a rozvinuté ovocinárstvo. Za účasť v SNP Rochovce vyznamenali Pamätnou medailou SNP.
„Z troch strán v stisnutej kotline popretŕhanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast obdivovalo vo vodnom zrkadle, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievali. Chrobáci, motýle a včielky zdolané únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina. K nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do toho prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menili sa kamenné, bronzové a železné nástroje. V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody zbehlo potokmi, mnohé udalosti odohrali sa, ktoré zapadli do hmly zabudnutia. Mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva.“ To je krátky citát z Pamätnej knihy obce Rochovce, ktorú 1. júla 1933 začal písať miestny učiteľ Ján Miklôšik. Súčasný starosta obce Ing. Stanislav Levrinc o nej vraví: „Táto pamätná kniha je dielom, ktoré vzbudzuje vo mne obdiv k jej autorovi a stala sa počas môjho pátrania po našej histórii nesmierne cenným zdrojom poznania“Nebudeme sa dnes zaoberať celým obsahom knihy, hoci by mohla slúžiť ako príklad pre ostatné obce nášho regionu. Ak dovolíte, vyberiem iba časť, ktorá hovorí o rochovskej škole. K ostatným zaujímavostiam v nej uchovaných sa istotne ešte vrátim a podelím sa s vami.
Rochovská škola, ktorá dnes slúži ako Dom smútku, bola budovaná v roku 1793. V nej nadobudli základné vzdelanie celé generácie miestneho obyvateľstva a ako učitelia tam pôsobili mnohí vzácni ľudia i keď mnohokrát s minimálnym vzdelaním. Učitelia boli totiž niekedy vyberaní z radov remeselníkov. Postupom času sa na vzdelanie kládli väčšie požiadavky. Plnú kvalifikáciu na výkon učiteľského povolania mal až autor už spomínanej Pamätnej knihy obce Rochovce Ján Miklôšik, ktorý sa stal najprv zastupujúcim a potom riadnym učiteľom v miestnej škole. Toto miesto zaujal po smrti svojho predchodcu Petra Lukáča, na ktorého pôsobenie sa pozrieme z troška širšieho pohľadu. Je to dôležité z dôvodu zmeny vyučovacieho jazyka maďarského na slovenčinu.
Školský dorast bol vychovávaný do roku 1934 v evanjelickej a. v. ľudovej škole. V nej sa hlavný dôraz kládol na náboženskú výučbu. Po tomto roku je to už Obecná ľudová škola, kde sa dôraz kládol už na predmety dôležitejšie pre praktický život. V roku 1918 so vznikom Československej republiky sa znova začal používať pôvodný názov obce Rochovce a vytlačil pomaďarčené predchádzajúce pomenovania. Do škôl sa vracala naša rodná slovenčina i keď to nebolo vždy ľahké. Zástancom slovenčiny, ktorý žiadal jej okamžité zavedenie do školy bol Ondrej Gemeri (od Petríka). Farár Pavol Honétzy, cirkevný dozorca Kirínyi (bývalý maďarský poslanec zo Štítnika) a učiteľ Peter Lukáč trvali na svojom a žiadali zachovať doterajší stav. Vtedy im Ondrej Gemeri prečítal článok z niektorých slovenských novín, ako niekde zle obišlo predstavenstvo pri podobnom odpore. Upozornil predstavených, že ak sa nepodrobia vôli ľudu, pochodia podobne.
Keďže miestny učiteľ Lukáč nadobudol vzdelanie v maďarských školách a naďalej ostal pôsobiť v škole, bol povinný podrobiť sa nostrifikačnej skúške. Tá sa konala v Banskej Bystrici. Statný starec vo veku 70 rokov upútal pozornosť skúšajúcich profesorov už i svojím zjavom. Mal dlhé šedivé vlasy. Tí dozvediac sa od neho, že je z Gemera, opýtali sa ho na našich významných rodákov. Vysvitlo, že začal účinkovať v Šafárikovom rodisku, so Samom Tomášikom občas vykonával cirkevné obrady a od Pavla Dobšinského si kupoval písané poviedky. Po prednesení niektorých epizód z ich života skúška dopadla dobre. Po skončení prvej svetovej vojny bolo jeho pôsobenie v našej obci ohrozené i z iného dôvodu. Pre nespravodlivé rozdeľovanie potravín v čase vojny a pre nátlak upisovania vojenskej pôžičky ho takmer rozvášnení ľudia z dediny vyhnali. To sa stalo notárovi zo Slavošoviec, Róbertovi Maliňákovi, ktorého ľudia ozbrojení palicami a sekerami vyhnali až k Ochtinej. Z peňazí získaných z vojenských pôžičiek dostávali odmenu vo výške 5%. Petra Lukáča pred podobným osudom zachránil až príchod rozvážnejších občanov, a tak dav od svojho úmyslu upustil a spred školy sa vrátil.
Aby sme sa mohli vrátiť do školských lavíc približne o dve storočia dozadu, použijem autentické rozprávanie Ondreja Mráza, zachyteného v Pamätnej knihe Rochoviec tak, ako je zaznamenané v našom nárečí:
„Zašätok školskiaho roku búl v októbru. Pri zápisu se dávalo za ditetom: peneze, kohút, drevo a koláše. V škole smo sedeli poza stval na lavicoch. V kúte stála tábla. Pán ušitel mal stval a stolok. Bula aj edná mapa, ale tú ukäzali chybaj na igzámente. Kot bula zima kúrilo se do peci. Najhlavnejšä kniha Tranoscius a Zákon (nový). Malia deti písali griflíkom na táblišku, staršia zmo maly ceruzku, pero (pozdejši pénu). Atrament zmo si v skleniškoch nosili z domu. Najväc zmo se ušily náboženstvo. Zadatú lekciu každý se musel doma naušit. Kot dachto nevedel, alebo daša planiaho urobil, bul potrestaný. Tresty buli takia: potähli mu uši (vlasy), dostal zaucho, na ruku, alebo palce zo signumom, palicou na dereš, zatvorený bul do chliavca, dostal slamenicu na hlavu. Ušili nás náboženstvo, šítat, písat, rachovat.. Najväc chodilo se do školy v zime, kot se nepásli statky, alebo neoralo se. Pán ušitel, rechtor mal gazdovstvo. Choval kone, voly, kravy, ovce, svine a drobizg. Chlapci, aby zmo nemuseli v škole sedet, išli zmo račej drevo pílit, sešku rezat. Najlepši se tiskali najhlúpejší. Diavšetá párali perä a pomáhali v kuchyny. Šicä chodili zmo sadit grúle, rozkydávat hnoj, cúdit. Kot pán rechtor zastrelili medveda, dali nám napražit meso a pohostili nás. Na Krašún, Velkú noc, Rusadlia dostali zmo venijam. Do školi prestalo se chodit v máju. Na konec bul igzament v kostele. Vtedy prišol aj pán dékan. Po igzámente búl majáles. Do tancu bulo treba nás bars tiskat a to najme chlapcov. Tak to bulo, kot som jä chodil do školy,“ ukončil svoje rozprávanie Ondrej Mráz.
O tom, akú vážnosť v obci mal učiteľ svedčí i príhoda, ktorú na začiatku svojho pôsobenia v obci zažil učiteľ Ján Miklôšik. Pri hľadaní povozníka našiel v dotyčnom dvore starca vekom blízko stovke. Pri rozhovore tento neskôr zbadal, že hovorí s učiteľom. Vtedy si sňal klobúk a dal ho pod pazuchu, ako to bývalo kedysi zvykom. Búchajúc si päsťou na čelo, celý nešťastný sa ospravedlňoval, že preto si nesňal klobúk, lebo hneď nespoznal s kým hovorí. Tá udalosť odzrkadľovala časy, keď každá veta ľudu pri rozhovore s pánmi sa začínala „Prosím ponížene…“. Ten starec sa dobre pamätal na robotu a svojím hlasom napodobnil hajdúchove „Najtro na panskia“, ktoré panský posol po zaklopaní na okno poddaného zakričal.
Ročný plat učiteľa sa dal zhrnúť do nasledujúcich bodov:
1. V hotovosti 100 Kč.
2. Zosýpka: žita 50 štvrtiek, ovsa 40 štvrtiek, pšenice 2 štvrtky.
3. Na deň Blažeja, Gregora a Martina každý žiak dá 20 halierov, ktoré vyzbiera kostolník.
4. Bude pridelená oráčina a lúka, ktoré mimo konopných a okopávajúcich sa rastlín je cirkev povinná obrábať. Vymlátiť oziminu a jarinu už ale cirkev nie je povinná.
5. Drevo 6 vozov, tzn. 12 metrov, ktoré ale cirkev nie je povinná porúbať.
6. Od každého pohrebu 2 Kč.
7. Ofery v celosti 3 a síce na prvú slávnosť vianočnú, veľkonočnú a rusadeľnú.
8. Z ofier, ktoré sa na druhú slávnosť vianočnú, veľkonočnú, rusadelnú, na slávnosť pamiatky zjavenia Krista Pána a na slávnosť pamiatky posvätenia chrámu mu bude poskytnutá tretia čiastka ako i z pohrebnej ofery. Zo spovednej ofery šiesta čiastka.
9. Slamy: ovsenej 25 viazaniek, žitnej od každého žiaka po jednom snope.
10. Pri Vykonávaní služieb Božích za prítomnosti kazateľa 50 Kč na jeden rok.
Za tento plat musí učiteľ dodržiavať tieto povinnosti:
1. Vyučovať školopovinné deti podľa nariadenia cirkevnej vrchnosti a podľa úpravy krajinských zákonov.
2. Učebnú miestnosť má dať ohrievať z obnosu, ktorý sa zo štátnej podpory na tento cieľ dáva.
3. Služby Božie má odbavovať podľa cirkevného nariadenia a podľa úpravy kazateľa slova Božieho.
4. Kde v nedeľu, vo sviatok a posledný večer roku sám vykonáva služby Božie, očakáva cirkev, aby s porozumením kazateľa slova Božieho čítal aj poštillu.
Podľa dostupných prameňov uvádzam zoznam učiteľov pôsobiacich v Rochovciach. Niektorí z nich boli zároveň i kazateľmi.
1. Thomas Baculinyi, ináč Palička, bol bezpochyby rodom z Rochoviec. Ovládal knihárske remeslo. Zomrel roku 1757 vo veku 65 rokov.
2. Nicolaus Czepecz – ovládal dobre češtinu, písanie a bol vyučený čižmár. Slúžil do roku 1768, keď zomrel vo veku 60 rokov.
3. Carolius Kaunicz – bol vyučeným krajčírom.
4. Jakobus Zirko – prišiel zo slavošovskej školy.
5. Samuel Fekete – rodák z Rožňavy, prišiel do Rochoviec zo štítnickej školy.
6. Daniel Bartolomeides – mladší brat ochtinského kazateľa, historika a dejepisca Ladislava Bartolomeidesa. Po krátkom pôsobení sa znova vrátil na štúdiá v roku 1788.
7. Georgius Miškoczy, prišiel z Gočaltova a z Rochoviec odišiel v roku 1806.
8. Andreas Karesz – vyučoval až do roku 1838.
9. Daniel Szutyák – zomrel 24. decembra 1844 na suchoty.
10. Samuel Hallgas – prišiel na začiatku roku 1845 z Lúčky a bol vášnivým zberateľom rastlín a starých peňazí.
11. Ondrej Bachat – prišiel roku 1869 z Krokavy, odišiel do Vlachova v roku 1872.
12. Peter Lukáč – prišiel z Kobeliarova v roku 1873 a zomrel v decembri 1924.
13. Ján Miklôšik – rodom z Betliara, prišiel 1. apríla 1925 ako náhradný učiteľ a od 1. júla vymenovaný za riadneho učiteľa.
14. Margita Janecová – jej manžel bol bývalý nadporučík, letec vo výslužbe.
15. Ladislav Horvát.
16. Vladimír Štelc – v roku 1951/1952 odchádza učiť na banícke učilište v Rožňave.
17. Karol Kostolník – dochádza denne učiť zo Štítnika.
18. Jozef Bocan.
Toto všetko sme sa mohli dozvedieť vďaka zachovaným dobovým prameňom i ústnemu podaniu. Priblížilo nám to aspoň sčasti atmosféru niekdajšieho školstva a spôsobu výučby.
(Podľa zdrojov: www.rochovce.sk spracoval Ondrej Doboš. Fotografie: Ing. Stanislav Levrinc)






























__________________________________________________
Medzi Roštárom a Čiernou Lehotou v údolí Štítnického potoka na hornom Gemeri leží nie veľká obec Rochovce. Názov obce je pravdepodobne odvodený od rodiny Roch, ktorá v dávnej minulosti vlastnila v obci majer a iné rozsiahle majetky. Prvá písomná zmienka o obci siaha do roku 1318. V tom čase sa nazývala Rezemch. Jej názov sa postupne menil. Doložené sú tiež tieto názvy: Rohfolua, Felsewrohfalwa, Also Rosalwa, Rohowcz, Rochowetz, Rochowcze. Mala aj maďarské úradné názvy - Rochfalva, Rozsfalva. Vznikla na rozhraní 13. a 14. storočia ako banská osada. Patrila štítnickým Bebekovcom, ktorí tu v roku 1427 mali 30 port, od 17. storočia zase panstvu Krásna Hôrka. Po roku 1346 sa rozdelila na Nižné a Vyšné Rochovce, ktoré však splynuli okolo roku 1550. V 16. storočí sa obec zmenila na valaskú. Mor v roku 1709 – 1710 si vyžiadal 180 obetí. V roku 1773 tu žilo 50 sedliakov a 16 želiarov, v roku 1828 mala obec 72 domov a 596 obyvateľov. Dnes žije v obci 333 obyvateľov, z ktorých väčšinu tvoria ženy. História obce prezrádza, že od roku 1774 bola v obci v prevádzke papiereň a v 1. polovici 19. storočia aj železnorudé bane. Za 1. Československej republiky bola v obci papiereň, píla.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.