Dovolil som si im pripomenúť, že aj u nás na Slovensku by sme si mali pripomínať udalosti 17. novembra, ale: - možno okrajovo, že:
1) 17. novembra 1939 bol v Paríži ustanovený emigračný Československý národný výbor a prvým dokumentom, ktorý vyhlásil, bol mobilizačný rozkaz pre všetkých československých občanov vo Francúzsku, ktorý neskôr uznala rada štátov.
2/ Dňa 28. októbra 1939, pri príležitosti 21. výročia vyhlásenia Československej republiky, sa konala v Prahe na Václavskom námestí veľká protinacistická demonštrácia Pražanov, ktorú rozohnali streľbou (aj jednotky SS) a jedného pekara Václava Sedláčka zastrelili a študenta Jána Opletala smrteľne zranili, ktorý 11. novembra 1939 na následky zranení zomrel. Jeho pohreb, ktorý sa konal v Albertove (časť Prahy) sa zmenil na mohutnú protinacistickú demonštráciu študentov. Protektorátne zložky proti nim tvrdo zasiahli. Deviatich študentských funkcionárov zatkli a popravili vo väznicu v Ruzyni. Ďalších takmer 1.200 študentov v Prahe, Brne a Příbrami, zatkli a odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen !
Dňa 16.11.1939 po pohrebe Jána Opletala sa konala v Berlíne za účasti A. Hitlera porada k Pražským udalostiam. Fúhrer vtedy vyhlásil: "...15. marec bol môj veľký omyl! Ľutujem, že sme s Čechmi neurobili to, čo s Poliakmi. Udalosti z 28. októbra a 15. novembra ukázali, že Česi si nezasluhujú iný osud... Z týchto dôvodov nariaďujem: zastavenie českých vysokých škôl na tri roky. Akékoľvek demonštrácie okamžite potlačiť ..., nebudem váhať nasadiť do ulíc aj delá ak to bude situácia vyžadovať. Do každého hlúčiku ľudí sa bude strieľať z guľometov. Ak bude ešte nejaká demonštrácia, zrovnám Prahu so zemou...“
Dňa 17. novembra boli Pražské vysoké školy zavreté. Deviati študentskí aktivisti boli zatknutí a bez súdu vo väznici v Ruzyně popravení! Medzi nimi bol aj jediný študent zo Slovenska – Marek Frauwirth, rodák zo Zakopaného, ktorý žil v Tvrdošíne. V čase popravy mal 27 rokov. Dňa 16. novembra 2018 mu na ZŠ Štefana Šmálika v Tvrdošíne odhalili pamätnú tabuľu. Po ukončení strednej školy v Banskej Bystrici študoval na vysokej škole v Prahe.
Pri výročí 17. novembra 2019 za prítomnosti prof. Jozefa LEIKERTA bola na Albertove v Prahe osadená kocka aj študenta Mareka Frauwirta. Pán profesor sa venuje tejto problematike dlhodobo, napísal o holokauste sedem titulov. Jeho diela vyšli v 12 jazykoch a za svoju publikačnú a prekladateľskú činnosť mu bolo udelené aj čestné občianstvo mesta Tornaľa, odkiaľ odvliekli Horthyiho fašisti vyše 650 „židobolševikov“ do koncentačného tábora. Ďalších takmer 1.200 študentov zatkli v Prahe, Brne a Příbrami, Všetkých deportovali ešte v ten deň do koncentračného tábora v Sachsenhausene. Na naliehanie protektorátnej vlády boli po troch rokoch, tí ktorí prežili prepustení. 35 zahynuli na následky pomerov v koncentračnom tábore.
Zo spomienok tých ktorý prežili som osobne poznal aj pána profesora MARKVARTA, ktorý ma učil v rokoch 1969 -1973 na Strednej priemyselnej škole v Tábore matematiku a fyziku.
Zámerné ponechávanie stáť niekoľko tisíc väzňov na apellplace vo viac ako 20 stupňových mrazoch, neboli ešte najhoršie „prevýchovné“ metódy. Desiatky jeho spoluväzňov v stoji zamrzli a spadli bez známok života. Pán profesor mal šťastie, že prežil, lebo bol pri rozmarných Hitlerových narodenín vybratý ako každý stý väzeň na jeho milosť a prepustený!!!
3/ V roku 1941 v Londýne delegáti z 26 krajín sveta vyhlásili udalosti v protektoráte Čiech a Morava zo 17. novembra 1939 ako „MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTSTVA“, ktorý si celý svet (okrem nášho SLOVENSKA) pripomína aj dnes. Teda 17. novembra 2019.
O tom, že pri tejto príležitosti sa v celej republike organizovali desiatky rokov medzinárodné športové súťaže, predovšetkým univerzitných športovcov, ani nehovoriac.
Po mojom vysvetlení som dostal otázku: Prečo sa o tom neučíme v škole? Musel som ich odkázať na svojich učiteľov, aby im to vysvetlili. Určite nemajú také šťastie, ako ja, že ma jeden z väznených študentov učil 4 roky na strednej škole.
4/ Počas demonštrácii študentov 17. novembra 1989 v Prahe nebol pri zásahu bezpečnostných zložiek zabitý ani jeden človek. Smrť študenta bola médiami oznámená a šírená zámerne a neskôr sa ukázalo, že údajne „zabitý študent“ vôbec nebol účastníkom demonštrácie, žil v Kladne a ak mu zdravie slúži žije aj dodnes. (Ale dnešné demokratické média o tom neuvedú ani slovko.)
5/ U našich bratov Čechov, práve v týchto dňoch sa diskutuje o opätovné vyhlásenie 17. novembra ako „MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTOV“ s dôrazom, že aj 17. november 1989 bol zásluhou študentov, ktorý si neskôr politici prisvojili. Študenti, žiadajte si svoj ukradnutý sviatok späť!
Bolo by zaujímavé, koľkí páni učitelia dejepisu by vedeli svojim žiakom, študentom poukázať aj na 17. november 1939.
Z úcty k obetiam 17. novembra 1939 a uznaniu študentom zo 17. novembra 1989 (nie obetiam, lebo neboli).
JUDr. Jozef PUPALA,
žiak pána profesora Eduarda MARKVARTA zo Strednej priemyselnej školy strojníckej – odbor mechanizácia v stavebníctve - TÁBOR.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).