Rok 1834 – „Tento rok byl mimorádny a divného času. Samé extréma. Jak okolo štvrtého októbra lanského roku tuho zamrzlo tak porad trvalo až do konca februára. Na Tri krále v Sobote Rimavské na jarmoku takmer nebylo ženskú osobu vídat, okrem chlapú v bundách velice pokrútených. Prosili tedy lidé Boha by rádnej blato bylo. Oteplilo se tehda v začátku marciusi a dážď často padal a spolu blato bylo jako zima neslýchaná. Sám ten, který toto zaznačil obyčejne do Rimavské Soboty cez Hrušovo, Lukovište chodil na sedriu a congregáciu na 17-ej marec urizenu na Harkač, Behince a Bátku počtárskú cestú šel a v ceste na čtyrech konich na prázdnem voze petkrát zastal - opet uprosili lide Boha by již vysušil zemi... Vyslyšel prosby jejich! Ku koncu apríla se vyjasnilo a celý máj nic nepadalo. Tu všeobecný strach podjal každýho, nic nerostlo a co zelené bylo schlo. Túžebne lidé prosili Boha by se zmiloval nad lidem svým. - Búh vyslyšel hlas jejich, ku konci juniusu počalo padat a porad, porad vše víc padalo každý mesíc až v ostatního septembra – neslýchané vody byli a hrozné škody porobili...“
„Rok 1835 byl ješte mimorádnejší. Opravdová extréma. Po lanskoročných deštech sa vyjasnilo a nepadalo. Jesen byla suchá. Snehu nebylo mnoho – i ten, který byl napadnul na jarmok ratkovský, totiž na 25-eho januara všechen pod troma hodinami se pustil (tak teplo slunce hralo) a odtud velká povoden povstala tak, že nekterí z jarmoku jdúci mali se pri repiskem mostu zatopit... Po tomto více snehu celý február nepadalo, po cestách byl velký prach - zima byla lahodná, krome na Velkonočný pondelok do sveta napadnul sneh po členky a tak místo kúpačky byli z neho sánkovačky...“
„Rok 1836 byl i velmi mokrý i velmi suchý. V mesíci januáru nebylo ani snehu i zima lahodná, krome dne 30. januára hrúza snehu se navalilo. Ten jenž toto psal byl v ten čas na panské stolici v Hnúšti a když 31. januára do Ratkové – pro skončení transaktívy strany Forova s pánem w:u: Hanway Lászlovom a Šándor Ferencom vrátiti se chtel, v tú noc napadnul ten velký sneh, tak, že na žádny spúsob krome pešo v tom velkém snehu - prepružíce a prechladnúce nad vše své údy do lámaniny padnul a za puldruha roka nejvíc na posteli svuj život útrpne trávil... sneh ten veliký po kuse se topil... Marec byl mokrý a tak i blata mnoho... máj tak zimný, že i hory i stromy i vinice pomrzli, i stromy druhýkrát se pukali...“
„Rok 1840 byl dost útrpný... v januári zima rostla a byla kletá, - štestí bylo, že bylo velmi málo snehu jináče a snád i v chyžach by lidé byli mrzli. Dne 23. jauára se oteplilo a porád teplejši bylo až na podivu - dne 4. febrára až velké blato bylo, takže deputácia meská na Balog na panskú stolicu chodíc takmer v blate zastála - myslel každý, že proroctví záhradníka se splní. Totižto jeden starý záhradník v Pešti prorokoval, že tohto roku budú v marcu stromove kvitnút, v maji zrno zret, v júniusu celkom se skončí žetva a rok bude velice hojný. Ale bohužel toto se nesplnilo, ba naopak vypadlo.
„Rok 1845 - január a február byl volný, zima lahodná, když i kus ulapila hned popustila. Nejvetší zima byla po Matejovi a v marciusu. Na Zelený čtvrtek (20. marec) hrúza snehu se navalilo, na Velký pátek sme se sánkali a vúbec v marcu byla do 12-ého cifrovaná sánkovica...“
Ak som sa odhodlal zacitovať čosi z retrospektív priam dvestoročných z priamych zápisov citlivého bezprostredného pozorovateľa klímy na našom území v regióne Gemera, tak len preto, že všetci sme účastní takisto diania v klimatických pomeroch globálnych aj regionálnych. Prenášanie empírie skúsenostného z minula a aplikovanie pre prognózovanie do budúcnosti je téma veľmi zložitá, výskum komplikovaný, ďaleko nad rámec zmyslami detekovanej ľudskej percepcie či skúsenosti. Nie v neposlednom rade chcel som oživiť portrét tohto mne sympatického muža pohľadom do sfér jeho záujmu v širšej škále nepatriacej do jeho pôsobnosti striktne pracovnej. Použité poznámky sú len nevyhnutným torzom či fragmentom iste z už neexistujúcich iných poznámok z lokality Gemera – Ratkovej, kde pôsobil a kde je i pochovaný Ján Márton.
Miroslav Ďurinda
Košice, január 2014































__________________________________________________
Obidvomi nohami v ponovoročnom období prvých januárových dní nového roku v rozladách - bez snehu v nížinách aj na horách, niekto sa ani nedotkol lyží, o sánkovačke sa nehovorí - skôr počúvame: „také počasie nepamätáme.“ Je to naozaj tak? Verný svojim záľubám v starých zápisoch, písomnostiach, kalendároch schovaných, kdesi zaprášených, beriem si právo výhrad k poznámke pamätníkov starej a staršej generácie. Nalistujúc a nachádzajúc autora rôznych poznámok a zápisov, z ktorých som už viackrát citoval na stránkach Maj Gemer - priam spred dvoch storočí (z rokov 1826 až 1849) Jána Martinusa (Ján Márton), kedysi úradníka a neskôr advokáta vtedajšieho mestečka Ratková, kde v tých rokoch sídlil stoličný slúžnovský úrad c. k. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri svojom úrade tento mimoriadny muž našiel si čas a všímal si i dianie v mestečku-regióne - nad rámec svojich štatutárnych povinností - dnes by sme tomu povedali s „extenzívnym zameraním“. Pokúsim sa urobiť selektívnu „rešerš“ z jeho poznámok, ktoré ma zaujali a podnietili k tomuto článku v tom, čo on považoval za pozoruhodné, zaujímavé či extrémne v prejavoch klímy v regióne Gemer. Písal slovakizovanou češtinou,
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-