
(správa zo 6. októbra 1944)
Dnes dopoludnia nepriateľ podnikal silné útoky, podporované letectvom, panciernikmi a delostrelectvom, ako v priestore Kremnica, tak aj v priestore Sv. Kríž nad Hronom – Jalná. Zamýšľaný prielom sa však nikde nepodaril. Na ostaných úsekoch frontu okrem výzvednej činnosti hliadok nie sú hlásené nijaké pozoruhodné udalosti.
***
Pracuj zo všetkých síl!
V dnešnom boji za slobodu každý musí prispieť podľa svojich síl k víťazstvu. Vojaci a partizáni majú najzodpovednejšiu úlohu, ale rovnako zodpovedná je aj práca v zázemí, jej organizácia a jej svedomité prevedenie. Veď front bez dobre organizovaného zásobovania, prísunu nemôže jestvovať. A do tohto boja za frontom musia byť zapojené všetky sily slovenského ľudu.
(...)
Pracuj zo všetkých síl za naše víťazstvo v boji proti nemeckým okupantom a za sociálne spravodlivejší zajtrajšok!
***
Banská Bystrica na obranné práce
Hlavné mesto slovenského odboja do prvých radov
Banská Bystrica, hlavné mesto slovenského národného odboja, sa nedá zahanbiť. Ak sa dozvedáme z vidieka, že dedinské obyvateľstvo sa už čoraz horlivejšie zapojuje do práce na protitankových prekážkach, tým väčšia je povinnosť Banskej Bystrice. Na ňu sa pozerá celé oslobodené územie, ba celé Slovensko.
(...)
Odporúčame aby sa účasť na prácach prísne kontrolovala a aby sa netrpeli nijaké výnimky. Náš spravodlivý boj proti nemeckým votrelcom si vyžaduje všetky sily.

Národnie noviny
orgán Demokratickej strany
8. október 1944
Situácia nebola jednoduchá. Povstalecké územie sa postupne zmenšovalo. Tlač sa snažila prinášať pozitívne informácie. Z povstaleckých bojísk ich až tak mnoho nebolo. Nádej a pozitívny výhľad vzbudzovali správy z iných bojísk, na ktorých nemecké vojská ustupovali a stíhala ich porážka za porážkou.
Veľkoofenzíva v Maďarsku: Červená armáda obsadila mestá Gyula, Makov, Battyonya, Békešská Čaba ako aj 100 iných obcí... Kanaďania prešli cez Šeldu. Najväčší postup za posledných 24 hodín zaznamenala kanadská armáda, ktorá na sever od Antverp dosiahla na 10 km fronte rieku Šeldu, ktorú aj prekročila... Rozsiahle oblasti očistené: V Juhoslávii očistila Červená armáda za spolupráce Titových vojsk rozsiahle oblasti od nepriateľa. Červená armáda sa po očistení od severných predmestí Belehradu chystá na prekročenie Dunaja, aby tak spolu s Titovou armádou obsadila samotné hlavné mesto... Rusi na Oeseli: Vojská leningradského frontu sa preplavili v Estonských vodách a vylodili sa na ostrove Oesel.
Oesel je najväčším ostrovom vo východnej časti Baltského mora a jeho obsadením získali Sovieti cennú námornú základňu na akcie proti nemeckým prístavom v Baltskom mori... Samos oslobodený: Spojenecké správy oznamujú, že po vylodení spojeneckého vojska na ostrove Samos, pri tureckom pobreží, vzdalo sa tam 1 200 fašistických Talianov. Najväčší nálet na Berlín: Spojenecké letectvo previedlo v noci veľmi ťažké nálety na Brémy, Ludwikshafen, Dortmund a Berlín... Za posledných 36 hodín útočilo 5 000 spojeneckých lietadiel na Nemecko.
***
Správy z Gemera-Malohontu v tlači vydávanej v tomto období v centre povstania, v Banskej Bystrici, skôr absentujú. Bojovalo na iných úsekoch a prinášané na nich boli aj obete.
Pochovali sme jedného z najlepších
Smútime za 28. ročným kapitánom Samuelom Maľachom, ktorý v bojoch pri Telgárte ťažko ochorel a nevenujúc chorobe zavčasu patričnú pozornosť, prišiel už neskoro do banskobystrickej nemocnice...
Pochádzal z Petrovca v Juhoslávii a dostal sa na Slovensko za hlasom vlasti a Slovanstva. Nedočkal sa konečného víťazstva, po ktorom tak veľmi túžil.
Pohreb s vojenskou poctou sa konal v piatok 6. októbra. Dve čaty našich ozbrojených vojakov mu vzdali poslednú česť. Reči, ktorými sa jednotlivý zástupcovia lúčili s nebohým, boli tak dojímavé, že mnohé oči ostali slzami zarosené.
Samuel Malach Petrovský (1916 – 1944)
Slovák z Báčskeho Petrovca; básnik; dôstojník juhoslovanskej armády (zúčastnil sa obranných bojov s maďarskými okupačnými vojskami); povstalecký veliteľ 3. roty 12 práporu obranného úseku Plesnivec II. taktickej skupiny. Niekedy v tomto období napísal a uverejnil báseň „Hor sa junač“:
Hor sa junač
chop sa zbraní
dosť sme boli utláčaní,
hor sa, hor sa,
syna slávy
pod zástavy, pod zástavy.
Zomrel 3. októbra 1944.
***
Pravda
ústredný orgán Komunistickej strany
12. októbra 1944
12. októbra 1944 v kinách v Banskej Bystrici premietali sovietsky dokumentárny film Stalingrad. V Kine pod Urpínom o 15.00, 17.00, 19.00 hodine a v Kine Hron o 14.00, 16.00, 18.00 hodine.
***
Sjednotení v boji – zvíťazíme
Delegáti československej vlády z Londýna pozdravili náš odboj – Manifestácia SNR: za spoločný domov rovnoprávnych Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov
Na utorkovom (10. októbra 1944) slávnostnom zasadnutí Slovenskej národnej rady, prehovoril za československú vládnu delegáciu z Londýna minister František Němec, členovia štátnej rady msgr. Fr. Hála a Jozef Vallo a slova sa ujal aj generál Rudolf Viest ako veliteľ nášho vojska...
„Som hrdý na Slovensko“
Potom sa ujal slova generál Rudolf Viest. Odchádzal pred rokmi zo Slovenska pokrytého hanbou, dnes sa vracia na Slovensko, ktoré hrdinským bojom pokrylo sa slávou. „Som hrdý na to, že to bolo práve Slovensko, ktoré prvé zo všetkých častí republiky pozdvihlo prápor do boja“, vyhlásil generál Viest.
Vyslovuje hold tejto armáde, ktorá cez 6 týždňov vedela odolávať materiálnej prevahe nepriateľa. Pri preberaní hlavného velenia sľubuje splniť svoju úlohu zo všetkých síl a verí, že za spolupráce SNR a celého národa sa mu to aj podarí.
***
Sovietske velenie na pomoc Slovenskému národnému povstaniu pripravilo Karpatsko-dukliansku operáciu, ktorá začala 8. septembra 1944, a pre ktorú odklonilo 38. armádu 1. ukrajinského frontu, ktorej súčasťou bol aj 1. československý armádny zbor. Ťažké boje v horskom teréne mali od prvých dní za následok obrovské strany vojakov, poddôstojníkov, dôstojníkov, ale aj generálov...
Pohreb generála, ktorý padol na Slovensku
Keď I. československý sbor zo SSSR dosiahol naše hranice pod Duklou, vojaci tu hneď vztýčili vlajku republiky. Bola to malá vojenská slávnosť doprevádzaná hukotom diel a štekotom guľometov. Vlajku vztýčil veliteľ jednej z našich brigád, generál Vedral-Sázavský, ktorý potom sadol do auta, aby sa vydal na cestu so svojimi postupujúcimi oddielmi. Niekoľko metrov od hranice, už na slovenskej strane, došlo však ku katastrofe. Jeho auto narazilo na mínu a generál Vedral-Sázavský, jediný zo štvorčlennej posádky, ostal na mieste mŕtvy. Veliteľstvo sbor mu vypravilo na druhý deň prostý a pri tom slávny pohreb. Kým v najbližšom okolí sa bojovalo, na hraniciach sa zišli predstavitelia Červenej armády, zástupcovia československých jednotiek , členovia vládnej delegácie a občania z oslobodených obcí slovenských.
(...)
Česť padlému generálovi a všetkým jeho vojakom, ktorí svojimi životmi zaplatili dosiahnutie severných hraníc Slovenska.
Jaroslav Vedral Sázavský (1895 Mělník na Sázavou – 6. októbra 1944 Dukelský priesmyk) bol československý legionár, účastník bitky pri Zborove (1917). V období Československej republiky vojak z povolania pôsobiaci na viacerých veliteľských a štábnych pozíciách. Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava bol členom odbojovej organizácie Obrana národa. Cez Budapešť a Belehrad odišiel do Francúzska a neskôr do Veľkej Británie. V roku 1944 sa dostal na východný front. V čase Karpato-
duklianskej operácie ako brigádny generál velil 1. Československej samostatnej brigáde v rámci 1. Československého armádneho zboru. Zahynul 6. októbra 1944 už na československom území, keď jeho automobil nabehol na nemeckú mínu.

Bojovník
orgán Československej armády, vydávaný v Banskej Bystrici
z 13. októbra 1944
Hodinka dejepisu
V štyridsiatom prvom Fűhrer
vybral sa do Ruska,
sľuboval, že do jesene
zem on tú rozdrúzga.
(...)
Potom prišla ruská zima,
tej sa Nemci báli
tisíce z tých nadľudí
v snehu čerti vzali.
(...)
Stalingradu nedobyli
bola tam päsť Rusa,
tristotisíc Nemcov padlo,
Čert vzal i Paulusa.
(...)
Vraciate sa hitlerčíci
rozbití na kusy
a na vašej vlastnej zemi
dobijú Vás Rusi.

Ján Aláč

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-