Neprešli ani dva mesiace od dní, v ktorých sme si pripomenuli 70-te výročie Slovenského národného povstania aj v obciach, dedinách a mestách nášho Gemera. Vrátili sme sa v spomienkach do časov, keď sa tvorila naša súčasná história, založená na dejinných medzníkoch medzi ktoré nesporne patrilo a ešte dlho bude patriť SNP. Aj občania nášho Rožňavského, Revúckeho a predtým aj Dobšinského okresu dokázali svojím postojom v časoch druhej svetovej vojny dať najavo svetu svoju orientáciu, ktorou sa prihlásili k svetovej protifašistickej koalícii. osloboditeľských armád Sovietskeho zväzu i druhého Ukrajinského frontu a v ich radoch včlenenej Rumunskej armády. Preto SNP našlo úrodnú pôdu v spomínanom území, kde zaznelo bojové "Mor ho!"
V publikácii OV SZPB vydanej k 40-temu výročiu pod názvom "Cestou k slobode" sa spomína myšlienka, že hrdinovia nezomierajú. Áno, žijú v spomienkach bojov a udalostí, ku ktorým sa aj s odstupom 70. rokov vraciame, aby sme ich odkaz zachovali aj pre budúce generácie, pretože nebolo bezmenných hrdinov. Zachovajme si ich aj v tieto dni, keď si pripomíname obdobie, v ktorom statoční obyvatelia obcí našli svoje správne miesto v desiatkach partizánskych oddielov a útvarov na celom povstaleckom území a neváhali ani vtedy, keď sa začal sústredený nápor fašistických jednotiek na povstalecké územie v čase okolo 18. októbra 1944. Nemci vtedy rôznymi smermi prenikali ku Dobšinej, Vlachovu a cez Súľovú do Gemerskej Polomy. 
SNP ani v tomto čase nezostalo izolované, na pomoc ZSSR sa premiestňovala aj 2. Čsl. paradesantná brigáda na oslobodené územie, na Tri Duby. Aj v údolí Slanej očakávali leteckú pomoc, zbrane, pod bielymi kopulami padákov tieto aj pristali a znamenali zaktivizovanie bojov na celom hornom Gemeri. Približne v tom istom čase prebiehali ďalšie koordinované akcie s trasou na Tri Duby v smere od severu z Rzsezsova v Poľsku. Zaváhanie pilota a ešte horiace signálne ohne v Slanskej doline narušili ich pôvodnú navigáciu, zmena kurzu a nízka otočka nad Gemerskou Polomou už nedovolila nabrať lietadlu potrebnú výšku, a bukový les v lokalite Flos skazu dovŕšil. Zavíjanie motorov náhle stíchlo. Počuť bolo iba ľudské výkriky a stony umierajúcich. Z trosiek vyšli iba dvaja živí. Pomoc im poskytli dievčatá, lesné robotníčky a priviedli ich do Huty neďaleko obce. Miestni obyvatelia od 17. októbra pokračovali v hľadaní a záchrane 
nezvestných. Keď našli trup lietadla, pod jeho troskami ležalo 16 nehybných tiel. Troch ťažko ranených ošetrili v povstaleckej nemocnici v Dobšinej, z nich však dvaja zomreli a v tomto meste boli aj pochovaní. Boli to Lazar Lobovič a Pavel Ondrejkovič, príslušníci Čsl. jednotky v ZSSR. O živote troch ďalších, Alexandra Nováka, Jozefa Strojsa a Františka Polačeka po 19. októbri nie sú správy.
V obci Gemerská Poloma bolo 19. októbra 1944 v spoločnom hrobe pochovaných 16 vojakov. Boli to: Ihnatiev Valentin Chrinazofič z Kyjeva, Atanasjev Sergej Antoljevič z Azerbajdžanu, Kazimier Zajdel z Krosna, Anušin Pavel Evsejevič z Petropavlovska, Potapskyj Mikolaj Jakovlevič, ruský pilot, Obuchov Alexander Michajlovič zo Semenovky, Davidko Mikolaj z Temruku, Antonin Marek Francovič z Antonovky, Vladimír Srb z Poľska, Peter Ovčinko Alexandrovič a vojaci Čsl. jednotky v ZSSR Vasil Sidun, Marcel Rajsfeld, Václav Irásek, Michal Dolník, Jaroslav Korbel a Ján Fuťko. Na pohrebe sa zúčastnilo obyvateľstvo celej doliny, aj keď ho prerušovali útoky Nemcov. Tragédia lietadla Douglas 17 letiaceho na Tri Duby bojovníkov za spravodlivosť nezlomila, hoci im nebolo umožnené pristáť na rodnej zemi aj keď už cítili blízkosť svojich. 
Pod prevahou fašistických okupantov zúžené povstalecké územie sa nevzdávalo ani po dobytí Grajnára. Ich sily sa rozdelili, časť v smere na Vlachovo, druhá na Gemerskú Polomu. Partizánsky oddiel mjr. Sadilenka sa dislokoval do Rejdovej. V tom čase bola pripravená nemecká vojenská kolóna v Rožňave v smere na Dobšinú. Nemci sa za každých okolností chceli zmocniť Slanskej doliny. Na pomoc partizánom prišla posila zo Štítnickej doliny zo Slavošoviec. K stretu došlo pod Macovým vŕškom, kde sa kolóna dostala do krížovej paľby. Krídla kryli boky, bojisko však zostalo posiate mŕtvymi, ale aj koňmi z kolóny, zničené 2 nákladné autá, padlo okolo 100 nemeckých vojakov, ktorých pochovali pod Súľovou. V tomto boji zahynuli Ján Emerici z Nižnej Slanej, Ondrej Galo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík od Piešťan. Tieto straty sa však bolestne dotkli víťazných útočníkov. Túto udalosť zatienila ďalšia tragédia. Bol to tragický výbuch, ktorý nastal v štábe partizánov v Slavošovciach, kde zahynulo vyše 30 partizánov a ilegálnych pracovníkov. Keď sa z boja pri Henckovciach do Slavošoviec vrátilo druhé krídlo bojovníkov, svojich kamarátov už našli mŕtvych. Rušné dni 
Povstania na Gemeri boli v rozmedzí 17. október 1994 a 23. október. Sú to svedectvá bojov na sklonku Povstania - tragédia lietadla na Flose pri Gemerskej Polome, svetlý deň bitky pri Henckovciach a súčasne deň najbolestnejšej straty v partizánskom štábe v Slavošovciach.
Napriek tomu bojové odhodlanie partizánov neklesalo, aj keď mnohé skupiny prišli o najschopnejších ľudí. Nahradili v boji padlých hrdinov.
Sloboda sa rodí z krvi. Každý boj si vyžaduje obete. A tie, o ktorých sme sa zmienili, neboli márne. Dnes nám ich pripomínajú pamätníky na Flose, na rázcestí pri Henckovciach a v Slavošovciach. Nezabúdame a vraciame sa k nim v dňoch výročí aj s odstupom 70 rokov.
PaedDr. Milan Sajenko
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).