Každý deň, každý mesiac, každý rok si pripomíname udalosti, dni a výročia na ktoré nezabúdame. Tohto roku 6. októbra tomu aj tak bolo, keď sme si pripomenuli 71. výročie Karpatsko-duklianskej operácie. Tak aj my, členovia MO SZPB v Rožňave sme si pripomenuli tieto udalosti. V nedeľu 4. októbra 2015 sme nastúpili do autobusu smerom na Svidník, Duklu a Poľsko. Po príchode do mesta Svidník sme boli ubytovaní v slušnom internáte textilného učilišťa, ktoré nesie názov arm. gen. L. Svobodu. Druhý deň sme navštívili vojenský cintorín v mestečku Dukla na poľsko - slovenských hraniciach, kde je pochovaných 7690 vojakov z toho 221 čechoslovákov, 149 WP, 16 poľských a jeden jden nemecký vojak. Z pochovaných bolo identifikovaných 1408 vojakov. Milo sme boli prekvapení, keď sme dostali výbornú kávičku alebo čajík a k tomu vynikajúcu makovú buchtičku, ktorú pre nás prichystali naši poľský hostitelia. Po pietnom akte sme sa presunuli ku krížu Pojednania. Ďalšia naša cesta viedla do dedinky Zarszynie, kde na miestnom cintoríne sa nachádza masový hrob padlých príslušníkov 2. paradesantnej brigády. V týchto miestach ťažkých bojov padlo 17 príslušníkov 2. paradesantnej brigády,zranených bolo 437 a mŕtvych 47. V masovom hrobe je pochovaných 143 príslušníkov.
Po spomienke v Zarszynii sme sa presunuli do mestečka Nowosielce, kde sa nachádza pamätník padlých príslušníkov 2. paradesantnej brigády a kde sa nachádzala aj nemocnica 2. paradesantnej brigády. Vlastne oblasť Zarzsynie a Nowosieliec bola hlavným bojiskom 2. paradesantnej brigády. Po úvodných rečiach zástupcov a delegácií zo Slovenska, Česka, Poľska ako aj iných významných inštitúcii a kladení vencov a kytíc bol slávnostnou salvou čestnej jednotky pietny akt ukončený.
Na ďalší deň nás čakala cesta na Duklu k pamätníku ČSL armádneho zboru. Pamätník je vybudovaný v priestore bojov karpatsko-duklianskej operácie (KDO) v katastrálnom území obce Vyšný Komárnik. Bol postavený v roku 1949 a vedľa pamätníka leží vojenské pohrebisko, kde je pochovaných 586 príslušníkov armádneho zboru. V roku 1981 bola v časti areálu vytvorená alej hrdinov Dukly, kde na žulových blokoch sú umiestnené busty 15 hrdinov ZSSR a Čsl. armády – napr. maršal ZSSR I. S. Konev, arm. gen. Grečko a iní. Hlavné miesto zaujíma busta arm. gen. Ludvíka Svobodu. Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule s menami 1285 príslušníkov 1. čs armádneho zboru, ktorí padli v čase Karpatsko-dukelskej operácie. Nie všetci sú však pochovaní na Dukle, väčšina hrobov sa nachádza na poľskej strane v mestečku Dukla a Nowosielce.
Pietneho aktu v tento deň sa zúčastnil prezident Slovenskej republiky A. Kiska so svojou delegáciou, premiér SR R. Fico, členovia vlády SR, Ozbrojených síl SR, zástupcovia armád SR, Poľskej republiky, členovia Zväzu PB, žijúci pamätníci bojov o Duklu ako aj miestny občania.
Po skončení sme sa opäť autobusom sprevádzajúcim kolónu vrátili do mesta Svidník, kde pri soche arm. gen. L. Svobodu pokračoval ďalší pietny akt. arm. gen. L. Svoboda je čestným občanom mesta Svidník a v povojnových rokoch sa zaslúžil o rozvoj tohto mesta. Doposiaľ, keď to umožňuje zdravie jeho dcéry, zúčastňuje sa vždy týchto osláv.
Následne sme sa presunuli k pamätníku Červenej armády. Pamätník bol odhalený 3. 10. 1954 pri príležitosti 10. výročia Karpatsko-duklianskej operácie, na pamiatku padlým vojakom Červenej armády. V štyroch spoločných hroboch je pochovaných 9000 sovietskych vojakov. Pomník má výšku 37 m, päťramenná hviezda na vrchole meria 3,5 m. V roku 1974 v blízosti pamätníka bol vytvorený park bojovej techniky.
Po všetkých týchto krásnych pietnych akciách, pravdupovediac, sme boli už aj mierne unavení a tešili sme sa na návrat domov. S radosťou a spokojnosťou sme sa všetci rozlúčili, tešiac sa na ďalšie stretnutie. Vďaka za zorganizovanie tohto zájazdu patrí vedeniu Oblastného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, hlavne pani tajomníčke I. Lackovej, ktorá sa o nás príkladne starala.
Poznámka: pri príležitosti 70. výročia ukončenia 2. svetovej vojny bol medailou ocenený predseda Oblastnej organizácie SZPB Ing. Norbert Lacko. Všetci mu srdečne blahoželáme a prajeme v jeho práci veľa ďalších síl.
Ing. Milan Kupčo
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).