Pripomeňme si ďalej, že Ján Čajak ml. v roku 1915 zmaturoval na gymnáziu v Novom Sade. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Bratislave, Prešove a Belehrade, kde aj promoval na Vysokej škole pedagogickej r. 1925. Stal sa riadnym profesorom na gymnáziu v Báčskom Petrovci. S príchodom maďarských okupačných úradov bol za svoje proslovenské názory r. 1941 pozbavený profesúry a deportovaný do koncentračného tábora v Novom Sade. Bol aj internovaný vo väzení v Budapešti a v Kistarcsi. Aj po prepustení, ktoré sa podarilo diplomatickou cestou, bol až do mája 1942 pod policajným dozorom. Krátko pôsobil v redakcii Slovenskej Jednoty v Budapešti. V roku 1944 ilegálne odchádza na Slovensko, kde sa v Banskej Bystrici v septembri pripojil k SNP. Tu sa stretol s americkým vojenským korešpondentom agentúry Associated Press, Josephom Mortonom, s majorom Johnom Sehmerom a poručíkom Jerry Mičanom. Spolu s nimi sa zúčastnil koncom októbra 1944 aj prechodu Prašivou. Súčasnej generácii zanechal bohatý literárny odkaz o tomto období. Z tvorby venovanej jeho aktívnemu pôsobeniu v SNP, možno spomenúť faktografickú knižku - Po stopách gen. Rudolfa Viesta (1947), alebo knihu Osud anglosaskej misie (vydaná r. 1994 vydavateľstvom Chronos Bratislava, pri príležitosti 50. výročia SNP). 
Vo svojom príspevku sa chcem venovať tomuto cennému dielku, ktoré vyšlo dva roky po smrti samotného autora. Publikácia mi bola venovaná pani Editou Čajakovou, na znak dlhoročného priateľstva, ktorým ma obaja poctili. Motivujúci je úryvok z vojnového denníka J. Čajaka v úvode tejto publikácie, datovaný 20.10.1941: „Modlieval som sa: Ecce homo! – V mene... Bože môj dobrý, Ty vládca národov, pokorne Ťa prosím, aby si učinil krviprelievaniu koniec a dal víťazstvo pravde. Pomáhaj národu Československému, Francúzskemu a Angličanom, aby bola rozdrvená sila nemecká, ktorá je koreňom všetkého zla!“ Knižka bola venovaná spomienke na anglických a amerických spolubojovníkov v povstaní a počas druhej svetovej vojny. Politická situácia po r. 1948 však bránila vydaniu publikácie a posunula jej vytlačenie až do obdobia po autorovej smrti.
Autor v publikácii spomína udalosti tak, ako ich sám prežil. Spomína, ako mu utkveli v pamäti zverejnené správy v spravodaji Bojovník z 27. septtembra 1944 o príchode amerických a anglických styčných dôstojníkov na veliteľstvo čsl. armády na Slovensku. V čase, keď sa spojenci rútili k hraniciam Nemecka a Červená armáda stála pred Duklou, malý slovenský národ striasa putá nemeckého votrelca, smelo sa stavia proti fašizmu. Povstanie viazalo bojové jednotky Nemcov. Anglo-americká misia prichádza na Slovensko v období víťaznej bitky pri Telgárte. Autor uvádza 11 mužov a jednu ženu. Ďalej sa rozrástla účasť cudzincov na 32 členov, spomína, že v partizánskom tábore kpt. Količenka na Prašivej narátal spolu 49 Angličanov a Američanov. Mená členov misie autor uvádza s poznámkou, že zoznam nie je úplný. Materiály sa stratili v horách, v bojoch, padli aj do rúk nepriateľa.
Autor spomína ako príklad pomoci zahraničným vojakom povstania obec Častá Píla, kde krčmár František Sečkár pomohol ukryť piatich amerických letcov, ktorí utiekli zo zaisťovacieho tábora v Grinave. Cenné sú aj faktografické údaje o páde amerického lietadla pri Dolnom Lieskovci. Keď sa Nemci pod vedením gen. Hofleho pohli silou dostupných jednotiek proti povstaniu 22. októbra rozhodol generál Viest o ústupe povstaleckých vojsk do hôr. Anglo-americká misia mala byť prevezená autokarovo na Donovaly. Autor cituje z denníka účastníka týchto udalostí Jozefa Pionteka člena misie.: “Dňa 26. októbra sme boli na Donovaloch, cez ktoré sme ustupovali od Starých Hôr. Sme s členmi misie, odrazu nálet, vzduch pohrmieva, nepriateľ sa blíži. Armáda nie je schopná plniť úlohy uložené povstaním, neostáva nič iné, ako prejsť na partizánsky spôsob boja.“ Misia pôjde, ako osobitná jednotka pod vedením kpt. Greena. Po 8 hodinovom výstupe na Prašivú za ťažkých podmienok dosiahne partizánsky tábor kpt. Količenka. V chate sedí za stolíkom plk. Asmolov a študuje mapu. Sme 49, hovorí mi mjr. Sehmer (veliteľ spravodajskej skupiny Windproof). Kpt. Morton mi priniesol konzervu a škatuľku vitamínov.“ Ďalej Mjr. Sehmer, por. Green denník pokračuje: 
“31. október a 1. november, ideme cez Chabenec, je nám zima, dážď, hmla a strašná víchrica. Sme vysilení, drví nás zima, zdá sa, že zahynieme. 2. novembra sme s kpt. Mortonom postavili novú kolibu z čečiny, americkí chlapci priniesli akumulátor, správy žiadne. “Neskôr prešli členovia misie na Peklisko k ruskému mjr. Studenskému a chceli nadviazať spojenie s talianskou bázou vo Foggii, no ruské vysielačky to nedokázali. 6 Američanov zajali Nemci, keď hľadali potraviny pre spolubojovníkov. Tábor následne prepadli Nemci z dvoch strán. Z misie ostalo len 18 členov. 14. novembra 1944 odvliekli fašisti 7 členov misie v Dolnej Lehote. Tu končí denník Jozefa Pionteka, člena misie. Autor sa nedopátral, kde a kedy chytili fašisti kpt. Mortona a jeho posledných 17 druhov, členov anglo-americkej misie. K počtom členov anglo-americkej misie sa vyjadril vo svojom článku “Boje 2. čsl. paradesantní brigády v SNP“ aj brigádny generál Vladimír Přikryl. Konečný počet 49 členov misie sa zhoduje s Piontekovým denníkom.
Práca autora by nebola úplná, keby nezaznamenala aj zverstvá fašistov na účastníkoch odboja a civilistoch. Po oslobodení Červenou armádou bola 29. novembra 1945 vytvorená komisia, ktorá nachádzala smerom na Kremničku hromadné hroby zavraždených. Fašisti ich privážali autami a pri zákopoch popravovali. Gestapáci chytili aj väčšiu skupinu amerických a anglických dôstojníkov. Do januára 1945 ich väznili, potom 36 z nich niekam odviezli a zastrelili. Medzi nimi bol aj spomínaný korešpondent Joseph Morton. V zachovanom liste dcérke o.i. napísal: “Ja umieram, keď budeš veľká, pochopíš, ako je krásne umierať za slobodu a samostatnosť vlasti.“
Nepodarilo sa zistiť, kde členov misie fašisti postrieľali. V hromadných hroboch v Kremničke sa preukázateľne našli pozostatky členky misie Robinsonovej a Ricea. Niektorí podľa všetkého zahynuli v Buchenwalde, dvaja poprípade traja v Kováčovej. Sú to všetko obete nemeckého teroru a jeho poslednej slepej zúrivosti.
Slovami autora na záver: "Bratstvo mierumilovných národov je vzájomne skované preliatou krvou. Nie je náhoda, že tam, kde slovenský vojak, partizán zložil svoje kosti, ležia sgt. Robinsonová, sgt. Rice a o niečo ďalej len desať pätnásť krokov serž. Izatov a por. Šenfeld.“
Z doslovu publikácie: "Ak vychádzame z historických skutočností, že Slovenské národné povstanie bolo neoddeliteľnou súčasťou boja štátov protihitlerovskej koalície a porobených národov proti fašizmu vo všetkých podobách, tak možno vyslanie anglickej, americkej a sovietskej vojenskej misie na povstalecké územie pokladať za konkrétny prejav pomoci týchto spojeneckých veľmocí povstaniu.
V tomto článku som sa snažil poukázať aj na málo poznané dielo Jána Čajaka ml., priameho účastníka SNP.
PaedDr. Milan Sajenko, predseda HDK OVSZPB Rožňava
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).