Písal sa 19. november 1944 a v neskorom popoludní sa vliekol prašnou cestou voz z Revúcej smerom do Jelšavy. Zvuk kopýt sa strácal v diaľke širokej doliny a chvíľami sa zdalo, že obraz voza je len optický klam. Život na voze znázorňovali dve nemé postavy, ktoré svojím tmavým oblečením splývali so sivým dňom. Obe siluety sedeli mlčky a podľa obrysov bolo vidieť, že sú to statní mladí muži.
Keď sa priblížili k Lubeníku, jeden z mužov sa ozval tlmeným hlasom: „Laco, čo ten tvoj brat? Počul som, že je tiež náš pomocník, že tiež nám pomáha...?“ Nastalo ticho. Inokedy usmievavý Laco mierne zvraštil obočie a odvetil vážne, možno až smutne: „Pišta, nechaj tak, náš Vladko rád pomáha, ale je to ešte chlapec. Má len šestnásť rokov.“
Laco, či Maco pre rodinu, bol dobrý chlap a oduševnený pre odboj a partizánsku činnosť. Veru, prežil už svoje. Mal iba 23 rokov a v tej chvíli – sediac na voze – všetko si to začal uvedomovať. Ani sám nevedel prečo, zrazu sa mu v mysli začal odvíjať celý jeho život...
Narodil sa ako prvorodený syn mame Julke, ktorá pochádzala zo starej známej rodiny Viestovcov z Revúcej, a ocovi Martinovi Šebökovi, známemu revúckemu kožiarovi. Lacko dostal meno po otcovi, zapísali ho ako Ladislav Martin Šebök, ale meno Ladislav nik v rodine nepoužíval. Pre najbližších bol Martin ako jeho otec aj starý otec. Starý otec, Martin Viest, bol dokonca bratrancom legionára a generála Rudolfa Viesta. K malému chlapcovi čoskoro pribudla sestrička Elenka a potom brat Vladko. Rodičia ich vychovávali s láskou, aj keď otecko utrpel zranenia už vo Veľkej vojne a bol invalid. Napriek tomu, kým žil, snažil sa, aby deťom nič nechýbalo. Preto mohol ísť Lacko, aj napriek prebiehajúcej vojne, v roku 1940 študovať na Poľnohospodársku školu do Liptovského Mikuláša. Škola bola našťastie len dvojročná, lebo kým ju skončil, otecko umrel a Lacko pochopil, že celá starostlivosť o rodinu teraz spočinula na jeho pleciach. Vedel, že na to nemôže nechať mamku samotnú. Nebolo to veru za vojnových rokov vôbec jednoduché pre ženy ani pre mužov. Hoci túžil zabezpečiť mamu a mladších súrodencov čo najlepšie, hneď po skončení školy v roku 1942 mu prišiel povolávací rozkaz a narukoval do Brezna nad Hronom. Odtiaľ sa čoskoro dostal slúžiť do Topoľčian, kde ho zastihlo vyhlásenie Povstania. Práve táto udalosť zmenila celý jeho život.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa vojaci z Topoľčian rozutekali a Lacko dobehol tiež domov – do Revúcej. Nie preto, aby oddychoval, ale aby statočne bojoval v odboji. Pridal sa k poručíkovi inžinierovi Kohoušekovi a priamo v budove vojenského veliteľstva, v sídle revolučného národného výboru, spolu s ostatnými zložil partizánsku prísahu...
Mladí chlapi, sediac na voze sa pomaly priblížili k Medzníku pri Jelšave. Pišta Antalík mlčky civel do tmy a v hlave Martina Šeböka rekapitulácia minulosti pokračovala. Čoskoro malo prísť to najhoršie... Najhoršie, na čo si spomínal. Zrazu sa v myšlienkach ocitol v bojoch.
Boli to kruté boje, jedny z najkrutejších počas SNP. Bol to boj o Telgárt. Vo chvíli, keď si na to spomenul, zdalo sa mu, že vo vzduchu opäť cíti pach potu, krvi, dymu a smrti... On vtedy prežil. Spomínal si na ústup, ktorý bol desivý. Odvtedy veľmi často premýšľal o celej bojovej situácii, o stratégii aj o tom, kde sa vtedy stala chyba...
Zrazu ho striaslo a zacítil bolesť. Ostro ho zabolela pravá ruka, ktorú si vtedy pri ústupe zlomil.
Bol to veľmi nepríjemný pád, no bol ešte mladý, takže sa rýchlo hojila. Nebolo času venovať jej priveľa pozornosti. Ale pamätal si, ako svedomito mu ju na Červenej Skale ošetrili... Po mesiaci a pár dňoch sa pustil do ďalšej partizánskej akcie, hoci ruka ešte nebola doliečená. Bolo to 18. októbra 1944, keď sa partizáni vybrali odhodlane na Lubeník. Ich cesta však bola krátka. Pred Lubeníkom, v smere od Turčoka ich prepadli Nemci.
Lacka znovu striaslo. Spomenul si na padajúce telá odstrelených priateľov v Jelšave, priamo pred jeho očami... Aj tieto krvavé jatky prežil a Nemci ho odvliekli do zajatia až ku Rimavskej Sobote. Takmer mesiac ho držali v zajatí v Janošovciach, čiže v Rimavských Janovciach. Keď sa mu podarilo utiecť, vrátil sa rovno k partizánom do hôr. Stále je s nimi. Odbieha po zásoby a skontrolovať si rodinu. Ale hlavne tie zásoby... Aj teraz ich majú plný voz.
Medzitým sadla tmavá noc a spravila z nich neviditeľných pútnikov. Lacko s Pištom takto jazdili často. Bolo to nebezpečné a málokto sa na to dal. Oni boli mladí a odvážni.
Dnes bolo Lackovi akosi clivo. V mysli si premietol celý doterajší život. Myslel na mamku a súrodencov a cítil smútok a ťažobu na hrudi. Obzeral sa po krásnych okolitých vrchoch a snažil sa naplniť svoje srdce radosťou. Boli už blízko cieľa. Čoskoro zabočia s vozom pri Teplej Vode, prejdú popri nebezpečnej maďarskej hranici a posledný úsek cesty už ľahko ubehne.
Voz pomaly zabočil. Koník znervóznel, akoby čosi začul. Mykol sa do pravej strany. Zaznela obrovská detonácia! Lacko sa strácal v tme. Pišta sa prebral o chvíľu v jarku. Dezorientovaný si uvedomil, že kôň stúpil na mínu. Bol mŕtvy. Vtom sa mu vyjasnilo v hlave a vyskočil.
„Preboha, kde je Laco?“ znelo mu v hlave neprestajne. Kričať nemohol. Takmer ho chytila panika, ale vedel, že musí zachovať pokoj.
Keď uvidel Laca, teda to, čo z neho zostalo, stuhol. Lacovi ostal len zvyšok ruky, jeho predná časť tela bola zohavená, roztrhaná a plná úlomkov z míny. Zaplakal za mŕtvym kamarátom. Vtom začul ston. Veľmi tlmený a chrčiaci ston... „Panebože, on žije!“ zašepkal Pišta, vyskočil na nohy a snažil sa premýšľať a konať. Rýchlo Laca odtiahol do bezpečia a utekal po pomoc. Trvalo to dlho, ale zmeniť to nemohol.
V Revúcej pre Laca nebolo pomoci. Bolo treba pokračovať v ceste až do Likiera, kde bola v tom čase najbližšia nemocnica. Noc už pokročila a vo vzduchu bolo cítiť prenikavý chlad aj strach. Dielik už bol v rukách Nemcov a málokto vedel po nemecky a nemal z nich strach. Ale matkino srdce nikdy neváha. Rýchlo poslala Vladka po krstného Martina Čatloša. Bol to svojský a rázny človek, ale bol rodina a vedel po nemecky. Ten nezaváhal, sadol do voza, naložil Lacka, schoval ho do jabĺk, ktoré mal prichystané na jarmok. Boli to posledné jesenné jablká vhodné na uskladnenie. Takto naložený ihneď uháňal nocou.
Mama Julka hľadela dlho za nimi, hoci sa už dávno stratili zo zorného poľa jej očí. Srdce jej zvieralo ako nikdy predtým. Oči jej zaliali slzy a nemo sedela až do rána v rohu izby. Ráno počula prichádzajúci voz. Vybehla von a Martinova tvár jej povedala všetko... Cítila to už, no nohy sa jej teraz podlomili a z úst vydala hlasný ston. Jej prvorodený syn Maco bol mŕtvy. Zomrel 19. novembra 1944. Mal iba 23 rokov. A tak veľa stihol...
napísala Mgr. Gabriela Čellárová

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-