Obidvomi nohami v ponovoročnom období prvých januárových dní nového roku v rozladách - bez snehu v nížinách aj na horách, niekto sa ani nedotkol lyží, o sánkovačke sa nehovorí - skôr počúvame: „také počasie nepamätáme.“ Je to naozaj tak? Verný svojim záľubám v starých zápisoch, písomnostiach, kalendároch schovaných, kdesi zaprášených, beriem si právo výhrad k poznámke pamätníkov starej a staršej generácie. Nalistujúc a nachádzajúc autora rôznych poznámok a zápisov, z ktorých som už viackrát citoval na stránkach Maj Gemer - priam spred dvoch storočí (z rokov 1826 až 1849) Jána Martinusa (Ján Márton), kedysi úradníka a neskôr advokáta vtedajšieho mestečka Ratková, kde v tých rokoch sídlil stoličný slúžnovský úrad c. k. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri svojom úrade tento mimoriadny muž našiel si čas a všímal si i dianie v mestečku-regióne - nad rámec svojich štatutárnych povinností - dnes by sme tomu povedali s „extenzívnym zameraním“. Pokúsim sa urobiť selektívnu „rešerš“ z jeho poznámok, ktoré ma zaujali a podnietili k tomuto článku v tom, čo on považoval za pozoruhodné, zaujímavé či extrémne v prejavoch klímy v regióne Gemer. Písal slovakizovanou češtinou,Rok 1834 – „Tento rok byl mimorádny a divného času. Samé extréma. Jak okolo štvrtého októbra lanského roku tuho zamrzlo tak porad trvalo až do konca februára. Na Tri krále v Sobote Rimavské na jarmoku takmer nebylo ženskú osobu vídat, okrem chlapú v bundách velice pokrútených. Prosili tedy lidé Boha by rádnej blato bylo. Oteplilo se tehda v začátku marciusi a dážď často padal a spolu blato bylo jako zima neslýchaná. Sám ten, který toto zaznačil obyčejne do Rimavské Soboty cez Hrušovo, Lukovište chodil na sedriu a congregáciu na 17-ej marec urizenu na Harkač, Behince a Bátku počtárskú cestú šel a v ceste na čtyrech konich na prázdnem voze petkrát zastal - opet uprosili lide Boha by již vysušil zemi... Vyslyšel prosby jejich! Ku koncu apríla se vyjasnilo a celý máj nic nepadalo. Tu všeobecný strach podjal každýho, nic nerostlo a co zelené bylo schlo. Túžebne lidé prosili Boha by se zmiloval nad lidem svým. - Búh vyslyšel hlas jejich, ku konci juniusu počalo padat a porad, porad vše víc padalo každý mesíc až v ostatního septembra – neslýchané vody byli a hrozné škody porobili...“
„Rok 1835 byl ješte mimorádnejší. Opravdová extréma. Po lanskoročných deštech sa vyjasnilo a nepadalo. Jesen byla suchá. Snehu nebylo mnoho – i ten, který byl napadnul na jarmok ratkovský, totiž na 25-eho januara všechen pod troma hodinami se pustil (tak teplo slunce hralo) a odtud velká povoden povstala tak, že nekterí z jarmoku jdúci mali se pri repiskem mostu zatopit... Po tomto více snehu celý február nepadalo, po cestách byl velký prach - zima byla lahodná, krome na Velkonočný pondelok do sveta napadnul sneh po členky a tak místo kúpačky byli z neho sánkovačky...“
„Rok 1836 byl i velmi mokrý i velmi suchý. V mesíci januáru nebylo ani snehu i zima lahodná, krome dne 30. januára hrúza snehu se navalilo. Ten jenž toto psal byl v ten čas na panské stolici v Hnúšti a když 31. januára do Ratkové – pro skončení transaktívy strany Forova s pánem w:u: Hanway Lászlovom a Šándor Ferencom vrátiti se chtel, v tú noc napadnul ten velký sneh, tak, že na žádny spúsob krome pešo v tom velkém snehu - prepružíce a prechladnúce nad vše své údy do lámaniny padnul a za puldruha roka nejvíc na posteli svuj život útrpne trávil... sneh ten veliký po kuse se topil... Marec byl mokrý a tak i blata mnoho... máj tak zimný, že i hory i stromy i vinice pomrzli, i stromy druhýkrát se pukali...“
„Rok 1840 byl dost útrpný... v januári zima rostla a byla kletá, - štestí bylo, že bylo velmi málo snehu jináče a snád i v chyžach by lidé byli mrzli. Dne 23. jauára se oteplilo a porád teplejši bylo až na podivu - dne 4. febrára až velké blato bylo, takže deputácia meská na Balog na panskú stolicu chodíc takmer v blate zastála - myslel každý, že proroctví záhradníka se splní. Totižto jeden starý záhradník v Pešti prorokoval, že tohto roku budú v marcu stromove kvitnút, v maji zrno zret, v júniusu celkom se skončí žetva a rok bude velice hojný. Ale bohužel toto se nesplnilo, ba naopak vypadlo.
„Rok 1845 - január a február byl volný, zima lahodná, když i kus ulapila hned popustila. Nejvetší zima byla po Matejovi a v marciusu. Na Zelený čtvrtek (20. marec) hrúza snehu se navalilo, na Velký pátek sme se sánkali a vúbec v marcu byla do 12-ého cifrovaná sánkovica...“
Ak som sa odhodlal zacitovať čosi z retrospektív priam dvestoročných z priamych zápisov citlivého bezprostredného pozorovateľa klímy na našom území v regióne Gemera, tak len preto, že všetci sme účastní takisto diania v klimatických pomeroch globálnych aj regionálnych. Prenášanie empírie skúsenostného z minula a aplikovanie pre prognózovanie do budúcnosti je téma veľmi zložitá, výskum komplikovaný, ďaleko nad rámec zmyslami detekovanej ľudskej percepcie či skúsenosti. Nie v neposlednom rade chcel som oživiť portrét tohto mne sympatického muža pohľadom do sfér jeho záujmu v širšej škále nepatriacej do jeho pôsobnosti striktne pracovnej. Použité poznámky sú len nevyhnutným torzom či fragmentom iste z už neexistujúcich iných poznámok z lokality Gemera – Ratkovej, kde pôsobil a kde je i pochovaný Ján Márton.
Miroslav Ďurinda
Košice, január 2014
Maturoval na gymnáziu v Rožňave, promoval na Lekárskej fakulte UK v Prahe. Pracoval na ministerstve národnej obrany, kde sa zapojil do príprav zdravotníckeho zabezpečenia SNP. V r. 1944 odišiel do Ružomberka za veliteľa vojenskej nemocnice. Dňa 30.8.1944 ho ustanovili do funkcie prednostu Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Bol významnou osobnosťou aj civilného zdravotníctva. Neúnavne pracoval v Červenom kríži a v zdravotníckych orgánoch v Bratislave. Bohatá je aj jeho publikačná a prednášková činnosť. Jeho prácu v zdravotníckej službe ocenili mnohé domáce i zahraničné inštitúcie. Je držiteľom viac ako 55 vyznamenaní za boj proti fašizmu, za budovanie a obranu vlasti, za zdravotnícke služby a za upevňovanie mierového spolunažívania národov. -MM-
Študoval na FF UK v Bratislave a na univerzite v Grazi. Pôsobil ako profesor a riaditeľ Obchodnej akadémie v Košiciach, neskôr ako vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. V jazykovednom výskume sa zameral na štúdium slovenských nárečí a na dejiny slovenského jazyka. Pozornosť venoval otázkam jazykovej výchovy, odbornej terminológie a na vývin spisovného jazyka, osobitne monograficky spracoval tému Kollárov a Šafárikov jazyk (1966). Zhromažďoval nárečový materiál z Gemera a tomuto bádaniu sa venoval celý život. Z rozsiahlej zbierky gemerského nárečového materiálu publikoval vedecké štúdie o členení, hláskosloví a kvantite gemerských nárečí. -MM-
Básnicky najproduktívnejší predstaviteľ idylickej línie slovenského osvietenského klasicizmu. Vzdelanie získaval v Ožďanoch a Dobšinej, v Bratislave a v Jene, kde študoval filozofiu, teológiu, medicínu a jazyky. Počas štúdií v Jene založil spolu s Jurajom Palkovičom slovanskú spoločnosť a v roku 1810 počas pôsobenia v Kostolných Moravciach Učenú spoločnosť banského okolia, ktorá sa označovala ako slovenská literárna a vedecká spoločnosť. Písal verše a príležitostné básne, teologické, historické, hospodárske knihy s ľudovýchovným zameraním, ale bol aj uznávaným prekladateľom, organizátorom vzdelávania slovenskej mládeže a buditeľom literárneho života. Jeho najvýznamnejším dielom je Poezye – Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovců, ktoré sú prvými dejinami poézie v národnom jazyku, z ktorých vychádzali a nadväzovali na ne i neskoršie generácie literárnych historikov. -MM-
Štúdiá ukončil vo Vyšných Strelciach a na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Ako učitel bol ako pansláv prekladaný zo školy na školu. A tak pôsobil v Revúcej, Drienčanoch, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla známa botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, Lehnici, Palúdzke, Liptovskom Mikuláši a v Martine. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol tiež významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii. Písal odborné a zábavné články, bol dirigentom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objaviteľ lokalít viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Zanechal písomné popisy flóry a niekoľko veľkých herbárov, venoval sa aj mykológii. Záver svojho plodného života prežil v Tisovci. Tam se narodil i jeho známy vnuk – dr. Vladimír Clementis. Prírodu miloval aj po svojej sedemdesiatke a na jednom z výletov, uprostred prírody na vrchu Tŕstie pri Tisovci i zomrel. -MM-
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Herbárové položky si vymieňala s mnohými známymi odborníkmi. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a aktívne sa využíva na vedecké a pedagogické účely dodnes. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii. Zbierala tiež dialektologický materiál. Aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. -MM-
Navštevoval školu v Štítniku a v Rožňave, študoval na ev. kolégiu v Prešove, filozofiu na univerzite v Jene. Od roku 1833 pôsobil ako riadny profesor a rektor na evanjelickom kolégiu v Prešove, neskôr aj na tamojšej Právnickej akadémii. Filozofickými rozpravami a pedagogicko-organizátorskou prácou zasiahol do kultúrneho života v Uhorska. Skúmal súvislosti umenia a psychického života človeka, vypracoval podrobné štúdie o školskom poriadku ev. gymnázií, autor prvých dejín prešovského kolégia, ktoré boli preložené aj do angličtiny. Publikoval v domácich a zahraničných časopisoch, autor latinských oslavných príležitostných básní, filozofických rozpráv, vedeckých prác a pedagogických spisov, v rukopise ostala jeho učebnica estetiky. V roku 1881 bol vyznamenaný rytierskym krížom Radu Františka Jozefa za celoživotnú činnosť a prínos v oblasti školstva. -MM-
Po štúdiu v Jelšave a na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici učil na ľudovej škole v Jelšave, kde bol aj popredným hráčom futbalového mužstva, neskôr pôsobil ako riaditeľ na meštianskej škole v Tornali. Od roku 1939 učil na rôznych stredných školách v Bratislave. V roku 1946 absolvoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V nasledujúcom období učil na Učiteľskej akadémii a na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1959 natrvalo prechádza na Prírodovedeckú fakultu UK, kde prednášal teoretickú mechaniku, termodynamiku, štatistickú fyziku a kvantovú mechaniku. Napísal 12 učebných textov a v neskorších rokoch pokryl všetky svoje prednášky učebnými textami (6 skrípt). Najvýznamnejšie úspechy dosiahol pri riešení problémov nelineárnej mechaniky pomocou vyšších transcendentných funkcií. Ním vyvinuté postupy sa dali využiť na riešenie aj iných konkrétnych fyzikálnych problémov. Vydal 23 odborných a vedeckých publikácií. -MM-
Pôsobil ako učiteľ v Betliari, kde sa venoval aj kronikárskej činnosti a aktívne pôsobil v miestnych spoločenských organizáciách, v r. 1951 – 1956 bol riaditeľom Strednej zdravotníckej školy v Rožňave. Zozbieral a sčasti publikoval materiály a ľudovú slovesnosť o gemerskom zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi, či porekadlá zo Slavošoviec, Rejdovej, Pače a Silice. Vzácne sú ním spracované Zvyky a obyčaje v Betliari. Knižne mu vyšla Malá vlastiveda Rožňavského okresu (1966), Slovenské národné povstanie v Rožňavskom okrese (1966) a Strážna veža v Rožňave (1967). -MM-
Gymnázium absolvoval v Tisovci, teologické štúdiá v Bratislave. Ordinovaný za kňaza bol v Klenovci v júli 1949. Kaplánske roky prežil vo Zvolene. Potom bol námestným kňazom v Nedede a zborovým farárom v Radvani a v Kremnici. Od roku 1981 pôsobil ako farár a konsenior v Dobrej Nive, kde sa zaslúžil o rozvoj cirkevného života. Počas jeho pôsobenia sa začali vykonávať detské služby Božie, biblické hodiny, popoludňajšie služby Božie, náboženské večierky, obnovilo sa vyučovanie náboženstva v škole, obnovila sa činnosť Spoločenstva evanjelickej mládeže, bol dostavaný zborový dom a vykonaná veľká oprava kostola. V roku 1993 sa presťahoval do Radvane. Vydal básnické zbierky Na milosť čakám (1992) a Hľadanie v úzkosti (1997). Publikoval články, úvahy a najmä básne v časopisoch Evanjelický posol spod Tatier, Cestou svetla, Cirkevné listy, Tvorba T a v iných. -MM-