K zhromaždeným účastníkom predseda OblV SZPB v Rožňave pplk. v. v. Ján Malček priblížil svojím referátom okolnosti vypuknutia 1. svetovej vojny, jej nezmyselné obete a v konečnom dôsledku aj následky, ktoré okrem ľudských a materiálnych škôd boli dôsledkom rozpadu „žalára národov“ rakúsko - uhorskej monarchie a vyhlásenia nezávislých štátov na jej území, medzi nimi dňa 28.10.1918 aj Československej republiky Čechov, Slovákov a Rusínov.
Vtedajšie mocnosti vojnový konflikt pripravovali už dávnejšie, no zámienkou na jej rozpútanie pred verejnosťou sa stal atentát srbského študenta Gavrila Principa (ktorý neskôr zomrel v kobke pevnosti Terezín v Čechách) na následníka trónu rakúsko-uhorskej monarchie Františka Ferdinanda d Este v Sarajeve 28.6.1918. Mesiac na to, 28.7.1918 oficiálne začala vojna proti Srbsku a jeho pripojenie k monarchii. Nemecký štáb mal dopredu pripravený plán bleskovej vojny (blitzkrieg) proti Francúzsku a Rusku.
Zápaný frond po húževnatom odpore francúských vojsk a jeho spojencov sa po urputných bojoch a ťažkých stratách na oboch stranách zastavil v oblasti Sedanu a Verdunu a prešiel do dlhej tzv. zákopovej vojny.
Nemecký štáb utrpel porážku spoločných vojsk z c. k. Rakúsko-Uhorska na východnom fronte s ťažiskom v Haliči a už v novembri 1914 cárske vojská prekročili Karpaty a obsadili územie východného Slovenska na línii Bardejov - Svidník - Humenné - Medzilaborce. Podarilo sa ich vytlačiť späť za Karpaty až v máji 1915 za cenu veľkých vojenských strát.
Vojna trvala až do roku 1918, kedy v auguste dohodové štáty na západnom fronte porazili nemecké vojská a 24. októbra 1918 aj rakúsko-uhorské vojská na rieke Piave v severnom Taliansku. Zdecimovaní vojaci monarchie odmietli ďalej bojovať a dali sa na útek. Tak došlo aj k vzbure a poprave slovenských vojakov v Kragujevaci.
Po prijatí podmienok kapitulácie predložených americkým prezidentom W. Wilsonom vláde cisárskeho mocnárstva a ich prijatím vládou Karola I. vo Viedni, ktoré 11.11.1918 podpísal tzv . Abdikačnou listinou, znamenal koniec a rozpad rakúsko-uhorskej monarchie.
Dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách si okrem nevyčísliteľných materiálnych škôd vyžiadal vyše 10 miliónov životov a ďalších viac ako 20 miliónov ranených. Najväčšie straty na ľudských životoch mal hlavný iniciátor rozpútania vojny Nemecko 2 milióny, nasledovalo Rusko 1,7 milióna, Francúzsko 1,35 milióna, cisárstvo Rakúsko – Uhorsko 1,2 milióna, Taliansko 0,46 milióna, Rumunsko 0,33 milióna, Spojené Kráľovstvo 0,76, USA 0,11 miliona obetí. Ostatné štáty, napr. Turecko, Japonsko... mali straty vyše 771 tisíc.
Podľa dostupných údajov z vtedy 2.9 miliónov Slovákov bolo povolaných viac ako 400 tisíc mužov. Najskôr mobilizovali mužov od 20 do 37 rokov a neskôr od 18 do 50 rokov. Vojna si zo 400.000 vojakov zo Slovenska pohltila vyše 70.000 mužov!
Medzi nich patrí aj vyše 200 vojakov uvedených na pamätníku obetí 1. svetovej vojny na cintoríne v Rožňave, na ktorý položili vence a zapálili na ich pamiatku sviečky. Na pamiatku obetí pred pamätníkom vykonali krátke modlitby za vojakov vojenský kaplán kpt. Ján Sakal a za rímsko-katolícku cirkev, farnosť Rožňava staré mesto kaplán Martin Bunda.
Na záver všetkým účastníkom zhromaždenia poďakoval veliteľ útvaru chemického určenia v Rožňave pplk. Oliver Toderiška, osobitne veteránovi vyše 90-ročnému plk. Ladislavovi Sládekovi s manželkou a osobitne mladým študentom rožňavských základných škôl, ktorí sa pred rozchodom spoločne odfotografovali pred pamätníkom s menami padlých vojakov v 1. svetovej vojne pochádzajúcich z mesta Rožňava.
Obdobné pamätníky sú takmer v každej väčšej obci, alebo meste po celom Slovensku. Preto je potrebné si tieto tragické udalosti a ich obete neustále pripomínať, najmä mladej generácii, aby mala predstavu aký ľudský bitúnok znamenajú vojny, na ktorom zbohatnú len bankári. Že vojna nie je dobrodružstvo vsugerovávané mladým na počítačových hrách a dobrodružných filmoch. Aby sme si uvedomili, že práve dnes je nebezpečenstvo rozpútania vojnového požiaru nanajvýš aktuálne, keď počuť dunenie diel pár stoviek kilometrov od našich hraníc!
Nech sú tieto pamätníky mementom pre nás súčasníkov, ale aj budúce generácie a je naším morálnym poslaním, aby boli uchovávané.
Foto autor príspevku.
JUDr. Jozef Pupala


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-