pričom sa stále usmieva.
Keď sa jej spýtate, ako sa má odpovie: „Dobre, len keby som čula.“ Ale aj tento údel prijala s pokorou. Ani len lekára nechce ísť navštíviť. Nevie, či má dobrý tlak, či normálnu hladinu cukru v krvi…, ani to nerieši. Berie všetko tak, ako príde. Vytvorila si svoj vlastný svet, v ktorom je spokojná a šťastná, obklopená svojimi najbližšími.
Nemala ľahký život. Pripravil jej ako mladej vdove s malými deťmi nie jedno trápenie. Postihol ju aj najhorší údel, aký môže matka dostať − smrť dieťaťa. Nie ľahko, ale predsa to všetko prekonala, ale hlavne nezanevrela. Nezanevrela na ľudí, nezanevrela na život ako taký. Našla si v ňom to svoje. Svoj pokoj, svoju pokoru, svoju radosť. Má ona v živote svoje radosti. Teší sa svojim vnúčatám, na ktoré sa dokáže dívať celé hodiny. A keď sa dopočuje, že prídu, už vypeká, vyvára, chystá a chystá, aj keď sa neohlásia, čo keby náhodou!
A keď neprídu, nájde si iný program. Sleduje televíziu, hlavne čo dobré varia, aby vedela. Prečíta všetky noviny a časopisy, ktoré jej prinesú, modlí sa, ale hlavne spieva. Spieva rada a stále. Aj večer, keď nemôže zaspať, aj svojim vnúčatám, aj ráno, či cez deň, keď je sama. Piesňou, tým najkrajším vyjadrovacím prostriedkom uľavuje svojej duši, prejavuje svoj pokoj, svoju duševnú pohodu.
Je pre mňa osobne, ale verím, že aj pre nás ostatných veľkým životným vzorom. Nech máme všetci takú vnútornú silu prijať život tak, ako nám bol nadelený, ako ona. Mať radosť z bežných a jednoduchých vecí a takto spokojne prežívat svoju starobu.
Nech ešte dlho žije medzi nami. Ticho, skromne, nenápadne… Šťastná to žena!
Mgr. Erika Oravcová,
starostka Stratenej