×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/ratkova/durin
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/ratkova/durin
utorok, 15 január 2013 15:19

Z histórie starej Ratkovej - vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda,
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Rok 2013 je pre obec Ratkovú jubilejným – v znamení 600 ročného prvého písomného  dokladu - zápisu, zmienkou o tejto osade v donačnej listine šľachtickej rodine Drienčanských (Derenczényi) od kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Spomína sa pod menom Rathkow spolu s ďalšími enumerovanými osadami v údolí riek Turca a Blhu. Avšak ihneď treba dodať, že osada vznikla ešte skôr, v prvej alebo druhej polovici 13. storočia (alebo ešte prv), tak ako vznikali iné blízke

okolité obce a už od začiatku sa stala centrom tohto okolia. Text s týmto obsahom bol pred troma rokmi publikovaný na internetovej stránke „Naša Ratková“, ale pretože sa na uvedenej internetovej adrese nedá identifikovať, ponúkam ho pre jeho aktuálnosť i v čiastočne doplnenom obsahu portálu Maj Gemer.
V texte o tejto obci, v stredoveku a neskôr patriacej rôznym zemepanským rodinám z vyššej šľachty (Drienčanskí, Sečianskí, Koháry, Coburg, Rákóczy) chcem v skratke poukázať na ich  dopad v dianí na miestnej úrovni. Z radov nižšej šľachty boli to rody Draškóczy, Ratkay, Balczer-Galli, Battik, Luczenský, Vecsey, Bornemisza, Ottlik, Svoboda, Szatmary, Tornallay - baróni alebo „nobilis“ bez erbu.

Šľachtický rod Drienčanských

(Baloghovci-Derenczényiovci) vlastnil rozsiahle územia v Gemeri, ktoré získal v 11. storočí až do r. 1544 (menšiu časť i neskoršie). Ak by sme mali lapidárne uviesť, tak cestou tohto rodu umiestnila sa Ratková do obrazu autentického historického rámca. Už v začiatku dostala od nich určité výsady, čo jej umožnilo stať sa trhovým centrom okolia. Drienčanskí poskytujú ďalšie privilégia, keď v Drienčanoch vzniká ekonomický útvar, ktorý podporoval aktivity svojich poddaných. Ratková dostáva nové privilégiá – právo voliť si richtára, vicerichtára, senátorov, získava štatút mesta (oppidum) pečatidlo (Sigillum oppidi Rathko). Z okolitých dedín prúdi prisťahovalectvo. S tovarom mohli Ratkovčania chodiť „dovnútra“ krajiny (hradská sa popisuje už od r. 1243). Ratková vzala od Drienčanských do prenájmu dve vyľudnené stredoveké dedinky (Próža a Forovo). Dianie v tomto období začínajú ovplyvňovať bratrícke (husitské) vojská, drevený kostol pravdepodobne ešte zo staršej doby je opevnený fortifikačným múrom s tzv. „bránkou“ a prístavbou murovanej sakristie k drevenému chrámu s kalichom v múre.

Po Drienčanských

preberá vplyv po polovici 16. storočia šľachtický rod Sečianskych (Széchy).Bol to rod vysoko postavených krajinských hodnostárov, pre Ratkovúveľmi priaznivo naklonených. Ich vplyv bol hodnotený nielen mestečkom, ale i cirkvou. Juraj Séči a jeho manželka Mária Homonnay - Drugeth hlavne po získaní muránskeho hradu znásobili svoju účasť. Mária držala patronát nad ratkovskými poddanými, čo dokumentuje i poznámka historika Ilu Bálinta v jeho historickom diele (Gemerská župa): „V roku 1640 pracovali ratkovskí súkeníci v stupách na Forovskej pustatine. V práci ich znepokojoval istý Žoldoš Matej. Proti nemu vystúpila Mária Séčiová, aby tak ochránila svojich občanov.“ Pripomeňme, že Žoldošovci patrili k nižšej šľachte a vlastnili osadu Repište. Dopomôžme si ďalším dôkazom záujmu Séčiovcov o ratkovskú cirkev z pera ratkovského farára, historika Ondreja Šmála: „Mezi tím sotva na techto stranách, k cirkvím evanjelickým jako i k naši ratkovskej vetší dobročinnosti kdo dokázal, jako Welikomožná Pani na Murani Maria Homonnay, která okolo roku 1630 i v nasledujícich cirkvi této mnoho dobrého učinila až potom roku1644 po dlauhotrvajicim kríži blahoslavne v Kristi Ježišši usnula.“ Je to súčasne obdobie stavovských povstaní v Uhorsku, ako aj  vplyv tureckej okupácie časti Uhorska, ktoré sa dotklo Gemera i Ratkovej.

Po Séčiovcoch získal hrad Muráň

a skoro celé územie Gemera magnátsky rod Koháryovcov. Boli zástancami rekatolizácie so všetkými dôsledkami pre evanjelickú cirkev. Súčasne boli veľmi podnikavo založení - v tomto období v Ratkovej veľmi výrazne pokročila remeselná výroba a oni ju podporovali. Taktiež v týchto rokoch bola v Ratkovej etablovaná škola s významnými rektormi na úrovni nižšieho latinského gymnázia. Ratková získava od kráľovnej Márie Terézie právo štyroch ročných jarmokov, čo boli jediné kráľovské výsady, všetky ostatné boli len privilégiami zemepanskými. Zmiernili sa urbárske povinnosti. Skončili stavovské povstania, turecká moc bola paralyzovaná. Rod vymiera po meči, vydajom dcéry prechádzajú majetky do rúk kniežacieho rodu saského pôvodu - Koburgovcov, ktorí pokračovali v aktivitách Koháryovcov. Vlastnili obrovské lesné komplexy i v okolí Ratkovej. Vybudovali tu reprezentatívnu budovu lesnej správy, ktorá podľahla deštrukcii až pred troma rokmi (v r. 2009). O význame kniežacieho rodu Rákócziovcov som sa zmienil na stránke Maj Gemer pod názvom „Z histórie starej Ratkovej -  vzťah kniežacieho rodu Rákócziovcov“, na ktorý text odkazujem.
Píšem len prehľadne v skratke o štyroch veľkých šľachtických rodoch, ktoré za feudalizmu  mali vplyv na mestečko Ratkovú nielen ekonomický (z vlastníctva pôdy a majetkov), ale bol výrazom vysokých krajinských funkcií spomínaných feudálov i v dianí religióznom týchto období a nielen v tomto regióne.

Na úrovni nižšej šľachty

z vyššie uvedených členov pozornosť si zasluhuje rod Ratkajovcov, rod Balczer - Galli, s ich predovšetkým ekonomickou pomocou po prvom veľkom požiari mestečka v r. 1692, kedy vlastne celé ľahlo popolom včítane dreveného chrámu. Obe tieto rodiny pomohli materiálne aj finančne mimoriadne závažnými investíciami. Po druhej polovici 18. storočia sa v obci ich vplyv stráca. Pozornosť si zasluhuje ďalšia barónska rodina, ktorá mala trvalé sídlo v Ratkovej už pred rokom 1692. Sídlili v honosnej kúrii, ktorú historik Matej Bel nazval „pohľadnou“. Členovia rodiny mali účasť v stoličných funkciách, boli skoro dve storočia vrchnými inšpektormi gemerského evanjelického seniorátu, ich podpisy a pečiatky nesú menovacie a povolávacie listiny (vokátor) farárov, konkrétne v Ratkovej takých osobností, akými boli farári Šmál, Sinovicz, Koroni. Materiálne a finančne podporovali mestečko aj cirkev po oboch devastujúcich požiaroch z rokov 1692 a 1827. Ich význam samozrejme vyplýval z toho, že boli držiteľmi skoro polovice urbárneho majetku mestečka Ratkovej.      

Opusťme parketu histórie šľachtických rodín,

nevchádzajme do detailov. Opýtajme sa čo po nich zostalo? Po najstaršom šľachtickom rode Drienčanských nezostala v Ratkovej nijaká pamiatka. (Jeden z členov tohto rodu, Imrich, stal sa chorvátskym bánom a v boji proti Turkom na Krbavskom poli bol zajatý - zomrel otrávený v Turecku. V chorvátskej národnej tradícii prežíva ako slávny hrdina, bán Mirko Derenčin.) Rod Sečianskych po zmocnení sa (zradou) muránskeho hradu Františkom Vešelénim za pomoci Márie Séčiovej, dcéry Juraja Séčiho, sa z politického výslnia postupne stráca. V roku 1790 z ruín muránskeho hradu odkúpili košický klampiari cínové truhly, kosti Séčiovcov aj Františka Vešeléniho vysypali a cín odviezli na plátačky do Košíc. Vysypali i kosti patrónky ratkovskej evanjelickej cirkvi a mestečka Márie Séčiovej-Homonnajovej-Drugeth. Rod Koháryovcov zostal v Ratkovskej spomienkovej tradícii ako veľmi bohatých podnikateľov, podobne ako aj rod Koburgovcov. Čo sa dotýka reprezentantov nižšej šľachty - po autentickej rodine Ratkajovcov zostala s veľkou pravdepodobnosťou len čiastočne prestavaná kúria v Ratkovej „Na brehu“ - oproti stavbe starej poschodovej evanjelickej školy. O rode Balczer - Galli po r. 1756 niet miestnych správ - vtedy zomrela Judita Bubenková, manželka Mateja Balczera - Galli. Podporovali ratkovskú cirkev, po prvom požiari v r. 1692 okrem rôznej finančnej a materiálnej pomoci vlastným nákladom nechali vybudovať chrámový oltár - tento bol úplne zničený pri druhom požiari v r. 1827. Dali mestečku a cirkvi pre cintorín okolo r. 1693 svoj vlastný pozemok. V najstaršej časti tohto cintorína nachádzajú sa tri hroby zakryté pozdĺžne kamennými náhrobnými kameňmi s vytesanými písmenami na priečelí „Anno“, rok sa už nedá identifikovať, pod tým je vytesaná kostra lebky. Už v čase mojej mladosti dátum bol nečitateľný. Dá sa predpokladať, že pod nimi spočívajú kosti zemepanskej rodiny Mateja Balczera - Galli, ktorý zomrel r. 1695, jeho manželky Judity, rodenej Bubenko, ktorá zomrela r.1753 a asi i syna Ondreja. Niet na ratkovskom cintoríne ošumelejších a opustenejších, zanedbanejších hrobov, hoci by mohli byť vizitkou toho, aký vzťah má obec k svojej dávnej svetlej minulosti. Na pozemkoch barónskej rodiny Draškóciovcov oproti fare stojí iný dom, základy pivničných múrov kedysi Draškóciho „pohľadnej“ kúrie z obdobia asi okolo polovice 17. storočia odpočívajú v hĺbke pozemku. V Ratkovej zostal dnes už len zanedbaný jarok, ktorý kedysi v 18. storočí dovolil barón Draškóci vykopať cez svoj pozemok ratkovským remeselníkom, bez ktorého by neboli mohli prežiť - za zanedbateľnú odplatu (každý rok dostával od súkenníkov jeden tkaný koberec). Na tomto „jarku“ fungovali tri stupy: súkenicke, garbiarske, čižmárske a neskôr i dva mlyny. Zostali zrúcaniny „plošťanského„ mlyna, ktorý mlel tiež pre ratkovských „mešťanov“. Zostalo architektonicky skvelo vyriešené ratkovské námestie po poslednom požiari  z r. 1827. Barón Draškóci z titulu svojej právomoci gemerského podžupana bol do tohto projektu osobne zainteresovaný a dnes je považované za najkrajšie v súčasných vidieckych obciach na Slovensku (podľal brožúry: Poznávame Slovensko - Gemer-Malohont). A nakoniec zostal nenápadný, skromný pomníček, taktiež neošetrený, zabudnutý na hrobe tohto posledného muža z rodu Draškóciovcov – Samuela, ktorý tiež vytváral autentickú feudálnu históriu starej Ratkovej. Umiestnený je skoro v rohu najstaršej časti ratkovského cintorína, v tesnej blízkosti predpokladaných vyššie popisovaných hrobov rodiny rodu Balzer - Galli. Je to málo - veľa? Dnes takáto sentencia s otázkou neviem či je viac naivná, smutná či  úsmevná. Ale pravdivé zostáva staré latinske „vanitas vanitatis“ - márnosť nad márnosť. Fotografiou demonštrujem „žalostný“ stav tohto pomníka, ako aj pozornosti ratkovských potomkov, ktorí rezignovali na svoju najstaršiu históriu, vlastných ratkovských predkov.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 14.1.2013

{jcomments on}

 

Čítať 5447 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 11:05

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!