenia. O jeho nacionáliach sotva niečo vieme, zomrel v r. 1849.
Tento vnímavý úradník, v poslednej etape feudálneho štátu Habsburskej rakúskej monarchie, vzdelaný a rozhľadený reprezentoval Ratkovú ako „fiskális“ mestečka pri najrôznejších rokovaniach na stoličnej (župnej) úrovni, či pri iných dôležitých príležitostiach (napr. i na šľachtických kongregáciach). Stolica (župa) vtedy sídlila ešte v Plešivci. Taktiež na úrovni miestnej, na slúžnovskom úrade „právne ošetroval“ záujmy mestečka. (Reprezentatívna klasicistická budova stoličného slúžnovského úradu bola v Ratkovej vybudovaná r. 1817 - všetky slovenské edované publikácie uvádzajú rok nesprávne). Ak som v mierach hodnôt použil “klauzulu vzdelaný“ myslel som minimálne to, že ovládal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a „slovenčinu„ v dokonalej podobe slovakizovanej bibličtiny i písmom v švabachu - ale toto tiež bolo nevyhnutným predpokladom tej doby u kvalifikovaného úradníka pôsobiaceho na území obývanom Slovákmi. Nebol historikom - on popisoval to, čo videl, zažil, čo sa stalo a to opuncoval cenou dokonalej autenticity. Nebol ani kronikárom – jeho doložené postrehy majú hodnotu objektivizujúceho nadhľadu, miestami pôsobia i úsmevne - ironicky. Zaujali ma niektoré ním uvádzané skutočnosti, ktoré v priebehu skoro dvestoročnej histórie sa vytratili z povedomia sprostredkovaného miestneho podania z ratkovskej pamäti. Tých pár, o ktorých som ani netušil, že sa vôbec odohrali, podávam zo subjektívneho pohľadu „akoby exkurzie“ do dávneho ratkovského minula s dejovou recidívou v obraze. Azda sa nájdu potratení Ratkovčania, ktorých zaujmú tak ako oslovili mňa vo svojej pravdivej naturálnej či psychologickej podstate.Z roku 1831: „Tohto dost památniho roku i ješte jedna pamatný vec se stala v Ratkove. Totižto jistý Michalove Juraj roden z Bystrýho na Gyura z regimentu gyulajského ušel a po horách zbíjal, lidí raboval i s kamaráti. Dne 22-ého septembra v noci byl chytený na brádňanskom košáru, do Ratkové došikovaný a dne 27. septembra na stĺp obesený jure statario. Súd tento konali na to od slávne stolici deputovaní: W.W. páni: Draskótzi Samuel mladší (Praeses), Csernyus Pál, Szentmiklósy Antal, Szentmiklósy Viktor a pán Szolgabiró Fayi Pál1), - calamus ducente Martino Ján2). Za richtárství Pelech Jánoša predního, Tunák Andráša vicerichtára – kurátora pak Galaj Jánoša, který jak druhé mnohé v tomto roku práce a starosti, tak i okolo tohto zločinca a súd konajícich pánu veliké ustávaní a kelčíky meli. ponevádž na jich projekt obyčejných až do 31. októbra trech polgáru mesto kasírovalo a místo týchto jedního hajdúka úradu richtárskemu na výsluhu dalo.“.
Z roku 1834: „Neco neobyčejného se prihodilo, bylo totižto zemetresení dne 15. oktobra ráno o pul osmé hodine. Na meském dome (kde v ten čas ten který toto na památku zaznačil byl) obloky se velice trásli, áno celý meský dom se hýbal. Na obloku postavených kvetin (jenž veliké listy mívají jako k.p. kalokázia) listy se schvévali, nekde i debenky na rámech jeden o druhá se zrazili. Svetáre visíci se kolimbali a.t.d. Trvalo toto zemetresení tu v Ratkove asi 15 minúty sekundy. Bolo to znamenati na ten čas jistý i po celé naši stolici i druhých stolicích. V Miškovci i komíny se rúcali“3).
Z roku 1837 – oltárny obraz: „Obraz Krista daroval pán Latinák Pál. Cirkev chcela obraz ten v Levoči skrz Czajzik Daniela4) vyhotovit. Tento ale pýtal 500 Rf v šajnoch5). Pán Latinák Pál6) projektoval Vanza Mihála v Miškovci.
Cirkev myslela, že to jen nejaký fušer a mocne jen pri levočskem zustáti tvrdila. Pán Latinák se osvedčil, že když cirkev jeho dobromyselního projektu neverí, on ten obraz jestli se nebude líbit cirkvi sám zaplatí. To tvrdil i pisár tohoto protokolu a spúsobil to, že v Miškovci jest obraz hotoviti poručen. Hotový obraz páčil se cirkvi. Páčilo se ale (a slušne) to dobrodini, že za obraz sám pán Latinák Pál zaplatil. Vanza Mihály žádal jen 150 Rf v šajnoch. Tolko mu pán Latinák zaplatil. Fúru pak zaplatila cirkev Vanzovi i kost mu dala dokud tu ho pripravoval do rámu. Obraz je pekný a robota velmi čistotná, jen tá jedna chyba zdá se, že je anjel privelký a že anjel mel být nad Kristem v povetrí jako genius. Tomu ale ne Vanza ale cirkev je príčina. Pán farár projektoval túto figuru z ohledu toho, že v Košicoch též tá figura je a to je pekná malba. Písano je tehdy Vanzovi, aby navlas tak maloval ako košický obraz. A v Košicích je práve takto malovaný anjel ješte neforemnejší, neb v Košicích je anjel tak veliký jako Kristus a jako by se s Kristom pasoval... Náš anjel je o velo menší a foremnejší. Každý kdo košický obraz videl tvrdí, že toto je krajší robota. Kdyby se pak vopredek bylo Vanzovi písalo , že by anjela ako geniusa vymaloval, tak by v skutku tak byl urobil – však ale i takto je pekne. Darovanimu... nehledjá velmi zuby“.Z roku 1848: „Bol ale rok tento obzvlášte v ohlede političnom pametný, bol epochálny. Toho roku su donesena zákony jakové nikdy. Od toho času jak Uhre vladnu krajinu Uhersku, štyri strany boli v krajine, totiž clerus (biskupové a knezové notabene katolícky-protestantské boli) druhý stav byl magnátsky, grófi a baróni, tretí stav zemane, čtvrtí stav královskie mestá. Tieto 4 stavy boli vlastne národ Uherský. Týto sami scházeli se na dietu7), robili zákony, oni boli oficíri stoliční, oni boli všecko. Obecný lid (to jest každý který tam neprislúchal) nebyl nic, nemal vplyv do ničeho. A kdo platil obecné bremená? Sám obecný lud, tento slúžil i platil pána zemského, platil stoličnú i domášnu i vojenskú kasu, dával vojakó, slovem obecný lud všecky bremena znášel. Stavove zvýš podpsani, nedali, neslúžili, neplatili nic, kreme dakedy subsidium...“8)
Nemohol som postavu tohto muža aspoň v takejto fragmentovanej forme vynechať z histórie Ratkovej. Prihlásil sa v tomto čisto slovenskom prostredí empatickým spôsobom aktívne k zmysluplnej účasti mestečka i cirkvi v dobe „predobrodeneckej“. Ako neplebejec patriaci k šľachte včas pochopil ideu francúzskej revolúcie aj nemožnosť vzdorovať nastupujúcim zmenám počnúc revolučným rokom 1848. Neskorší “ratkovskí protagonisti“ obdobia obrodeneckého po revolučnom roku 1848 až na výnimky boli ešte mladiství, študujúci alebo ešte „nenarodení“. Remeslá boli prosperujúce, mestečko sa vzmáhalo - už v r. 1847 odkúpilo za l7 tisíc zlatých Draskóciovskú kúriu aj „s gruntom“. V r. 1825 bola postavená nová evanjelická poschodová budova školy v architektonicky klasicistickom štýle. Ján Márton ako advokát všemožne pomáhal, pôsobil v Ratkovej od r. 1826 (možno i skôr) až do r. 1849.
Ján Márton je pochovaný na ratkovskom cintoríne spolu so svojou manželkou Barbarou. Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku je skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami - v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry. Neodmysliteľne patrí do ratkovskej histórie ako dôstojný zástupca svojej doby i stavu, ku ktorému prináležal. Dobu si naši predkovia nemohli vyberať, bola taká aká bola so všetkým čo obsahovala. Roky rokúce sa pomníka, na ktorý už siahla entropia, nedotkol nik „ošetrujúcou rukou“, hoci nesie už na prvý pohľad symbol dokumentu dávno minulých čias z histórie kedysi “prekvitajúceho“ mestečka Ratkovej, ku ktorého prosperite priložil svoj um i ten, ktorého kosti tu spočívajú už skoro dve storočia.
Miroslav Ďurinda,
Košice, január 2013
Poznámky M. Ď.:
1) Szolgabiró – maďarské slovo – predstavený, šéf slúžnovského úradu.
2) Calamus ducente Martino Ján - v latinčine zapisovateľ Martinus Ján.
3) Zemetrasenie v r. 1834 postihlo i širšiu oblasť juhovýchodného Slovenska - v Košiciach
popraskali múry i klenba Dómu Svätej Alžbety.
4) Czajcik Daniel - ide o skomoleninu mena akademického maliara z Levoče - Jozef Czauczik
(1780-1857) - portrétista, krajinkár, maliar oltárnych obrazov v Levoči, Košiciach, Betliari,
Rimavskej Sobote aj inde.
5) Šajn - rakúska papierová mena.
6) Latinák Pál - šteliar, majiteľ hámrov v Ploskom (2 km severne od Ratkovej), inšpektor
ratkovskej cirkvi v tých rokoch, podporovateľ cirkvi. V ratkovskom kostole má rodina vlastnú
lavicu označenú iniciálkami monogramu rodiny. Pôvodne slovenská rodina pochádzajúca
z Tisovca.
7) Dieta - v latinčine úradné, štátne, krajinské, cirkevne zhromaždenie, stretnutie v širšom význame
i snem.
8) Subsidium – latinsky podpora, príspevok.
{jcomments on}

































Ratková zostala po dlhé roky pre potomkov mestečkom remeselníckej tradície. Remeselnícka sláva predstavovala rozlet a jej, dalo by sa povedať, vyvrcholenie, je reprezentované predrevolučným obdobím meruôsmeho (1848) roku, revolúciou aj neskorším postupným nástupom industriálnej liberálno-buržoáznej spoločnosti,ktorá však vyústila v zničujúcu konkurenciu pre cechy - manufaktúry. O tomto období z prameňov miestnej proveniencie vieme relatívne málo – Ratková musela
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-