Artúrko po absolvovaní tamojšej obecnej školy nastúpil ako tovariš v maďarskom meste Ózd, kde sa po vzore otecka vyučil zámočníckemu remeslu.
Rozpad Československa a odtrhnutie územia aj jeho rodnej obce k fašistickému Maďarsku si ako mnohé deti ani neuvedomoval.
Ťažké časy nastali až po vypuknutí 2. svetovej vojny.
Otecko, ako účastník prvej svetovej vojny v radoch c. k. armády monarchie bol odvelený na ruský front, kde však spolu so svojimi spolubojovníkmi padli do zajatia. Po vypuknutí VOSR sa pridali mnohí roľníci a robotníci do radov boľševickej armády. Medzi nimi aj otecko Vincent Szobonya.
Bol však zajatý čs. legionármi a na základe rozkazu vtedajšieho ministra vojny vznikajúcej ČSR mal byť spolu s ďalšími „vlastizradcami" odsúdený na trest smrti zastrelením.
Keď boli odsúdenci nastúpení so zaviazanými očami a rukami pred popravčou čatou, tak ich v poslednej chvíli oslobodili náhlym prepadom boľševici.
Táto udalosť sa hlboko vryla do pamäti všetkým.
V čase Horthyho fašizmu nebol odvedený, nakoľko bol ako „boľševik“ nespoľahlivá osoba, sledovaný a nasadzovaný na nútené práce v regentovom kráľovstve.
Otecko, ako spoluzakladateľ KSS v roku 1921 v Tornali a okolí vychovával v duchu priateľstva všetkých pracujúcich a čestných ľudí.
Po vyhlásení SNP zohrávala ilegálna KSS cezhraničnú spoluprácu s povstalcami na Slovensku.
Otecko dôkladne zasvätil mladého Artúrka do ilegálnej práce a ako mladého útleho chlapca ho zaškolil do tajov ilegálnej práce, prekračovaniu hraníc a prenášaniu správ.
Napriek nebezpečenstvám, týraniu a mučeniu nyillasovcami sa nikdy k svojmu poslaniu nepriznal.
Mal tú česť, že bol osobne predstavený veliteľovi partizánskej brigády Rákoczi majorovi Kozlovovi.
Neskôr v oblasti Kamenian narazil na partizánov a tí ho pred prenasledovanými Nemcami vzali so sebou. Pri prenasledovaní Nemci spolu s Honvédmi ich obkľúčili v oblasti Železníka. Pred zajatím ich zachránili baníci, ktorí ich ukryli v banských štôlniach a vetracími šachtami ich vyviedli z obkľúčenia.
Avšak pri prenasledovaní ho zasiahla črepina pod koleno. Po zotavení a oslobodení územia ešte zabezpečoval zásobovanie postupujúcej armády a z dôvodu zdravotných ťažkostí bol pri Lovinobani demobilizovaný.
Po návrate domov sa však dozvedel, že jeho otecka 10.10.1944 honvédi zatkli a odvliekli do koncentračného tábora a domov sa nevracal.
Aké bolo ich prekvapenie, keď sa v lete 1945 vrátil domov!!! Dozvedeli sa o jeho anabáze, že sa dostal až do Dachau, kde ho zachránilo jeho remeslo, lebo pracoval v zbrojárskej výrobe až do oslobodenia americkou armádou.
Tak sa pre vtedy 17-ročného Artúra vojna skončila.
Prvé roky po vojne pracoval doma na gazdovstve. V septembri 1950 však dostal povolávací rozkaz k vykonaniu základnej vojenskej služby. No a div sa svete, naraz dva! Jeden na letisko Tri Duby (Sliač) a druhý na letisko Praha-Kbely. Samozrejme vybral si to bližšie – Tri Duby.
Aké bolo prekvapenie, keď 14 dní po narukovaní prišla do Šankoviec vojenská eskorta z Prahy a hľadala „vojenského zbeha Artúra Szobonyu“!
Po vysvetlení a overení reálneho stavu sa eskorta vrátila bez „zbeha“!
Počas základnej vojenskej služby sa stal ako „ďalej slúžiaci“ a bol často preveľovaný v rámci celej ČSR.
Počas pôsobenia ako vojak z povolania na Ostravsku sa zoznámil s Veronikou MAJDIAKOVOU z Oravského Lieskového, s ktorou sa v roku 1958 oženil. Spolu vychovali 4 deti. Dcérku Vierku a synov Vladimíra, Tibora a Petra.
Životná púť zaviala syna Vladimíra do Plzne a Petra do Jihlavy.
Pri poslednej rozlúčke dňa 12.9.2020 okrem detí a blízkych príbuzných prostredníctvom SZPB vyjadrili rodine sústrasť z veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pani Marija Verschinina a Olina Brodneva, ktoré už predtým – 3.3.2020 – Artúrovi Szobonyovi odovzdali medailu od prezidenta RF Vladimíra Putina ako ocenenie jeho zásluh v boji proti nemeckým a maďarským okupantom pri príležitosti 75. výročia ukončenia 2. svetovej vojny.
Posledný hold Ti vzdávajú všetci členovia ZO SZPB v Tornali, Okresný výbor SZPB v Rimavskej Sobote, ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku a JUDr. Jozef Pupala s rodinou.
ČESŤ TVOJEJ PAMIATKE!

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-