Švabachom písaný zápis v slovakizovanej češtine (bibličtine) je nasledovný:
Anno 1757
Velká a nebsáhla jest milost a láska Pána Boha, že až posud milosrdenství své nad našim mestem dokazuje. Tak, že s pomoci Pána Boha nadobudli sme sobe jarmarky anebo slobody od jeji jasnosti královské. A to roku pána 1756. Dne 17. oktobre.
Nadto z Rady obecné všeho mesta našeho usudili anebo radeji vyvolili dvanác radných a prísažných pánov v meste našom a to zejmena. Andreas Dobis na ten čas richtár, Johanes Horvát na ten čas vicerichtár, Jorius Franko, Michael Benko, Jorius Černok, Andreas Havaš, Johanes Dobis, Johanes Falluba, Jorius Hrvol, Johanes Korenčik, Jorius Falluba, Johanes Koren, Jankura Palko, Baran Daniel.
Pritom títo predjmenovani radní páni usúdili a jako mandát v našem meste vydali. Aby poctivé cechy od tohto času žádne víno do cech na faženki, rusadle nebrali. Ale vždycky z meské pivnici anebo z krčmi holbami aby nosili. Která by se poctivá cecha sprotivila anebo sproneverila pokutovana bude od magistrátu meského dvacet zlatych nemeckých. Podobne i mešťana, který by víno doma pres ohlásení potom v ten čas ite radní pred seba vzali. Že se veliké pohoršení v našem meste deje, že jaknáhle nejaková tíže pri podanstve se zbehne hned se na pána každý apeluje a richtár: za chrbtom zustane. Vydali tento dekrét, že který mešťan prestúpi a na pána pujde bez ohlasení richtáre proti tomu se mesto postaví a meským nákladkom anebo kelčíkem takového zahanbí a premúže. Načo nejen títo radní pristali ale celé úplné mesto. A to roku 1757. Die 14 janurii.
Dodávam, že tieto jarmoky v termínoch pôvodne určených fungovali ešte nejakú dobu i po druhej svetovej vojne (25.1. „na Pavla“, 3.5. „na Filipa“, 20.8. „na Štefana kráľa“, 12.12. “na Luciu“ nepretržite (ktoré som ešte sám zažil). Roku 1851 (po 100 rokoch) bolo mesto obžalované prostredníctvom rákošského katolíckeho farára (plebána), že znesväcuje sviatok narodenia svätého Štefana, ktorý pripadol na pondelok 20.8. v tomto roku, u rožňavského biskupa Ladislava Esterháziho. Tento kauzu postúpil na vyššiu inštanciu stoličnú a mesto Ratková musela podstúpiť zdĺhavé „riešenie“, použijúc konexie svojho bývalého ratkovského notára Nagy-Gedeona de Tasnad, než sa konflikt vyriešil k spokojnosti mesta Ratkovej s tým, že ako evanjelické nikdy cirkevné sviatky katolícke nesvätilo.
Povedzme si ešte, že hovoríme o rokoch feudálneho obdobia polovice 18. storočia s pevnými urbárnymi vzťahmi - povinnosťami k miestnym zemepánom, ale i v tomto období vedel si ratkovský richtár udržať piedestál autentičnosti mestského magistrátu s patričnou dávkou právomoci, ako to z vyššie publikovaného záznamu vyplýva. Možno, že richtár Ondrej Dobis mal patričnú dávku dôveryhodnosti i u miestnej šľachty, ktorej vplyv pri voľbe richtára nebýval zanedbateľný. Možnože mal krytie i z postoja vysokej šľachty, čo v tomto regióne v tomto období bol magnátsky rod Koháryovcov s výbornými konexiami na cisárskom dvore a významnými podnikateľskými aktivitami. Ondrej Dobis bol vicerichtárom Ratkovej v r. 1750, richtárom v rokoch 1756, 1757, 1758. Richtár bol volený vždy len na jeden rok. Možno bol osobnosťou, o ktorej by sa dnes povedalo: „že mal miestnu charizmu“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 28.11.2012
{gallery}obsah/ratkova/terezia{/gallery}
{jcomments on}

































Prenesme sa o skoro tri storočia dozadu, píše sa rok 1756. Mestečko Ratkovú so slúžnovským úradom, fungujúcim magistrátom mesta, ako-tak stabilizovanou politickou situáciou v Uhorsku (je už po porážke Turkov pri Viedni v r. 1683, skončili stavovské povstania), s rozmáhajúcou sa remeselnou výrobou, ktorej je miestna šľachta ústretová, s etablovanou evanjelickou latinskou školou na úrovni nižšieho gymnázia - ovládla odôvodnená eufória. Ratková získava právo jarmokov štyrikrát do roka
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-