V prvej časti konferencie v prednáške Milan Uhrín, historik Múzea SNP v Banskej Bystrici, predniesol životopis a pôsobenie por. Jána Ušiaka v SNP, jeho vojenskú kariéru, až k tragickej smrti 3.11.1944. Z jeho prednášky vyberáme:
Ján UŠIAK sa narodil v obci Budiná 5.10.1914. Po skončení 1. svetovej vojny sa rodina v roku 1921 presťahovala do obce Bakta – dnes súčasť Rimavskej Soboty, kde boli lepšie podmienky na pôdohospodárske gazdovstvo.
Po absolvovaní základnej školy v obci pracoval s rodičmi na ich majetku a príležitostne robil pomocného kočiša, neskôr sám robil aj furmana.
V roku 1937 nastúpil prezenčnú základnú vojenskú službu do posádky v Moste (dnes Česká republika). Po jej absolvovaní sa vrátil k rodičom do Bakty.
Po viedenskej arbitráži 2.11.1938 pripadla obec horthyovskému Maďarsku. Vzhľadom k tomu, že sa mu nepodarilo vybaviť slovenské občianstvo, musel v roku 1942 narukovať do maďarskej armády a v jej radoch bol odvelený po boku nemeckého Wehrmachtu na východný front, kde dezertoval k partizánom. Ako Čechoslovák sa žiadal, aby bol preradený do 1. československej brigády v ZSSR. Tak bol v decembri 1943 zaradený do 1. československej samostatnej brigády v ZSSR pod velením pplk. Ludvíka Svobodu.
Vzhľadom k jeho schopnostiam bol v prvom polroku 1944 zaradený do partizánskej školy v Obarove a po jej absolvovaní sa podrobil skúškám v partizánskej škole Ústredného partizánskeho štábu vo Svjatošine (dnes súčasť Kyjeva). Za výborné výsledky bol povýšený do hodnosti poručíka. V tomto období vstúpil do Komunistickej strany Československa. Bol ustanovený za veliteľa jednej z 8 rôt partizánskej brigády a 21.8.1944 vysadený v 21 člennej skupine v oblasti obce Sklabiňa pri Martine.
Po doplnení z dobrovoľníkov bola vytvorená Brigáda M. R. Štefánika a jej príslušníci sa podieľali na obsadení Sklabine a vyhlásení obnovenej ČSR vztýčením čs. zástavy na vyhlásenom Miestnom národnom výbore.
Jeho jednotka bola úspešne nasadená na obranné boje pri Strečnianskej úžine a pri Vrútkach.
Na príkaz HŠPH v Kyjeve dostala jeho jednotka príkaz k presunu na severozápad Slovenska a presunúť sa na Moravu. Bola tiež premenovaná na 1. československú partizánsku brigádu Jana Žižku. V dňoch 21. až 25. septembra sa opakovane pokúšala prekročiť silne stráženú hranicu medzi Slovenskom a protektorátom Čechy a Morava v oblasti Malých a Veľkých Karlovíc. Partizánska skupina majora D. B. Murzina sa úspešne presunula cez hranice 29.9.1944.
Skupine vedenej por. Ušiakom sa podaril cezhraničný presun začiatkom októbra 1944.
Samozrejme, že aktivita partizánov neušla pozornosti Nemcov. Tí výskyt partizánskych skupín zaregistrovali a ich aktivitu mapovali a snažili sa nasadiť do ich radov svojich konfidentov.
Nemcom sa podarilo nasadiť do Ušiakovej jednotky konfidenta gestapa z Ostravy, ako údajnej spojky k nadviazaniu styku s partizánmi organizáciou komunistickej strany z Ostravy. Bol ním Jan Dvořák (pôvodom z Karlových Varov, údajne spolupracoval aj s K. H. Frankom a Vladimírom Hofmannom).
Negatívne do brigády zasiahol aj parašutistický výsadok „WOLFRAM“ vyslaný londýnskou vládou pod velením kpt. Otisku, ktorý mal príkaz prevziať velenie brigády namiesto Ušiaka. Stretnutie s Otiskom a Ušiakom sa uskutočnilo 17. a 18.10.1944. Po vyjasnení si pozícií nakoniec Otiska sa velenia vzdal, jeho skupina sa rozdelila, časť sa pripojila k Ušiakovi.
Aktivita partizánov a straty Nemcov donútili prisúvať proti partizánom stále väčšie posily a aktivizáciu konfidentov.
Dňa 2.11.1944 sa Ján Ušiak s údajnou spojkou KSČ (Janom Dvořákom) nachádzali v katastri Čertovho Mlyna, kde ich Nemci obkľúčili a v prestrelke bol ranený okrem J. Ušiaka aj mjr. Murzin. Jána Ušiaka ukryl horár do hostinca a v noci ho preniesli do Čeladnej k mäsiarovi Machandrovi, kde ho ošetril lekár Oldřich Friedl. Od Machandru mal konfident Jan Dvořák zariadiť prevoz por. J. Ušiaka do nemocnice v Ostrave, čo však bolo dohodnuté z gestapom. V noci Nemci dom, kde sa Ušiak ukrýval, obľúčili, Jan Dvořák sa „dobrovoľne vzdal“ a Ján Ušiak, keď počul, ako sa Nemci vyhrážali zastrelením domácej rodiny – sa zastrelil.
Gestapo zakázalo oficiálny pohreb Janka Ušiaka, ale jeho pohrebu nezabránili.
Nuž, a ako dopadol konfident Jan Dvořák? Samozrejme, že odboj ho nenechal „spať“. Dňa 10. marca 1945 sa ho podarilo vylákať odbojovej spojke Márii Sedláčkovej na kontakt s odbojovou skupinou, tá ho postrelila a na následky zranenia v nemocnici zomrel. (Škoda, že tak neskončí každý konfident, koľko ľudských životov by bolo zachránených!)
Z pôvodných 315 príslušníkov partizánskej skupiny por. Janka Ušiaka sa z dobrovoľníkov rozrástla na viac ako 1200 príslušníkov a rozdelila sa do dvoch skupín v určených priestoroch okresov Vsetín, Frýdek-Místek.
Partizánska brigáda Jana Žižku pod velením Jána Ušiaka bola najsilnejšiou odbojovou skupinou počas 2. svetovej vojny v protektoráte Čechy a Morava. Je zaujímavé, že pod rovnakým pomenovaním bojovala veľmi úspešne aj Česko-slovenská partizánska brigáda Jana Žižku z Trocnova aj v Titovej Národnooslobodzovacej armáde Juhoslávie.
V náväznosti na jeho vystúpenie starosta obce Čeladná predniesol podrobný popis okolností pôsobenia por. Jána Ušiaka ako veliteľa 1. čs. partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova na slovensko-moravskom pomedzí. Zdôraznil osud pomenovania ZŠ v Čeladnej po por. Jankovi Ušiakovi, keď po novembri 1989 bola pamätná tabuľa „nežnými revolucionármi“ zo školy odstránená, aj pomenovanie základnej školy jeho menom. Avšak dnes je jeho meno očistené a ZŠ v Čeladnej opäť nesie čestný názov s jeho menom.
Starosta zdôraznil, že nesmieme zabúdať na svoju minulosť a nepripustiť prekrúcanie našich dejin pseudohistorikmi a niektorými politikmi. V závere svojho príhovoru zdôraznil, že by sme nemali zabúdať na svoju históriu, pretože ak na ňu zabudneme, budeme ju nútení prežiť zas. Tieto slová sú nanajvýš aktuálne práve v dnešnej dobe. „Čeladná nikdy nezabudne na najvyššiu obeť, ktorú priniesol náš občan, bojovník s veľkým srdcom Ján Ušiak.“
Potomkyňa Janka Ušiaka Ing. Ailina Hanková vo svojom emotívnom príhovore poďakovala organizátorom za také krásne, dôstojné a veľkolepé pietne zhromaždenie na počesť jej pra-strýka Janka Ušiaka. V obci Bakta prežila svoje prázdninové detstvo a na tie chvíľe rada spomína. Je hrdá na svojho pra-strýka a poďakvala všetkým, ktorí uchovávajú jeho pamiatku a osobitne mestu Rimavská Sobota a p. primátorovi JUDr. Jozefovi Šimkovi za zabezpečenie opravy pamätníka Jankovi Ušiakovi v Bakte.
Na záver konferencie v krátkosti účastníkov konferencie oboznámil o partizánskom hnutí v oblasti južného Gemera a spomenul jeho hrdinov najmä z brigády Rákoczi, pod velením mjr. Kozlova, Šandora Nógradiho, syna stolára z Lučenca, veliteľa oddielu Šándor Petőfi, Jozefa a Štefana Fábryovcov z Krásnohorského Podhradia, Jána Fajčíka z Čierneho Potoka, Ladislava Remeteho – evanjelického katechétu z Jelšavy, jeho študentov Eugena Myroškina, Ernesta Kissa, ale aj ešte žijúceho Artúra Szobonyu z Tornale, ktorý ako 16 a polročný robil cezhraničnú spojku ilegálnej KSS v Tornali s mjr. Kozlovom.
Pripomenul aj stretnutie v predvečer rozpadu republiky v roku 1939 Petra Jilemníckeho, Ladislava Novomeského s Josefom Márvayom v dvorane hotela Tatra v Rimavskej Sobete a ich výzvy proti národnostnej nevraživosti medzi Slovákmi a Maďarmi a proti vojne.
Spomenul aj kpt. Červenej armády Ondreja Šinara Šmála – komsomolcu z Rimavskej Soboty-Tomašovej, ktorý ako príslušník maďarskej armády po nasadení do vojny proti ZSSR, prebehol spolu s Pavlom Balíkom k Červenej armáde. Padol 28.8.1941 pri obrane Sevastopoľskej pevnosti.
Po skončení konferencie sa organizátori a hostia presunuli do Bakty, kde po odznení slovenskej, českej a ruskej hymny položili kytice a vence k vynovenému pamätníku Jána Ušiaka.
Po skončení oficiálnej časti primátor mesta pozval hostí podujatia na slávnostný obed.
Foto a príspevok: JUDr. Jozef Pupala
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).