na chodidlá nôh, pichaním ihiel za nechty na rukách a nohách, o bitke a ponižovaní ani nehovoriac. V mučení hladom bola jeho spása. Keď „roduverní hlinkovskí gardisti“ videli, že dožíva, dali ho odviezť domov, kde skonal. A ktože bol vtedy veliteľ hlinkovej gardy v Málinci? O tom sa nesmelo hovoriť ani za „červených“ a nesmie sa ani teraz. Katovia nepíšu svoju kroniku, ale svoje stopy zahladzujú!
V duchu dnešnej doby proti „reštaurácii fašizmu“ aj na úrovni niektorých ústavných činiteľov sa niesla aj táto výročná členská schôdza. Schôdzu otvoril predseda ZO SZPB Ladislav Kamenský a schôdzu viedol podpredseda ZO SZPB Ján Iždinský.
Po formálnych aktoch privítania hostí: predsedu redačnej rady periodika Bojovník JUDr. Jozefa Pupalu, predsedu ObV SZPB v Lučenci RSDr. Jozefa Cerovského a podpredsedníčky ObV SZPB Lučenec pani Márie Švikruhovej, poslancov Mestského zastupiteľstva v Poltári pána Mgr. Jánošíka a Mgr. Sojkovej, predsedov ZO SZPB v Utekáči pani Gabriely Šustekovej, predsedu ZO SZPB Kokava nad Rimavicou Pavla Zdúta Šťastného a ďalších zástupcov spoločenských organizácií v meste Poltár a všetkých hostí a účastníkov VČS, predniesol výročnú správu pán Štefan Repka.
Vo svojej správe predniesol chronológiu vzniku SZPB v bývalom ČSFR, aj v meste Poltár. Vyzdvihol skutočnosť, že práve dnešný predseda ZO SZPB Ladislav Kamenský si pred 20 rokmi zaumienil, že obnoví činnosť ZO SZPB v meste Poltár. Osobne ho mrzelo, že organizácia vpodstate bola nefunkčná, a tak vzhľadom k skúsenostiam jeho a jeho rodiny z obdobia 2. svetovej vojny, SNP a oslobodenia, obnovil organizáciu v Poltári, vtedy ešte z priamych účastníkov protifašistického odboja, účastníkov SNP. Využijúc osobné skúsenosti z vojny a postoje jeho rodičov a celej rodiny sa mu podarilo obnoviť činnosť ZO SZPB v Poltári.
Po 20 rokoch predsedovania sa vzdal tohto postu s vedomím, že organizácia je životaschopná a ku dňu konania schôdze má 57 členov. Žiaľ, čas pohlcuje priamych účastníkov odboja aj súčasníkov týchto udalostí. Zdôraznil, že je potešiteľné, že napriek prirodzenému ubúdaniu členov, a nielen starších, v roku 2018 pribudlo 11 nových, takmer všetko mladých členov. Žiaľ, traja členovia (Anton Štuler 65-ročný, Júlia Szabová 85-ročná a Anna Turoňová 96-ročná) nás navždy opustili.
Za dnešný stav je možné poďakovať predovšetkým všetkým primátorom mesta Poltár za podporu činnosti SZPB - p. Jánovi Koršovi, Pavlovi Rončákovi a P. Gavalcovi. Žiaľ, nová primátorka pani Mgr. M. Brisudová sa napriek pozvaniu nášho zasadnutia nezúčastnila, ani neospravedlnila.
V správe o činnosti ZO SZPB bolo zdôraznené, že okrem tradičnej činnosti ZO SZPB, ako účasť na celoštátnych oslavách SNP, výročia Dukly vo Svidníku, konca vojny v Európe na Slavíne, sa orientovali na pôsobenie na mládež.
V tejto oblasti nadviazali spoluprácu so ZO SZPB v Rimavskej Sobote (priamy účastník oslobodzovacích bojov Červenej armády v Rumunsku - Maďarsku - Slovensku plk. v. v. Ladislav Sládek), kde sa zúčastnilo besedy viac ako 60 žiakov a pedagógov z Klenovca a pán Mgr. Július Molitoris, ako člen študentského strážneho oddielu v Klenovci po vyhlásení SNP, ktorého doprevádzal člen Historicko - dokumentačnej komisie ÚR SZPB a predseda ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozef Pupala, ako jedinej organizácii v SR, ktorá už 13 rokov organizuje KVAPKU KRVI SNP, ale aj domáci odbojári, napr. Elenka Gablasová, obetavá dievčina pôsobiaca ako spojka, napriek jej veku. Žiaľ, zo zdravotných dôvodov nemohol byť prítomný 94 ročný pán Július Ďurian, účastník SNP, ako člen partizánskeho oddielu „Za slobodu Slovanov“.
Pán Štefan Repka vo svojej správe poďakoval aj dopisovateľom do periodika Bojovník, ktorí i príspevkami zviditeľňujú ZO SZPB Poltár, najmä Anne Turoňovej, Jánovi Iždinskému, predsedovi ZO SZ PB Ladislavovi Kamenskému, Márii Švikruhovej a JUDr. Jozefovi Pupalovi z Čierneho Potoka.
V diskusii vystúpil so svojím referátom k 100. výročiu vzniku ČSR JUDr. Jozef Pupala. Okrem ostatných diskusných príspevkov k dnešnému dianiu v našej spoločnosti mal zaujímavý diskusný príspevok pán Juraj Lepiš. Okrem iných „nenormálnych neduhov“ v našej spoločnosti spomenul aj „šou“ „najväčší Slovák“! Nevieme, či tým myslí organizátor „najvyššieho“, alebo „najvýznamnejšieho“ Slováka. Nuž, ale ako uviedol, on považuje za najvýznamnejších Slovákov nasledovne:
1/ Že máme svoj jazyk spisovnú slovenčinu, vďačíme štúrovcom - takže Ľ. Štúr
2/ Že máme vlastnú štátnosť, vďačíme M. R. Štefánikovi - takže Štefánik
3/ Že naša štátnosť nezanikla počas 2. sv.vojny, vďačíme husákovcom - takže tretí je G. Husák
V správe uviedol aj ďalšie aktivity, ktoré organizovala ZO SZPB aj s inými organizáciami, napr. návštevu Múzea holokaustu v Seredi, ale aj kúpanie v Podhájskej, Rapovciach a ďalšie akcie.
Po diskusii bol zvolený nový výbor ZO SZPB a ten zvolil za svojho predseda pána Jána Iždinského. Doterajší predseda po abdikácii súhlasil, aby bol volený za člena výboru ZO SZPB.
Za dlhoročnú činnosť boli vyznamenaní pán Ján Brezina, pani Zita Hricová, Anna Pachotová, Elena Paprnáková, Jolana Šuleková, Darina Kapcová.
Odstúpujúceho predsedu p. Ladislava Kamenského ocenila vyznamenaním ÚR SZPB "Radom M.R.Štefánika I.stupňa“.
Po skončení oficiálneho rokovania VČS ZO SZPB pozval pán Kamenský všetkých účastníkov na večeru pri príležitosti jeho 80. narodenín. Po večeri akoby symbolicky vyzval do tanca oslávenec asi najmladšiu členku SZPB na Slovensku Alžbetku Pupalovú, vpodstate z družobnej ZO SZPB v Čiernom Potoku.
Foto: Archív autorky príspevku.
Veronika Rízová


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-