×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/dobsina/tabula
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/dobsina/tabula
Vytlačiť túto stránku
pondelok, 15 september 2014 12:11

O 70. výročí SNP po oblastných oslavách v Dobšinej

Napísal(a) MG+OD
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

dob snp-115aV týchto dňoch si o. i. pripomíname 70. výročie Slovenského národného povstania, ktoré sa uskutočnilo v čase smerujúcom k definitívnej porážke nemeckého fašizmu v celej Európe. Od Bratislavy až po známy Dukelský priesmyk si tento prvý otvorený boj Slovákov za demokraciu a slobodu, bez fašizmu a ponižovania, pripomínajú tisíce občanov Slovenska a národov, ktoré sa zúčastnili  v tomto národnooslobodzovacom boji. Padli v ňom tisíce statočných mužov i žien, pričom vyčíňaniu gardistov a nemeckých vojakov na Slovensku neunikli ani deti a starci. Na mnohých miestach ako výkričníky stoja odvtedy po celom Slovensku pomníky a pamätníky tým, ktorí položili svoje životy za našu slobodu.

Aj občania Gemera si pripomenuli dni Povstania spred 70. rokov. Tentokrát si vybrali historické banícke mesto Dobšinú na hornom Gemeri,  ktoré aj v časoch fašizmu bolo miestom, ktoré sa zlatými písmenami zapísalo do našej novodobej histórie, aby sa tu zišli 4. septembra 2014 na oblastných oslavách troch okresov Rimavskosobotského, Revúckeho a Rožňavského okresu. Aj napriek tomu,

že časť spoluobčanov Dobšinej hovorila nemeckým nárečím, pridalo sa obyvateľstvo tohto mestečka na stranu slovenských partizánov.

Pamätníci vedia, že tu pôsobilo veliteľstvo II. taktickej povstaleckej skupiny, ktoré vydávaloaj časopis Náš boj. Tu bola aj poľná vojenská nemocnica. Revolučný okresný národný výbor sa postaral o zásobovanie a zabezpečenie povstaleckej armády. Počas SNP aktívne pôsobilo v okolí Dobšinej 540 vojakov a niekoľko dôstojníkov zaradených do zväzku Dobšiná.

dobsina pamatnik 1Účastníci oblastných osláv si tiež pripomenuli, že do Dobšinej zasahovala povstalecká brigáda Jánošík, ale aj to, že na dobšinskom námestí skončil po ťažkom mučení svoj mladý život aj Karol Adlerveliteľ partizánskej skupiny Sándor Petofi, občan maďarskej národnosti, rodák z Nových Zámkov. Krátko po vyhlásení Povstania neďaleko na Pustom poli zastrelili Nemci npor. Štefana Kalického, ktorý predtým pôsobil spolu so svojou manželkou Magdou ako učiteľ v miestnej meštianskej škole. Odtiaľto pochádzal aj jej riaditeľ Pavlík, ktorý bol ako účastník protifašistického odboja odvlečený do koncentračného tábora, kde v roku 1944 zahynul. Tak sa stalo aj Emilovi Kusému, ktorého si po vyzradení našli v horách nad Čiernou Lehotou fašisti a viac sa do Dobšinej nevrátil. Vďační Dobšinčania dali postaviť známym i neznámym hrdinom SNP a národnooslobodzovacieho boja z tohto mesta nenápadný pomník. Umeleckú podobu mu dal známy východoslovenský sochár Vojtech Loffler. Stojí dodnes nenápadný v parku neďaleko námestia. 

 

Najmä mladej generácii, ale aj ostatným nielen na Slovensku, treba neustále pripomínať, že vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v boji porazila fašistickú hrozbu. Slovenský národ dokázal, že s fašizmom spolupracujúci a kolaborujúci vládnuci slovenskí predstavitelia aj s prezidentom Jozefom Tisom neboli jeho nosnými predstaviteľmi. Dva mesiace sa proti nemeckej presile bránilo 60.000 vojakov armády a 18.000 partizánov, spolu so Slovákmi aj príslušníci 30 národov a národností Európy, Ameriky a Austrálie. 

Historické fakty udávajú, že napriek viacerým nepriaznivým okolnostiam sa Povstanie v krátkom čase rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou asi 20.000 kilometrov štvorcových s približne 1,7 milióna obyvateľmi a siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa povstalecké územie dotýkalo až štátnych hraníc. 

V tejto súvislosti mi nedá poukázať naobdobie krátko po nežnej revolúcii v roku 1989, najmä na prístup k dovtedy vybudovaným pamätným izbám, ktoré sa naplnili rôznym cenným materiálom aj z obdobia národnooslobodzovacieho boja. Boli umiestnené na rôznych, dovtedy nevyužitých priestoroch nielen na školách, ale aj inde na dedinách, či mestách. Okrem pamätníkov venovaných hrdinom tohto obdobia boli po najväčších synoch a dcérach padlých za našu slobodu pomenované tiež námestia a ulice. Spomínam si na niektoré názvy škôl nesúce mená tých, ktorí sa najviac zaslúžili o našu slobodu a mier. Nachádzali sa i na území Gemera, ktorý bol do roku 1945 rozdelený medzi Slovenský štát a Maďarsko. 

Z Dobšinej som počul hlasy, že to, čo malo vysokú historickú hodnotu a bolo uložené vystavené pre poznanie mladej generácie v

školách a ťažko získavané od ich vlastníkov, vďaka mnohým horlivým "revolucionárom", sa po tejto udalosti zničilo, lebo ..., nuž lebo.  Takí sme ľudia. Keď zmeniť, tak od podlahy, alebo ešte dva metre pod ňou. Bez poznania toho, čo má stálu hodnotu, aj keby našim územím prešlo neviem čo. 

 

Minule som sa pri rozhovore s rodákmi dozvedel takúto vec: Jednou z tradícií, ktorú si aj dnešná mládež na obciach zachováva je zapálenie vatry, ako jedného zo symbolov SNP. Ono to má stále pripomínať akú silu mala horiaca vatra na povstaleckom území. Navádzala lietadlám miesta, kde mohli zhadzovať povstalcom pomoc. Na návštevu k jednej babke prišlo vnúča z inej časti Slovenska a opýtalo sa jej čo je to povstalecká vatra. Babka prekvapená touto otázkou vnučke začala vysvetľovať ako to vzniklo a že aj v jej obci  zapálenie takejto vatry bude večer. Prídu k nej najmä mladí chlapci i dievčatá pripomenúť si v dobe slobody udalosti spred 70 rokov aj spievaním rôznych piesní. Samozrejme aj takých, ktoré si hlboko v lesoch spievali potichu partizáni a prežili tak aspoň trochu romantiky v čase oddychu od neľútostného boja, ktorá mala utužiť ich priateľstvo i odhodlanie bojovať za statočnú vec. 

 

Áno, prišli ste na to aj samy. O SNP sa málo hovorí v školách i v rodinách. Potom bývajú aj takéto otázky. 

 

Keby sa iba menej hovorilo, nebolo by to až také hrozné. Horšie je však to, že tak, ako sa likvidovali spomínané pamätné izby v školách aj na Gemeri, tak sme skoro zabudli i na tých, ktorí nám slobodu vybojovali a položili za ňu i svoje životy. Všetko sa vracalo do pôvodnej podoby, akoby u nás nijakého Povstania nebolo. Dokonca sa zmenili i názvy ulíc, ktoré dostali pomenovanie po hrdinoch SNPna nových sídliskách. 

 

 

 

rb snp68 007Krátko po oslavách som našiel na jednej sociálnej sieti fotografiu žiakov jednej rožňavskej bývalej osemročnej školy. Žiaci sa usmievali do objektívu fotoaparátu v takom oblečení, ako sa v tom čase chodilo do školy. Väčšina však mala okolo krku uviazané pionierske šatky. Vpredu sedeli medzi deťmi traja učitelia. Tých nebudem spomínať. Ale učiteľku môžem, lebo o nej bude reč. Tí, ktorí ju na sociálnej sieti objavili, ju označili ako učiteľku, aká by mala byť aj dnes i vždycky. Bola to pani učiteľka Kalická.  Jedna z jej vtedajších žiačok stručne napísala: "Áno, máte pravdu, bola to najlepšia učiteľka na svete. S láskou na ňu spomínám.Manželka povstaleckého vojaka spomínaného vyššie v súvislosti s Dobšinou. Po tom ako padol na Pustom poli ostala sama s dvoma deťmi, Magdou a Igorom. Manžela stratila v rovnakom čase ako zahynuli Pavol a Ján Belákovcijej bratia, po obrovskom výbuchu v Povstaní na vrátnici slavošovských papierní. S nimi zahynulo ďalších vyše 30 vojakov a partizánov. Hovorí sa, že keď pozvali rodičov a známych po tomto strašnom výbuchu ich identifikovať, skladali do truhiel kusy roztrhaných častí tiel podľa oblečenia, či niektorých znakov, ktoré poznajú len rodičia. Kde tu odtrhnutá lebka, telo bez hlavy, plno krvi a plno sĺzMusel to byť otrasný pohľad nielen na kúsky tiel porozhadzovaných po okolí budovy vrátnice, ale najmä na utrápené tváre rodičov tých mladých ľudí. Rodičia obidvoch hrdinov si pred začiatkom vojny do učiteľského dôchodku postavili v Rožňavskom Bystrom nový dom v záhrade so stromami, včelami, hojdačkou pre vnúčatá, aby takto spokojne si užívali roky dôchodku, ktoré im nastali po skončení učiteľskej služby v Hornej Lehote na Pohroní. Vojna Belákovcom však priniesla nesmierne útrapy a žiaľ, ktorý neudržal pri živote ich otca Jána a do dvoch týždňov ho vydal rodnej zemi, aby v hrobe vedľa svojich synov a zaťa ďalej dosníval svoj sen. Pamätník k týmto udalostiam stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom ako výkričník budúcim generáciám.

 

Bratia Belákovci sa do Povstania zapojili dobrovoľnePavol ako čerstvý absolvent právnickej fakulty a Ján ako poslucháč filozofickej fakulty UK v Bratislave. Každý po vypuknutí II. svetovej vojny vedel, kde je jeho miesto. Slobodného života sa však nedožili. Na znak ich úcty a hrdinstva pomenovali po oslobodení na novom rožňavskom sídlisku na Vargovom poli jednu z najdlhších ulíc ako Ulica bratov BelákovcovDnes by ste ju tam márne hľadali. Nie je to očividné pohŕdanie odkazu Povstania? 

Do Povstania sa z Rožňavčanov (mesto v tom čase patrilohortyovskému Maďarsku)zapojil aj Jozef Tóth. Keď mladého partizána nepriatelia zajali, na znak výstrahy všetkým ho obesili na námestí v Rožňave na jeden zo stromov gaštana. Vtedajšej mestskej vrchnosti sa však asi výstražný strom znevidel a musel odísť z námestia, tak ako predtým  mŕtve telo spomínaného hrdinu. Po oslobodení a navrátení Rožňavy na územie Československa postavili na mieste popravy vďační Rožňavčania partizánovi Tóthovi pamätník. 

Jeho menom bola tiež pomenovaná jedna zo starých rožňavských ulíc. Pamätník Jozef Tótha sa však o niekoľko rokov vydal na nezvyklú cestu. Z miesta popravy nanámestí pred Strážnou vežou najprv prešiel do jeho kúta, kde bola už zriadená

pamätná izba pripomínajúca roky činnosti ObV KSS, aby sa zase vrátil na svoje pôvodné miesto. Ostatná rekonštrukcia námestia, dokončená iba nedávno, znamenala ďalší nútený "pochod" pomníka. Tentoraz až na Hviezdoslavovu ulicu medzi rodinné domy v parku, čo  svedčí o tom ako sa zaobchádza s pomníkmi v Rožňave. snp roznava 06 1Na tabuli pripevnenej k pomníku je však stále,teraz už nepravdivý text: Na tomto mieste bol nacistami popravený Jozef Tóth, člen partizánskeho oddielu Kozlova. Po slovensky i po maďarsky, keďže Jozef bol maďarskej národnosti. 

O osude tohto pomníka sa však nik z účastníkov osláv v Dobšinej zrejme nedozvedel. Možno iba tí o tom vedia, ktorí sú starší ako terajší dvadsiatnici

 

Oslavy 70. výročia SNP v Dobšinej boli však okázalé. Zúčastnili sa ho predovšetkým tí, ktorým sú hodnoty SNP stále cenné. Našli si čas, aby sem prišli a vzdali hold tým, ktorí sa zúčastnili tohto ozbrojeného prejavu nášho národy voči cudzím votrelcom, tým, ktorí za našu slobodu položili životy v tom boji velikom. Pripomenuli si vystúpením najvyšších funkcionárov SZPB krátku históriu i súčasnosť, ktorá je tak rôznorodá a nie vždy praje tým, ktorí si ju najviac zaslúžili i zaslúžia. Viac vám napovedia pripojené obrázky z osláv, ktoré vyhotovil pán Karol Žiga z Revúcej.

 

picasa_albumid=6058665709927261425

 

Čítať 4747 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:32