Ale tam ho z politických a sociálnych dôvodov neprijali. Tak sa po skončení ľudovej školy prihlásil do práce v bani. Sotva štrnásťročný pomáhal matke pri výchove súrodencov a pri riešení finančných a sociálnych problémov rodiny. Prvé poznatky o fašizme získal doma od pokrokovo zmýšľajúcej matky. Často 
navštevoval Rožňavu, kde sa stretával so socialisticky zmýšľajúcou mládežou. Nechýbal ani na manifestáciách a oslavách organizovaných pokrokovými silami, alebo v ich duchu vychovávanou mládežou Rožňavy. V období, keď po mníchovskej dohode došlo k okliešteniu Slovenska a územie Rožňavy pripadlo k horthyovskému Maďarsku, nastali aj pre Tóthovu rodinu zlé časy. Fašistický režim a prenasledovanie socialisticky zmýšľajúcich rodín len posilnilo odpor a nenávisť mladého Jozefa voči fašizmu. V týchto ťažkých časoch si zvolil za svoju družku Máriu Renčokovú z Brzotína, ktorej otec bol protifašistickým bojovníkom. V septembri 1944 opustil matku, mladú ženu a tajne odišiel k partizánom bojujúcim proti nemeckému fašizmu na území vtedajšieho Slovenska. Ani sa nerozlúčil, zanechal len kúsok papiera, na ktorom oznámil, že odišiel do boja proti nepriateľovi. Bojoval v partizánskej brigáde ČA V. M. Kozlova, ktorá vtedy operovala okolo Slavošoviec a Roštára. Bol statočným a nebojácnym partizánom. V nočných hodinách občas pribehol domov do Rudnej, kde mu matka dala čo potreboval on a jeho spolubojovníci. Bolo to jedlo, šatstvo, teplé ponožky i obuv a často aj výbušnina ekrazit, ktorý za pomoci baníkov z rožňavských baní zaobstarali a pripravili. V boji ho sprevádzala láska k rodnej vlasti, rodine, ale aj nenávisť k fašizmu a túžba po šťastnejšom budúcom živote. Veril, že sa ho dožije. Bojoval s ozajstnou hrdinskosťou a oduševnením. Za jeho aktívnej účasti partizáni vyhodili do vzduchu most pri Vidovej, Henckovciach a Vlachove.
Zúčastnil sa boja na hradskej pri Nižnej Slanej, počas ktorého bol zastavený postup Nemcov smerom na Dobšinú. V Stratenskej doline mu nemecké guľky prevŕtali motorku a výstroj. Pri Ochtinej vyhnal z obrneného voza posádku fašistov, ktorí sa chceli dostať do Čiernej Lehoty.
Keď bolo povstanie dočasne zatlačené do hôr, povstaleckí vojaci a partizáni operujúci na hornom Gemeri sa uchýlili do horskej oblasti v okolí Kohúta. Nezložili zbrane. Železný prsteň nemeckých vojsk ich však čím ďalej, tým viac zvieral. Pre partizánov nastali ťažké časy. Mladý Jozef Tóth sa ich nebál. Chodieval do Čiernej Lehoty po potraviny a všetko potrebné. Na okraji obce bola stodola, v ktorej sa ukrývali Nemci, ktorí striehli na partizánov. Jedného decembrového večera Tótha chytili. Bolo to také neočakávané, že sa nevedel ani spamätať. Presila Nemcov ho prinútila vzdať sa. Spútaného na druhý deň ho odvliekli do Dobšinej. Keď fašisti pri výsluchu neuspeli, zobrali ho na gestapo do Rožňavy. Najprv ho uväznili v budove terajšieho súdu, po niekoľkých dňoch ho premiestnili do budovy gestapa, kde ho vypočúvali, ale bezvýsledne. Jozef bol neoblomný a neprezradil spolubojovníkov. Napokon ho odsúdili na trest smrti. Na smrť ubitého 14. decembra 1944 ráno okolo piatej hodiny ho položili na kočiar a previezli na popravisko. V rohu námestia, pri vtedajšom kláštore (neskôr okresnej knižnici) stáli mohutné gaštany. Pod jedným z nich kočiar zastal a na jeho hrubom konári zavŕšili Nemci svoje katanské dielo. Do mestskej kroniky zapísali, že sa tak stalo o šiestej hodine 14. decembra 1944 popravou obesením. Mŕtve telo Jozefa Tótha viselo na konári celý deň. Na krku mal drevenú tabuľku s nápisom "Jozef Tóth, vodca partizánov, ktorý odvliekol mnohých baníkov z Rožňavy. Takú odmenu dostane každý bandita". Boj, ktorý zvádzal partizán Tóth, nebol súčasníkmi zabudnutý. 
Na mieste popraviska, v rohu námestia, mu rožňavskí obyvatelia postavili pomník. Na jeho mieste hneď po vojne stál mohutný gaštan, na ktorom fašisti a nyilaši vykonali popravu. Keď po oslobodení okolo neho kráčala matka popraveného partizána, pukalo jej od žiaľu srdce. Revolučný výbor mesta dal strom odstrániť. Na jeho likvidácii sa vlastnoručne museli podieľať zaistení príslušníci rožňavských nyilašov, bolo to v polovici mesiaca september 1945, keď v rohu námestia vykopávali jeho korene. Bolo to za asistencie vtedajšej posádky Čs. armády. Vďační občania mu najprv na pôvodnom mieste popravy postavili pomník, ktorý neskôr premiestnili na inú časť námestia, do jeho stredu, na pravú stranu v blízkosti strážnej veže. V súčasnosti mestskí poslanci rozhodli o jeho premiestnení do parku, pred banícke učilište. Aj keď Rožňava nie je uvádzaná na miestach pamätných bojov slovenského ľudu, má svojich hrdinov, na ktorých sa nedá zabudnúť. Aj keď nemajú pamätné tabule v meste, Čučma, Nadabula, k mestu patrili.
PaedDr. Milan Sajenko
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).